Orlí lovci v Mongolsku Prvé stretnutie s Orlím lovcom

Ráno sa idem osprchovať do vedľajšej izby, tú moju by som vytopil. Šhaggy (fakt sa podobá) zo Skubidu spal dole na recepcii, my sme o polnoci búchali a ani sa nepohol. Mladý Nemec prišiel evidentne z hôr a tesne prežil. Absolútne vyčerpanie. “Do prdele” hovorím si, no idem radšej skontrolovať výstroj, “bude to tvrdé, to teda hej“ no som rozhodnutý, že moja partia prežije Altai v zdraví. A to chce maximálnu prípravu. Na nič nezabudnúť. Potrebujeme 3 terénne autá, jedno je na kuchyňu a kuchárku, na jedlo pre nás všetkých na 5 dní. Ďalšie Furgony sú pre nás, v každom sme 6ti plus naše veci. Máme spať v stanoch ale ja už zopár dní vybavujem krycí manéver a to spať v chatkách a jurtách vždy s pieckou. Canat mi sľúbil, že kúpi novinku ktorú odskúša práve na našej skupine a to sú expedičné postele. Nemôžem to sľúbiť partii ale teraz ráno to zháňam a kontrolujem či je to OK, či sa ich oplatí zobrať, či nechýbajú dielce a či to kvantum vôbec nabalíme.. Nakoniec dostávame úplne nové rozkladacie postele a podarilo sa ich nabaliť. Túto posteľ rozložíte komplet do 20 sekúnd. Spať ďalej od zeme je super, je to veľký rozdiel, ide minimálne o zdravie ak si uvedomíte, že vo výškach Altaja kam mierime je permafrost a chlad sa derie od zeme do kostí, krížov, matrace a spacáky navlhnú a berú silu človeku ešte viac. Aspoň ja som po piatich dňoch v horách hotový. Preto som aj dal tento počet dní. “Rozcvičili” sme sa v luxusných jurtách Gobi a teraz náš čaká 5 dní tvrdej makačky v nedostupnom Altaji. Postele a chaty či vykurované jurty umožnia zvládnuť túto cestu všetkým, myslím si. No Altai nie sú Tatry a ani Alpy, Altai sú obrovitánske hory s vlastným klimatom, omnoho väčšie, absolútne nedostupné, studené, nevyspytateľné. Keď už postele a spacáky z ťavej srsti mám, dávam vedieť všetkým túto novinu s tým, že budeme spať vo vykurovaných chatách. No nemôžem povedať, že by to zlepšilo náladu rapídne. Ľudia sa tvária akoby pred cestou na popravisko dostali pohárik whisky. Pred hotelom kde bývame je totižto strašná fujavica a pocitová teplota je mínus 20, kaluže na chodníkoch sú zamrznuté. Zastavíme sa dokúpiť rukavice z ťavej a jačej srsti so super vzormi z altajských petroglyfov, ktoré sú pod patronátom UNESCO a my ich chceme vidieť. Jarka si kúpi teplý kožuch za 183 Euro. Potom sa zastavíme pre vodku, lebo 5 dní budeme mimo civilizácie a Beluga trip musí mať zásoby. No kupujeme lacnejšieho Chinggisa, zlatého a platinového. Belugu tu nemajú. A konečne vyrážame, v autách je teplo, prejdeme mesto a hneď zlezieme z asfaltu, ktorý 7 dní neuvidíme. Ideme smerom na západ k Čínskym hraniciam a odbočíme k Čiernemu jazeru, Karakul. Zasnežené hory, rieky, ktorých koryto sa mení každý deň, každú hodinu. Po 5 hodinách tvrdej terénnej jazdy zrazu Janka, ktorá robí so sokolmi 20 rokov vidí chlapa na koni a vidí že nie je úplne v poriadku ale čosi má na ruke - orla. Je ďaleko a nevycvičené oko by si to nevšimlo. Ja osobne som ho nevidel a priznám sa, toto som tak skoro nečakal. Elke na neho zakričí kazašsky beri kel (poď sem) no chlap sa otočí a cvála preč. Dokelu, mohol to byť tak úžasný záber, mohli sme uloviť originálny nefalšovaný zážitok. Chlap na koni s orlom sa zrazu otočí a ide k nám. Toto sa mi potom stane opakovane. Elke rozpráva s Kazachmi a mne sa zdá, že počujem negatívnu odpoveď a potom je to ANO. Tvrdí ľudia majú tvrdé správanie, zdá sa mi. Mladý Kazach nádherne oblečený s obrovitánskou orlicou, ktorý vyzeral, že nás nechce vidieť, zrazu mieri k nám a usmieva sa od ucha k uchu. Na pravej ruke má orlicu (je väčšia než orol -samec) ľavou rukou vedie koňa s absolútnou istotou. Okolo studené hory, sneh, sme ďaleko, nikde žiadne ľudské obydlie. Vysadí orlicu na strechu nášho auta a potom ju privolá a ona poslúcha taktiež na slovo. Podľa filmu Aisholpan každých 7 rokov pustia orlicu do voľnej prírody. No keď sa teraz pýtam Orlích lovcov mám odpovede ako že po 10 rokoch, po 16 rokoch, dokonca, že orlica sa dedí z otca na syna. No často mám odpoveď “orol zomiera sám. Žiaden človek tie miesta nepozná. Je to hore na vrcholoch končiarov” Náš Kazach je pekne tradične oblečený, je hrdý a evidentne takto žije, toto v žiadnom prípade nie je turistická záležitosť. Lovec má klasickú koženú brašnu na mäso, ktoré po tom ako orol priletí na rukavicu, dostane ako odmenu. Orol zje strašne veľa, potom robí vývržok (kosti, perie, koža). Mal palčákovú rukavicu na rozdiel od Európskych ktorí majú klasickú s prstami a Arabov, ktorí majú odseknuté prsty, ktoré im trčia von z rukavice. Európania a Arabi samozrejme lovia väčšinou so sokolmi, jastrabmi, nie orlami. Mladý Kazach mal palicu z rohu jeleňa ktorou sa podopieral lebo orlica váži nažratá až do 9 kilo. Má to tvar ako prak, predlaktie má na vrchnej časti taiakh a spodok taiakh má na sedle. Úžasné zlepšenie, ktoré sa pri sokoloch a jastraboch nepoužíva. Nosiť ťažkého orla celý deň to nie je sranda. No o orlicu sa pekne staral, bola čistá s nepolámaným perím. Čiapočku, ktorú mala orlica na hlave nemal šnurovaciu a na nej mal cíp s koliečkom aby ju mohol niekde zavesiť. Teraz mu taiakh visí na sedle, čiapočka oral je dole a Kazach, ktorý sa volá Seil kričí úuka, úúka a vystiera ruku s nádherne vzorovanou palčákovou rukavicou. A orlica na prvý povel zo strechy auta priletí na jeho vystretú ruku. Seil hrdosť neskrýva. Potom urobíme zopár fotografií a on ako prišiel tak aj odišiel. Ako z orientálnej rozprávky, stratil sa za riekou, vo vysokých horách a kúdoloch rozvíreného snehu. Foto: fotografiu ozajstného lovca s orlami som použil u predchádzajúceho príspevku. Tak ma ten autentický zážitok oslovil! Teraz postujem moju fotografiu s orlom v údolí. Snažili sme sa naozaj spoznať o čo ide! Aj táto fotografia je na mieste bez stoviek turistov