Z Ulanbátaru do mestečka Ulgii Mongolskou divočinou I

Z Ulanbátaru sa presúvame lietadlom, tentokrát na západ krajiny do mestečka Ulgii. Býva tu prevažne kazašská menšina a my sa chystáme navštíviť festival orlích lovcov, ktorí udržujú staré kazašské lovecké tradície. Po tradičnom mongolsko-kazašskom obede, kedy sme ochutnali buuz – varené šatôčky plnené mäsom (niečo ako ruské pelmeni), vyrážame s našimi obľúbenými UAZíkmi a tešíme sa na dobrodružstvá, ktoré na nás v tejto, zatiaľ ešte turistami len málo objavenej krajine, čakajú. Prvé poobedie sa viac menej len presúvame, naším cieľom je jazero Dayan v nadmorskej výške 2232 metrov nad morom. Cestou stretávame prvých nomádov, ktorý sa so svojimi ťavami a dobytkom sťahujú z nehostinných hôr bližšie ku civilizácii, aby prežili krutú zimu, ktorá pomaličky klope na dvere. Každý Kazach tu má totižto tri obydlia. Jedno, v ktorom býva v zime, väčšinou v meste alebo osade, čo býva klasický dom, druhé v prírode, kde sú pastviny pre dobytok na jar a jeseň, čo býva malý drevený domček, a tretie mobilné, pozostávajúce z júrt, s ktorým kočuje po úpätiach hôr za pastvinami v priebehu leta. My navštevujeme rodinu, ktorá obýva svoje jarno-jesenné sídlo. Naši vodiči s miestnou sprievodkyňou Erkesh zaklopú podvečer na dvere jedného z takýchto domčekov a požiadajú rodinu o možnosť u nich prespať. Okamžite nám uvoľnia dve izby, v ktorých si môžeme rozložiť karimatky a spacáky, zakúria v piecke a samy sa presunú do „detskej“ izby, kde dnes prespia. Takáto neskutočná pohostinnosť vychádza z tradícií, pretože v takto rozľahlej a tvrdej krajine je to otázka prežitia. Ktokoľvek zaklope na dvere nomádov, je oňho postarané bez nároku na akúkoľvek odmenu. Každému sa totiž môže prihodiť to, že bude potrebovať prichýliť. My najprv nechceme ani veriť, že niečo takéto na našej planéte ešte existuje. Po výbornej večeri, ktorú pre nás pripravila naša kuchárka Pako, ktorú si vezieme so sebou si rozložíme celkom pohodlné samo-nafukovacie karimatky, zakutreme sa do spacáku z ťavej vlny a ideme spať. Na druhý deň sa pobalíme, poďakujeme rodine za pohostinnosť a pokračujeme v ceste. Po ceste sa zastavujeme pri viac ako tritisíc rokov starých sochách – balbaloch. Názov „balbal“ znamená v turkických jazykoch „predok“ alebo „krstný otec“ ale tiež môže pochádzať z mongolského „barimal“, čo znamená „ručne vyrobená socha“. Pozostáva z jedného kameňa, v ktorom je vytesaná postava významného náčelníka alebo bojovníka, ktorý je za ňou pod mohylou z kamenia pochovaný. Napriek zubu času na mnohých zo sôch jasne poznávame tvár s fúzikmi či ruky s miskou mlieka a šabľou. Pred sochami je niekoľko desiatok metrová línia menších kameňov, ktoré predstavujú bojovníkov, ktorý takto významnú osobu chránia na druhom svete. Presúvame sa ďalej a konečne vchádzame do Národného praku Altai Tavan Bogd, ktorý sa rozprestiera na ploche 6362 kilometrov štvorcových a zahŕňa najvyššie hory v Mongolsku – Altai a Tavan Bogd - ale tiež množstvo jazier, z ktorých najväčšie sú Khoton, Khurgan a tiež Dayan neďaleko ktorého sme včera nocovali. V parku sa nachádzajú aj petroglyfické komplexy s tisíckami obrázkov a spomínané turkické sochy alebo jaskynné maľby, ktorých je tu viac ako desať tisíc. Tieto sú zapísané do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. Pristavujeme sa pri vojenskej základni, kde sa musíme ako návštevníci parku zaregistrovať a prechádzame na druhú stranu rieky ku malým domčekom. Tu by sme chceli dnes prenocovať, tak Erkesh ide zistiť, aká je situácia. My zatiaľ vykúpime všetko pivo v malom obchodíku v jednom z domčekov. Čo sa týka ubytovania, máme dve možnosti. Buď jednoduchý domček s betónovou podlahou bez kúrenia, alebo jurtu, kde je podlaha hlinená ale v strede stojí piecka, v ktorej sa dá jediným dostupným palivom – jačím trusom kúriť. Vyberáme si jurtu, ponosíme dnu veci a Pako medzitým pripraví obed. Opäť výborné jedlo, ani sa nám veriť nechce, že sa také dá vykúzliť v takýchto jednoduchých a náročných podmienkach. Po obede opäť sadáme do UAZíkov a presúvame sa približne dvadsať minút smerom ku jazeru Khoton. Brodíme niekoľko malých riek a zastavujeme pod kopcom neďaleko jazera. Vyberieme sa hore a už o niekoľko metrov zbadáme prvé petroglyfy. Je na nich zobrazená miestna fauna, prevažne jelene, ale aj ľudia na koňoch s lukmi a kópiami. Petroglyfy sú mimoriadne zachované a my lúštime príbehy staré tisíce rokov a predstavujeme si, ako tu ľudia v tom období žili. Keď sa však poobzeráme okolo a pred nami sa rozlieha nekonečná a nehostinná ale na druhej strane pestrá a príťažlivá krajina s minimom obyvateľov nadobúdame pocit, že sa odvtedy až tak veľa nezmenilo. Prechádzame sa po kopcoch, objavujeme nové a nové obrázky vytesané do kameňov a pomaličky prichádzame k jazeru. Naši šoféri vyťahujú udice a pokúšame sa uloviť niečo na večeru. Tentokrát by sme ostali asi hladní. UAZíkmi sa priblížime smerom ku nášmu dnešnému obydliu a časť cesty prechádzame peši a užívame si pokoj a ticho, ktoré tu vypĺňajú celý priestor. Bez slov a plní dojmov sa vraciame do jurty, pripravíme si karimatky a spacáky a spokojní zaspávame.