Výlet k vodopádu v Mongolsku

Po obede ideme na ľahkú prechádzku k vodopádu, z ktorej sa vykľuje náročný treking snehom. Vodopád je asi hodinu a pol behom do kopca. Už sa začíname orientovať v jednotke vzdialenosti našej sprievodkyne Elky, “not far”. Elka je učiteľka, elegantná, s čiernymi krátkymi vlasmi v neustálom pohybe, jej manžel, lekár sa upil k smrti a tak má na krku dve deti. “Elka a čo je pre teba ďaleko?” pýtam sa. “Ulaanbaatar, či Berlín?” Často sa nám totižto stane že ak sa spýtame ako ďaleko je naša jurta, dostávame odpoveď “not far” a drnkáme sa v aute ešte 3 hodinky. Teraz stúpame hlbokým snehom do vrchu, samozrejme žiadne značky, ideme do neznáma až k strmej stene. Elka zbieha dole po bridlicovom svahu ako nič a tak ju musíme nasledovať. Skaly sa odlamujú, ostávajú nám v rukách. Šmyknem sa a narazím na skalnú hranu a doteraz mám z toho ranu na dlani. Našťastie tá strašná zima pôsobí protizápalovo. “Koľko je hodín?” hneď zaznie odpoveď je “Tri štvrte na vodku” Po tejto túre si štamprle zaslúžime. Vodka je v Mongolsku veľmi slušnej kvality a neuveriteľne lacná. Fľaška najlepšej stojí 20 000 Tugrikov, čo nie je ani 7 Euro. Obed bol ako vždy skvelý v neuveriteľne krásnom prostredí. Nasadáme do áut a drnkáme sa a drnkáme, naskakujeme až po strop. Orgazmus bez roboty” zahlásia baby v dobrej nálade. Foto: Elka v BUBO tričku pred vodopádom, ktorý je drsnou parádou. Je september ale fotografia ako keby bola z januára.