Prelet na západ Mongloska Odlet na divoký západ

Ako sa vysporiadať so strachom o úbohý život? Z pieskových dún Gobi do snežnej fujavice Dizajn najlepšieho hotela Západu? Akú vodku kúpiť? Recept ako na našej planéte objaviť ešte pôvodný tradičný život? “Pre mňa je najdôležitejšie, aby si nás začekoval do lietadla” hovorím Kherlenovi opakovane a on súhlasne vždy prikývne hlavou “mená našej skupiny máš, letenky máš. No ak sa do lietadla nedostaneme, sme v kýbli. Cesta autom trvá 4 dni- Kherlen rozumie, lietal do USA a vie princíp lietania, vidí, že je to pre mňa dôležité- veď mu to hovorím už tretí raz. Zistí, že nám letenky prehodili o dve a ¾ hodinky skôr. “No škoda” hovorím si, mohol som sa dlhšie váľať v posteli a dať si pohodové raňajočky, proste využiť ten Kempinski. Takto ráno rýchlo nahádžem čosi do seba, kávu zoberiem do ruky a vyrážame. Na letisku vystojíme radu a zistíme, že toto nie je naše lietadlo, ale že skutočne letíme až o 2 ¾ hodiny. Kherlen je z toho na nervy, veď práve dostal od nás veľmi slušné “díško” no na nervy som a ja. A tak si sadnem a aspoň som napísal na toto Fórum slušný príspevok o Ulaanbaatare. Neletíme do Olgi ale do mesta Khovd. Na letištnej ploche je jediné lietadielko, vrtuľové, spoločnosti Hunnu air. Už sme zvyknutí, veď sme s nimi leteli do Gobi. Let trvá 3 hodinky, pod nami púšť a polopúšť, vynikajúce výhľady, žiaden les. Po pristátí si posúvame čas o hodinku. Nejde to automaticky, lebo sieť je mongolská a naše telefóny nevedia, že Západné Mongolsko je výnimka. Celý svet ešte nevie, že Západné Mongolsko je výnimka! A preto sme TU. My v BUBO hľadáme výnimky. V tejto oblasti žije 4% kazašská minorita, ktorá nepraktizuje budhizmus ale sú to moslimovia. Rozprávajú nie mongolským ale kazašským jazykom, ktorý je absolútne iný a sú turkického pôvodu. Iba v tejto studenej drsnej oblasti si ostrakizovaná menšina zachovala zvyky, ktoré sa inde už stratili. Zároveň máme v pláne zmapovať pohorie Altai, ktoré sa delí na Ruskú časť (uvidíme následne), Mongolskú časť (to je tu) a Gobijský Altai, kde sme už trekking zrealizovali. Ja už rok a pol do nášho partnera tlačím, že nechcem vidieť klasiku = iba festival, ale chcem zažiť ozajstnú rodinu lovcov s orlami a vidieť Altai, kam ostatní turisti nechodia. Toto je totižto miesto, kde by ten pravý starý svet, ktorý inde zmizol ešte mohol existovať. Iba musíme vyraziť iným smerom než ostatní turisti a vydržať extrémne nepohodlie. Väčšinou hľadám takýto svet vo vojnových oblastiach či oblastiach postihnutých epidémiou či inou strašnosťou, ktorá iných turistov odplaší. Tu som zvolil inú stratégiu a smerujeme do oblastí, kde iní nemôžu pre náročnosť terénu, finančnú náročnosť (musíte mať vlastného kuchára a jedno auto vyslovene na batožinu, slušnú výbavu..a to je drahé) a ukrutnú zimu. Na letisku nás čaká naša sprievodkyňa Elka, Kazaška, ktorá nevie chodiť normálne ale stále pobehuje, snaží sa a snaží. “Ideme do reštaurácie tu kúsok 500 metrov od letiska, Autá máme úplne nové,” hovorí. Nasadneme do Uazov, už máme každý svoje vyárendované miestečko a nič nového nevidím. O 300m odbočíme z asfaltky a vbehneme vľavo na jednu oplotenú parcelu, potom vbehneme na druhú a zastavíme sa u takého divného polorozpadnutého dreveného domčeka s jurtou. Časť toho domčeka Elka evidentne prenajala, toto nie je normálna reštaurácia a Elka tu rozložila expedičné stoly, expedičné stoličky (slušnej kvality) a predstavila nám našu kuchárku, ktorá pôjde s nami celý čas. Jedlo ryža, hovädzie, šalát, kazašský čaj s mliekom a soľou (to si dávam iba ja) a banány, hrozno, dezert. No poviem vám, že po prvý raz si dávam v Mongolsku dupľu, kuchárka je super. No vitajte na Západe hovorím si, tu bude všetko inak. Vyjdem z polorozpadlej drevenice a fotím okolité žulové hory, slnko je už dole a farby sú nádherné. Vojdeme do tej jurty a zisťujem, že domáci žijú v nej a drevenica je asi iba na najkrutejšie zimy, ktoré istotne prídu, veď v zime je tu pravidelne -32° C. Jurta je zateplená, piecka kúri, v televízore ide mongolské zápasenie. Podávam domácemu ruku, je to Kazach, no na stene má podobizeň Mongola Čingischána. Je to pre neho evidentne najdôležitejší človek. Potom vedľa fotografie rodiny, ale tie sú menšie. Lúčime sa, zastavujeme sa v obchode kde kupujeme 3 fľaštičky Belugy. Belucha či Beluga je najvyšším vrchom Altaia, je to najlepšia vodka akú v obchode majú a ďalším dôvodom pre to množstvo je, že keď kúpime 3 fľašky, tak máme lepšiu cenu. No a dnes je Ľuboša (príspevok pridávam keď som sa dostal konečne na internet). A takto posilnení vyrazíme na transfer z letiska. Väčšinou transfer z letiska trvá od pol hodinky do dvoch hodín. Maximálne, všakže. No tu sme vo výnimočnej oblasti a tak transfer trvá 7 hodín. Ideme nádhernou prírodou okolo 4-tisícoviek, sedlami vysoko v horách, na asfalt zabudnite. Škoda, že moc nevidíme a nie je to tou Berlugou. Je tma a ja fotím ako sneží, potom skočím von z auta, že idem pozrieť druhé auto a zapadnem po členky do snehu. V druhom aute je zima, kúrenie nefunguje. My máme takú veselú cestu, zrejme kvôli tým meninám, v prvom aute idem po prvý raz, smejeme sa na plné bomby, zato v druhom aute všetkým zamrzol úsmev na tvári. Jarka sa totižto na letisku rozprávala so skúsenou sprievodkyňou a ona povedala, že zamrzneme, že umrieme všetci. “Je absolútne bláznovstvo vyraziť teraz do hôr” hovorila dnes spriedkyňa “Ide o život. Nedávno zvážali Kanaďanov (a tí sú na zimu zvyknutí) helikoptérou. Spanie v stanoch je šialenosť.” No a sneh naokolo a strašidelná zima Jarke hovorí, že tá sprievodkyňa nebola až tak od veci. My totižto máme spať 5 nocí v stane. V aute je ticho a nikto nemá silu ani siahnuť do kufru, aby sa obliekol. Iba Jožko je v pohode, hory sú jeho láska. Ideme ďalej, musíme dôjsť do Olgi a tu v týchto horách človek nikdy nevie kedy TAM bude. Môže sa stať čokoľvek. Vraciam sa do prvého auta kde oslava pokračuje a žiadna letná fujavica nevyviedla posádku z pozitívneho nastavenia. Takto nám ubiehajú ďalšie hodinky a šoférovi sa to páči a púšťa nám kazašské vypaľovačky a kričí “sogistraik” na zdravie. “Khane sogistraik”, pripime si na zdravie! Podľa stiahnutých máp na iPhone sa blížime k Olgi a tak dáme cikpauzu. Vyjdem von z auta, okná máme zamrznuté a tak nič nevidím. Už nesneží a teraz je nado mnou nádherná obloha plná, plná hviezd, okolo tuším hory, je ukrutná zima, rátam tak mínus 10, ostrý vzduch. Uff. Igor hovorí “katalóg má 300 strán a ja si vyberiem práve toto. Za toto ešte platím…..” Všetci majú riadne dosť, nemám so sebou partiu, ktorá urobila 7 summits, či trávi silvester v Himalájach, ale bežných turistov, takých ako vy, čo toto čítate. Väčšina posádky síce v Himalájach bola, no nie v zasneženom stane. No ja mám dobrý pocit, som rád, že náš partner pre nás vôbec došiel, že nás čakali a že sa veci rozbiehajú. O náročnosti a bezpečnosti som s ním hovoril dlho a viem, že máme byť prvou skupinou vôbec ktorá vyskúša nové expedičné postele. Máme každý vlastný spacák, ale partner mi zabezpečí teplé spacáky a nafukovačku pre každého. Dal som do výbavy veľmi veľa, máme ju najlepšiu zo všetkých skupín a volal som z Ulaanbaataru aby sme vymenili stany za chaty. Nemôžem to však ostatným povedať, lebo to chcem skontrolovať na mieste. Tiež prvú noc budeme namiesto v mrazivých stanoch spať v najlepšom hoteli Olgi. Zrazu sa objaví asfalt a zbehneme dole do Olgi a naozaj spíme namiesto stanu v najlepšom hoteli mesta. Čo to znamená? Mne ako šéfovi dali izbu, ktorá je dizajnerským kúskom. Vedľa postele stojí záchod. Tak ako sú u nás moderné spojené kuchyne s obývačkou, tu mám spojenú spálňu so záchodom. Žiadna plenta, žiadne krytie, otvorený priestor ako na altajských planinách. Zvláštne tapety, nedorobené zárubne a evidentne tento hotel chceli stihnúť do festivalu a ešte to úplne nedotiahli. Jarka a Marcelka sa pýtajú či nemôžeme ostať celý čas v tomto hoteli. Pre mňa je základ, že dnes má každý posteľ, radiátor a navyše dostávame každý teplý čaj a polnočnú večeru. A ja mám preslov čo ďalej: “Zajtra si oddýchneme. Raňajky o 9.00 a o 10.00 vyrážame. Ja skontrolujem spacáky, karimatky, celú výbavu. Zima –nezima. Ideme do toho” hovorím s nadšením a úsmevom. No nedostávam žiadnu odpoveď…..Ticho.