Výlet na Saharu Saharský piesok a príbeh Saida z Erg Chebbi

Saharský deň dnes bol priam dokonalý a nasýtený zážitkami. Začali sme pomerne skoro, už za tmy pred východom slnka sme nasadli do našich džípov a rútili sa za Erfoud tam, kde sa rozlieva nehostinná Sahara. Naši lovci zážitkov presedlali na ťavy a v pomalej a tichej karavane sa vydali do tmy. Nad hlavou svietia nádherné hviezdy, ktorými sa kedysi riadili starobylé karavany a niekdajší cestovatelia. Vyleziem hore na dunu, sedíme, fúka jemný, no chladný, saharský vietor a o niekoľko chvíľ to príde. Objaví sa kúsoček oranžového slnka. Veľmi rýchlo sa rozbieha oblohou a s ním prichádza krásne svetlo osvetľujúce pieskové duny. Tie v Erg Chebbi, na ktorých sedíme, patria medzi najkrajšie pieskové duny, aké Sahara má. Sú vysoké niekoľko desiatok metrov, zlievajú sa dokopy, ich zrnká sa prehadzujú z duny na dunu vždy keď zafúka vietor, a ráno sú nádherne osvetlené príjemnými odtieňmi. Said, ktorý viedol našu karavanu kráča pred ťavami a ja kráčam spoločne s ním. Pracuje s turistami už sedem rokov. Keby tu neboli turisti, jeho život by vyzeral úplne inak. Teraz vstáva každé ráno okolo štvrtej, teda vždy keď majú prísť turisti, a s ťavami ich čaká na dohodnutom mieste. Vždy s nimi vyšliape na pieskovú dunu, počká, vráti sa s nimi a keď si turisti užívajú raňajky, on sa vracia domov za svojou rodinou, ktorá žije 3 kilometre od dún. Domov sa teší, pretože má dve malé deti, dcérka Fatima má len 3 roky a syn Abdul len rok. Manželka sa o nich stará kým je preč, ale teší sa, že si takto aspoň sem tam zarobí. Nie veľa, len pár eur za deň, ak je ten deň dobrý. Cez deň je doma, chovajú ovce, ale ťavy sú príliš drahé a hoci by ich chcel chovať aj pre seba, nemá na to peniaze. Po obede sa hrá s deťmi a podvečer sa opäť vráti k ťavám a k turistom, pretože tí prichádzajú zažiť západ slnka nad dunami. Ak turisti nechodia, Said s priateľmi v neďalekom lome hľadá skameneliny. Erfoud a jeho okolie je nimi doslova presýtený, a tak vždy nájdu. Ak nájdu vzácnejšie, predávajú ich do obchodov a keď menšie, zabalia si ich do novín a snažia sa ich predať turistom. Nie vždy sa podarí, ale každý predaný „kameň“ je malou výhrou a úsmevom na tvári. Dnes mal Said lepší deň, predal zaujímavý kameň aj kúsok skameneliny napichnutej na prívesku. Do školy nikdy nechodil, hoci vie niekoľko anglických slov, číslovky však píše do piesku. Tak ho to učil jeho otec. Jeho deti však do školy chodiť budú, pretože Maroko skúša testovať mobilné školy v odľahlých oblastiach, aby mali aj deti odtiaľto šancu na vzdelanie. Lúčime sa, stráca sa za pieskovými kopcami, v prachu a čoskoro bude doma. My sme sa zatúlali k dunám, pozreli sa na berberský cintorín, užili si vyhliadku aj stádo pasúcich sa tiav. Zastavili sme sa pri nomádskom stane u Fatimy, ktorá tu žije so svojím 5-ročným synom (tiež) Saídom. Len pár „plachiet“ spojených dokopy a šíro šíra púšť. Ich otec od nich odišiel a tak sa pretĺkajú sami. Doniesli sme im raňajky, niekoľko drobností a na oplátku sme dostali poháriky zeleného čaju s cukrom. Príjemné stretnutie. U hudobníkov v Chamílii sme si vypočuli ich tradičnú hudbu Gnaoua a cez oázu sa vrátili pomaličky, ale isto, nazad do Erfoudu. Oddychujeme pri bazéne, užívame si krásne počasie a zajtra nás čaká cesta do Fezu. Už teraz z toho cítiť kopec zážitkov!