Jebel Toubkal Vystup na najvyssiu horu Severnej AFRIKY- Jebel Toubkal

Jebel Toubkal sme zdolali. Teraz keď to píšem som zničený, absolútne zničený, tak ako moji kamaráti BUBÁCI. Išli sme všetci a každý okrem Patrika a mňa si urobil osobák. Chata na ktorej sme vo Veľkom Atlase spali leží vo výške 3200m.  Vyšliapať na 3200m dá zabrať. Šliapeme z berberskej dedinky, ktorá má asi 1000 rokov, okolo potôčika a hore údolím  ktoré pripomína alpské, ale je suché, žltšie. Atlas je krásne pohorie a úplne chápem nadšenosť Grékov keď ho zahliadli a zaradili do svojich bájí a povesti. Po 21 rokoch čo Bubáci šliapu v Atlase sme mali tento rok po prvý rsz problém s mulicami. Mulice došli. To je ako keby bačovi došli ovce. Tu v dedinkách vlastne nič iné okrem mulíc nie je. No dnes ráno mulice neboli. Zobrali sme teda auta a celú našu batožinu prepravili do ďalšej dedinky, hore nad Imlilom. Tam už muly boli, naviazali sme našu vrcholovú batožinu, naložili malé deti ( Miska má napr. 6) a vyrazili hore. Domorodý sprievodca s francúzskou skupinkou ide skratkou a tak ju berieme aj my. V údolí je viac vody, viac zelené, ide o uzučký kľukatý chodníček vo svahu. Naozaj nádhera a šliape sa super. Po hodinke zistíme, že ideme zle. Do riti. Pri týchto výstupoch silami plytvať nehodno. Otáčame a celú cestu ideme späť. Našťastie išli s nami ( so mnou) iba ti najsilnejší a toto bol zároveň náskok pre tých čo maratóny nebehajú. Vrátili sme sa teda na cestu a vydupali to na chatu za 3 hodiny a na chate sme boli čosi po tretej.  No boli aj takí čo došli tesne pred siedmou. Ale došli. Do výšky 3200 m sme vyšli absolútne všetci. Na chate sme mali pre seba izbietku iba pre seba- 26 ľudí v jednej miestnosti, dali sme si tu všetci večeru a išli " späť" deti mali úpal a grcali, sused sa na teba stále tuli, je teplo a otvoríš okno, ale druhý ho zavrie, máš výškovku a vkuse sa ti zdá že už je pol piatej, teda čas kedy vstávame. A 4.30 je tu a berieme čelovku, termoprádlo, ja kraťasy, ale všetci ostatní dlhé gate, dáme zaplatené raňajky v chate a po tme vyrážame na " nočný pochod" ako svetlušky skackáme po granitových skalách a stúpame do neznáma. Tma, tma, moje gps hodinky mi ukazujú že dnes na tomto mieste svitá o 6.33. Je super teplota, máme veľa vody a celkovo je celá skupina veľmi dobre nabrífovaná čo a ako robiť. V tejto výške, bez akejkoľvek aklimatizácie má príznaky výškovej choroby každý. Ide o to ich zvládnuť. To sa nám podarilo a je to veľká vec. Výšku ukrajujeme ako ostrým nožom, po každých 200 výškových metrov dávame prestávku. Vypíname čelovky a stúpame. Na hore sme samy, ostatní turisti sú za nami. Naše vražedné tempo nemôžu stíhať, nechávame ich za nami asi 50 minút. Veľké kamene sa zmenia na suť a my stúpame do sedla a rozmýšľame ktorý z tých vrchov je Toubkal? Jasné je to ten vľavo a tak si to našliapnem tým smerom. Ivan ostáva 10 minút v sedle a čaká či sa nebudem vracať, ale zakývam im poďte, už vidím hore tu železnú pyramídku, ktorá vrchol označuje. Šliapem a stále sa mi ide lepšie a lepšie. Výšku absolútne necítim. Predo mnou nikto, úplne sám, keď vidím vrchol zazriem slnko a výhľad do nekonečná. Nádherné počasie, pokoj a kľud bohov. My ľudia sme takí maličkí... Počkám na Ďura a Maja a spoločne vystúpime posledných 50 metrov a spoločne staneme na vrchole, dnes ako úplne prví ľudia vôbec. Dáme slivovičku, nafotíme fotografie, zasmejeme sa, je nám strašne dobre. Začínajú prichádzať stovky ďalších, no to my už ideme dole, na chate sme o 10.00 a to sa akurát na mulice nakladajú naše vaky a deti. Dáme obed a zbiehame dole. Teda zbiehame..hm.. Ja som si vykĺbil na lodí na Severnom pole nohu a ťa dnes dostala zabrať a celé telo tento hendikep cíti ..a to ešte musím z chaty zbehnúť ďalších 1500 metrov. Dnes prevýšenie čo hore- dole urobíme bude vyše 3500 metrov. Idem dole, vlečiem sa, zastavíme sa u Ahmeda na pomarančový džús. Ahmed nám vysvetľuje že ako Berber nie je povinný vydávať, všetci tu rozprávajú berbersky (pripomína mi to somálčinu) a francúzsky a arabsky (teda rečami ktorými tu rozpráva naša skvelá Petra) nedisponujú. Ahmed neser ma a rýchlo zožeň výdavok, skurvený kopec. Ahmed evidentne rozumie slovensky. Začína pršať. Doplazím sa dole, kde na nás čaká nás neuveriteľný autobus a z mul nakladáme veci priamo do neho, dávame si bohovsky baraní tajine (je to viac vegetariánsky ako barani ale je bohovsky), od šoférov chladené pivka čo v nás zasyčí a výškovka je tam. Je nedeľa, 2 dní pred Ramadánom a všetci ľudia sú vonku. Vyzerá to ako na jarmoku, vozíme sa na ťavičkách a poníkoch, aj dievčatá sa kúpu v bazénoch ( zahataná rieka) čo je na túto moslimskú oblasť dosť odvážne.  Patrik ktorý na vrchole Jabal Toubkal robil premety v BUBO tričku oslavuje svoje včerajšie meniny a pijeme whisky. Myslel som že v buse zalomíme ale všetkým nám okrem alkoholu v krvi prúdi kyslík!!! Oo kyslík, blahodarný kyslík. Sme nabudení, šťastní. Mierime do nášho kempu, ale čo sa to deje. Prší, husto prší, tropický lejak, všade prívaly vody. Tu v Marrákeši v júli? Veď to je proti všetkým pravidlám a predikciám. Púšťam film Babel o tom ako v Maroku " teroristi" postrelili turistku. Prší a prší a my sa sprchujeme a pršať prestalo a o 10 min je zem absolútne suchá, ale vzduch je veľmi fajn, konečne sa tu dá dýchať. Všetci vyrážame na námestie. Na jednou najimpresívnejších námestí aké som kedy videl. Nočné námestie v Marrákeši nie je úžasné iba kvôli tomu že je o UNESCO, to je jeden ohromný zážitok, jedna prirodzená nefalšovaná sila tradícii. Ale to som už spomínal. No máme sa dobre, dnes máme neskorý odchod ( budíček bol až o 7.00) a do Marrakéšu odchádzame o 10.00. Celý deň budeme v tomto exotickom meste a pred polnocou vyrážame krížom cez Atlas ( teraz nie peši a na muliciach, ale autobusom) do ďalšej exotiky ďalej od civilizácie. Prečítajte si blog Vplyv nadmorskej výšky