Smutná správa z Indonézie

Nasledujúce riadky chcem adresovať hlavne tým, ktorí s nami absolvovali zájazdy v Indonézii a zažili nášho tamojšieho lokálneho sprievodcu Budiho, no verím, že aj ostatní si z nich niečo vezmú. Momentálne som v Japonsku, sprevádzam skvelý zájazd. Boli sme práve v cisárskych záhradách, keď mi pípla na WhatsAppe správa z neznámeho čísla v znení “happy new year”. Prečítal som si ju viackrát, aby som uveril, že naozaj čítam to, čo čítam. Podľa predvoľby bolo číslo z Indonézie, kde síce pár ľudí poznám, no stále mi to nedávalo zmyslel. Zasmial som tomuto vtipu od neznámeho človeka, správu som ignoroval a išiel ďalej. Po ďalšej správe nadväzujúcej na tú prvú mi však už do smiechu nebolo. Predstavil sa mi v nej Budiho syn, ospravedlnil sa, že píše až teraz, ale že prechádza otcov telefón a odpisuje na správy, lebo jeho otec leží už niekoľko mesiacov v kritickom stave, a vraj to s ním nevyzerá dobre. V zápätí pripojil aj fotografiu Budiho, ležiaceho na lôžku a napojeného na hadičky. Zabolel ma pohľad na muža, ktorý si ma len nedávno tak získal svojou láskavosťou, múdrosťou, nákazlivým úsmevom a radostnou iskrou v očiach. Človek, ktorý toho vie o svojej krajine tak veľa; a s obdivuhodnou ochotou, trpezlivosťou a radosťou sa s nami o tieto vedomosti podelil. Človek, ktorého si každý hneď zamiloval a tešil sa na ďalší deň strávený v jeho prítomnosti. Pre tých, čo ste nemali tú možnosť ho spoznať; Budi je miestny sprievodca v Indonézii, ktorý už roky sprevádza aj naše zájazdy a spolu so sprievodcami BUBO vám túto krajinu pomáha čo najviac spoznať. Je to drobný pán s obrovskou charizmou a ešte väčším srdcom. Stačí, aby sa usmial - čo robí prakticky stále - a váš deň je krajší. Jeho neodmysliteľnou súčasťou je malá pletená čiapočka, pripomínajúca židovskú jarmulku, hoci Budi (ako už jeho meno tak trochu navádza si myslieť) je budhista. Podľa vlastných slov denne medituje, neje mäso, nepije alkohol. Okrem budhizmu ale dokázal pútavo rozprávať aj o hinduizme či islame. Prehliadky chrámov Borobudur a Prambanan s ním boli ako návrat v čase; pozná tam doslova každý kameň. Keď sme cestovali na Bromo, predebatoval som s ním celú cestu. Nedalo mi, a spýtal som sa aj na to, či je ženatý. So širokým úsmevom odpovedal “Yees!” “A môžem sa spýtať, máte aj deti?” pokračoval som. “Ó áno, máme päť detí. My sme taká vtipná rodina. Moja žena je moslimka, ja som budhista. Naše prvé dve dcéry sú moslimky po mame, ďalší syn je budhista po mne, ale berie to dosť vážne, zrejme sa stane mníchom. No a ďalšie dve deti sú kresťania. Syn katolík a najmladšia dcéra protestantka.” Chvíľu nám všetkým trvalo, kým sme túto informáciu spracovali. “A to sa ako dá??” zazneli po chvíli prekvapeného ticha otázky od ľudí. Ja som sa v duchu pýtal to isté, tak som sa spýtal aj nahlas. “Ako sa dá dosiahnuť, mať deti štyroch vierovyznaní?” Budi, usmiaty od ucha k uchu, hovorí: “Jednoducho. Prvé dcéry si osvojili islam po mame, ďalší syn budhizmus po mne. No a keď sa narodili ďalšie deti, bol som v situácii, že som si mohol dovoliť im dopriať lepšie vzdelanie; tak som ich dal do súkromných škôl. Obe boli kresťanské, jedna katolícka a druhá protestantská. No keďže deti v tomto prostredí vyrastali, osvojili si vieru svojich spolužiakov.” V Indonézii sa totiž musíte hlásiť k nejakej viere, ateizmus tu prakticky neexistuje. Ľudí, ktorí sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu je tu minimum, no “na papieri” sa kvôli diskriminácii okolia k nejakému vždy hlásia. “A ako dokáže fungovať rodina, v ktorej žijú pokope štyri rôzne vierovyznania?” Pýtame sa ďalej. “Veľmi jednoducho, až na to, že stále niečo oslavujeme” odpovedá so širokým úsmevom Budi. “Každú chvíľu je nejaký sviatok, ktorý niekto z nás oslavuje. Ešteže nemáme v rodine hinduistu.” Dodáva vtipne. “Aj so stravou je to trochu komplikované, ten neje to, tá zase to, syn budhista sa stravuje veľmi skromne, ten si varí sám, ale inak nemáme žiaden problém.” Niečo, čo si v našej krajine nevieme ani predstaviť, dokonca s mnohými ľuďmi sa o tom nedá ani rozprávať, je v Budiho indonézskej rodine realita, iba taký úsmevný fakt. Mal som nutkanie si Budiho posadiť pred kameru a tento rozhovor s ním natočiť ako interview, a doma ho zverejniť. Dnes ma mrzí, že som to neurobil. Neviem, či ešte budem mať druhú šancu. Tento krásny človek dnes leží v kritickom stave a ja neviem, či sa ešte stretneme. Priznám sa, neviem koľko má rokov, vždy mi je hlúpe sa pýtať, hlavne v krajinách, kde by to mohlo vyznieť drzo, neslušne. Japonci majú na to takú fintu, spýtate sa na znamenie v čínskom kalendári. Ale ani to som neurobil. Ak ste Budiho na našich zájazdoch stretli, venujte mu prosím myšlienku, možno dostanem druhú šancu a nabudúce vám napíšem o jeho rodine viac. A možno sa ho spýtam aj na znamenie v čínskom kalendári. Drž sa Budi, verím, že sa ešte stretneme. Martin