Titicaca - posvätné jazero Inkov

Jazero Titicaca je najväčšie sladkovodné jazero v Južnej Amerike a zároveň najvyššie položené jazero s obchodnou lodnou prepravou na svete a najväčšie sladkovodné jazero v Južnej Amerike. Je bezodtokové a vulkanického pôvodu. Titicaca je jedným z menej ako 20 starovekých jazier na Zemi a predpokladá sa, že má milión rokov. Jazero Titicaca leží 3 815 m nad morom a nachádza sa medzi Peru na západe a Bolíviou na východe. Peruánska časť sa nachádza v departemente Puno, v provinciách Puno a Huancane.

Pokrýva 8 300 štvorcových km a rozprestiera sa v smere od severozápadu na juhovýchod na vzdialenosť 190 km. V najširšom bode má 80 km. Úzky prieliv Tiquina rozdeľuje jazero na dve vodné plochy. Menšie, na juhovýchode, sa nazýva jazero Huinaymarca v Bolívii a jazero Pequeño v Peru. Jazero Titicaca leží medzi andskými pohoriami v obrovskej kotline (približne 58 000 štvorcových km na ploche), ktorá zahŕňa väčšinu Altiplano (náhornej plošiny) severných Ánd. V zasneženej Cordillera Real na severovýchodnom (bolívijskom) brehu jazera sa niektoré z najvyšších vrcholov Ánd týčia do výšky viac ako 6 400 m.

Hladina Titicaca kolíše sezónne a počas cyklu rokov. Počas obdobia dažďov (leto, od decembra do marca) hladina jazera stúpa, zvyčajne klesá počas suchých zimných mesiacov. Priemerná hladina je 3,815 msnm +/- 2,5 m. Vody jazera Titicaca sú priezračné. Povrchové teploty sú v priemere 14 °C; teploty klesnú na 11 °C na dne. Analýzy ukazujú merateľné množstvá chloridu sodného, ​​síranu sodného, ​​síranu vápenatého a síranu horečnatého vo vode.
Jazero má priemernú hĺbku 140 až 180 m, ale dno sa prudko nakláňa smerom k bolívijskému pobrežiu a dosahuje svoju najväčšiu zaznamenanú hĺbku 280 m pri Isla Soto v severovýchodnom rohu jazera.

Viac ako 25 riek vypúšťa svoje vody do Titicaca Najväčší z nich - Ramis, odvodňujúci asi dve pätiny celého povodia Titicaca, vstupuje do severozápadného rohu jazera. Jedna malá rieka, Desaguadero, odvodňuje jazero na jeho južnom konci. Tento jediný výstup vypúšťa iba 5 % prebytočnej vody z jazera, zvyšok sa stráca vyparovaním pod prudkým slnkom a silným vetrom suchého Altiplana.
 
Existujú dôkazy o nepretržitej prítomnosti ľudskej populácie v oblasti jazera: monumentálne pozostatky a hmatateľné aj nehmotné prvky hovoria o rôznych prostrediach, využívaní pôdy a jej manažmente prostredníctvom špecifických a výnimočných kultúrnych prejavov. Tieto dôkazy poukazujú na neustály vzťah medzi človekom a prírodou od staroveku a počas dlhého časového obdobia, ktoré siaha od zrodu a rozvoja andských predhispánskych spoločností až po naše dni.

Tento dlhý proces, ktorý sa začal približne okolo roku 10 000 p.n.l. do 8 000 p.n.l. a trval až do prvej tretiny šestnásteho storočia s príchodom Inkov bol charakterizovaný rôznymi andskými spoločnosťami a etnickými skupinami. Ostatné obdobie zahŕňa od koloniálnych čias v šestnástom storočí až po naše dni. Celý tento proces vymedzil kultúrnu oblasť, v ktorej sa zachovala tradícia poukazujúca na stálosť spôsobov života, zvykov a hodnôt predkov.
 
Archeologické architektonické stavby veľkej jedinečnosti v niektorých lokalitách ako Pukara, Sillustani, Cutimbo (peruánska strana) a Tiwanaku a Isla del Sol (bolívijská strana) sú jasným dôkazom existencie spoločností ako Pukara, Tiwanaku, Colla Lupaka a Inca.
 
Jazyky, tradície, presvedčenia a zvyky sa prelínajú v rôznych formách sociálnej organizácie, cykloch spoločenského života, sviatkoch a rituáloch, hudbe a tanci a pri zachovávaní posvätných miest, keďže jazero je tým najposvätnejším, pretože z jeho vôd sa vynorilo zakladatelia civilizácie Inkov a ríše, čo stále obdivujeme na našich zájazdoch do Peru.