Mui Ne

Včera sme sa tu ocitli po tom ako sme úspešne zdolali severný aj centrálny Vietnam a videli množstvo krásnych miest. Čo je geniálne, tak počasie stojí od samotného začiatku na našej strane a už v Hanoji nás nebo vítalo sýtomodrou farbou bez oblakov a tak si odnášame skutočne unikátne fotografie mesta, ktoré býva často ponorené do hmly a šedivých farieb. Povozili sme sa na rikšiach starým mestom, ochutnali prvé genialné chuťovky vietnamskej kuchyne, naučili sa jesť paličkami nielen jarné rolky, ale aj rybu, ryžu či polievky, ktoré sme si hneď zamilovali. Ešte krajšie počasie sme si užili v dračej zátoke Halong. Prírodný unikát na zozname UNESCO bol presvetlený slnkom a také niečo si treba vážiť. Málokto tu totiž tak krásne počasie zažije. Posedávali sme na palube našej loďky a nasávali pokojnú atmosféru miesta a fotoaparáty neustále cvakali, pretože každý ďalší meter má človek pocit, že uhol ktorý pred chvíľkou videl je krajší. Nočný vlak z Hanoja nás odviezol o necelých 700 kilometrov južnejšie do cisárskeho Hue. Vlakom sme preťali aj známu 17.rovnobežku, ktorá svojho času rozdeľovala Vietnam na sever a juh. Hovorilo sa o nej ako o demilitarizovanom pásme, hoci paradoxne bola kedysi najaktívnejšou vojnovou zónou sveta počas Vietnamskej vojny. Stretávali sa tu všetci. Američania, Vietkong, Severný Vietnam, Južný Vietnam. Aj Hue by vedelo rozprávať vojnové príbehy. Takmer zmizlo z povrchu zemského počas ofenzívy Tet, ktorá sa odohrávala na prelome rokov 1968 a 1969. Dnes sa pohoršujeme, že niektoré skupiny ničia pamiatky, no to tu bolo odjakživa. Cisárske Hue so svojimi krásnymi budovami ukrytými za hradbami znetvorili bomby na nepoznanie a viac než 80 percent cisárskeho komplexu sa navždy stratilo. My sme sa prešli tým, čo zostalo a aj z toho sme boli nadšení! Palác harmónie, jazierka plné kaprov koi, nádvorie s obrovskými bronzovými kotlami, trón i cisárske rúcha, divadlo, knižnica, umelé záhrady nasiaknuté harmóniou, ale aj umelé jazierko s loveckým ostrovom. U kráľovnej sme si posedeli v drevenom altánku pri poháriku vietnamského čaju a napokon objavili krásne brány a rozpovedali si odkiaľ sa na nádvorí chrámu vzali britské telefónne búdky. Čakal by tu niekto takúto bizarnosť? Viete ako pochovávali cisárov dynastie Nguyen? My už áno a verte, že sa nenájde nikto, kto by chcel byť jeden z tých, ktorý ho odprevádzali na poslednú cestu. Pri hrobke cisára Tu Duca sme pozreli ako rastie exotický jackfruit a pod Pagodou božskej pani sme nastúpili na dračiu loďku, aby nás vzala po Parfémovej rieke nazad do starého Hue. Hovorí Vám niečo názov Mramorové hory? Nám áno, pretože sme ich dokonale spoznali. Sú vždy tajomné, plné prekvapení a plné legieng. Nebyť nemotorného korytnačieho boha, ktorému sa vyšmykli posvätné vajcia, nikdy by tu Mramorové hory nestáli. Hoi An so svojou rozprávkou nás zase raz dostal. Nakúpili sme snáď kilo hodvábu a strácali sa v uličkách mesta s príjemnými domami medzi žltými fasádami. Ochutnali sme mangové palacinky na ulici, ale aj mnohé iné špeciality ako hoianská ruža, ryžové palacinky s krevetami či polievky s wontonmi, no keď padol na mesto večer, až vtedy sme pochopili aký je Hoi An unikát. Teraz sme tu v Mui Ne. Plážujeme, skáčeme cez vlny, oddychujeme, aby sme mohli opäť čerství nabehnúť na pokračovanie a dobyť o dva dni Saigon.