Torres del Paine - výstup k vežiam

Vstávame klasicky skoro ešte za tmy. Raňajky nám nachsytali pre Grupo BUBO na 6.45 a o 7.30 už vyrážame. Nie je to až taký problém veď na Slovensku je 11.30 a ten čas máme stále v hlave. Edoardo vyzerá ako Havajčan, má oranžovú páperovú bundu a prišiel načas, dokonca 20 minút pred odjazdom, čo je na Latinskú Ameriku neuveriteľný výkon. Ráno vstával o tretej, vyčistil náš terénny Mercedes, umyl okná, lebo čisté okná v Torre del Paine potrebujete a vyrazil z Puerto Natales, z hlavného a jediného mesta provincie Ultima Esperanza smerom k nám. Nasadáme s plnou výstrojou, máme so sebou obedné balíčky, ja beriem kartón piva Austral. To nechám v buse a vypijeme keď zdoláme našu métu, Edoardo nás totižto celý deň čaká a prenajatá doprava je síce luxusom, ale oplatí sa. Na túto túru stačia dobré tenisky, ale lepšie je mať podrážku Vibram a Goretex, no vysoké topánky nie sú nutnosťou. Ešte v Punta Arenas sme si nakúpili sladkosti a tie berieme so sebou. Proste sme nachystaní ako na výstup na Teryho chatu. Voda stačí malá a cestou si z tých vyššie položených potôčikov vodu naberieme. Ešte nocou frčíme k bráne do národného parku, ktorý je vzdialený 3 minúty jazdy. Je zatvorené, ale my máme lístky aj zmluvu s národným parkom vybavenú a tak prechádzame dnu ešte pred ôsmou pred tisíckami ďalších turistov. O 20 minút sa zastavujeme na výhliadke nad jazerom Pehoé cez ktoré vidíme červené Cuernos del Paine a biele Cerro Paine Grande zahalené v oblakoch– Rohy aj najvyšší vrch máme nádherne nasvietené vychádzajúcim slnkom. Pohľad pre bohov, och máme také šťastie na počasie ako málo kto. Pokračujeme ďalej a Eduardo nás vyhodí na parkovisku odkiaľ už šlapeme. Naša partia má dnes od 35 rokov až po 70. Včera keď nás miestny sprievodca videl povedal, iuuuh- nie nie, vaša skupina to nedá. Máme za cieľ výjsť k magickým vežiam Torres del Paine po ktorých je nazvaný celý národný park. Je to vyše 20 km patagónskymi horami, doľami. Od hotela prechádzame cez potôčiky a niekoľko mostov, po poslednom vysutom moste odbočujeme doprava a stúpame hore a hore. Po hodinke po prechode ďalšieho exotického mosta prichádzame ku chate Refiugio el Chileno. Vyzujeme sa a dáme čajík. Kto cestou späť nevládzte vie si odtiaľto prenajať koňa a ten ho až do 17.00 znesie dolu. Zvládne to aj ten čo nikdy v živote nejazdil. Ja rýchlo makám ďalej. Vchádzam do nádherného lesa s obrovskými 30 metrovými stromami lenga (Nothofagus pumilio) a kráčam viac menej po rovine, malo by to byť 2 hodinky. Posledná hodinka je opäť do kopca, idete po ľavej strane morény a treba viac davať pozor na cestu. No my Slováci, skúsení v horách sa ľahko zorientujeme aj tu v Patagónii. Potom keď si človek už myslí, že je hore na mieste, musí ešte 3 minúty zbehnúť dole k jazierku vo výške 850mnm. Ten pohľad vám vyrazí dych. Od vysokohorského plesa sa týčia tri 2 kilometre vysoké zvyslé žulové veže. Na okolitých vrchoch je sneh, no je Juhoamerické teplo, cítiť tú exotiku. Poviem Vám je to krajšie ako si to viete predstaviť. Ide o prírodný Taj Mahal. Krása tohoto miesta poráža aj Matterhorn či čokoľvek iné. Mal som to ísť hore 4 hodiny, ale tak som sa tešil, že som to vybehol za 2 a pól a nabudúce pôjdem ešte rýchlejšie. A čo naša skupina? Predstavte si že vyšli absolútne všetci. Hore im to (tým najpomalším,najstarším) trvalo síce 2x tak dlho ako mne, ale “dali to” a to je základ. Som veľmi rád, toto je zážitok za ktorý treba bojovať a to sa ráta. Medzi nami je ľahké vybehnúť to za 2.5h ale omnoho ťažšie ísť to 5 hodín. Ten človek maká predsa 2x toľko. Ale hore ste iba v polovici. Cestou dolu som ja ešte urobil túru pod Cuernos k plesu, ktoré je hore nad úrovňou jazera Nordenskjöld. Je to hodinka navyše a pekná prechádzka po vrstevnici. Dole v reštaurácii som si dal patagónskeho barana na omáčke zo sladkých bobuliek calafate a s Ivanoma Evou sme si dali pisco na oslavu. Ako skupina sme si nechali čas 9.5 hodiny a to (tak tak) stihli všetci. Absolútne zničení, ale šťastní. Je nádhera siahnúť si sem-tam na dno svojich síl. Niektorí podľa mňa pre tú námahu tú nádheru nevychutnali (no možno sa mýlim) no viem, že pri pozeraní fotografií práve toto bude jedným z vrcholov našej patagónskej cesty. Každý je teraz na seba patrične hrdý. Na hotel sa vraciame po 8 večer. Keby sme bývali v Puerto Natales tak nás čaká ešte 1.5 jazda v absolútnej tme. Dnes sme každopádne ulovili zážitok par excellence. Na fotografií som na vrchole Mirradoru pri Base Torres.