Argentína vs Chile | Zážitky BUBO

Úžasné, absolútne neuveriteľné. Putujeme Patagóniou z Punta Arenas na sever. Obrovské pusté priestory, ticho, tisíce panenských km2. Hranice s Argentínou sú oddelené mínovým poľom ešte z decembra 1978 kedy mali Chilania a Argentínčania konflikt. Keď nejaké auto zle odbočí, Roberto - náš inak veľmi sympatický šofér utrúsi “Argentínčania loco – hlupáci” A práve sa hrá futbal Argentína –Chile a jasné, že pôjde o veľa. Chile posledne 2x vyhrala a toto je revanš. “Keď si niekto bude pozerať historické tabulky Messiho zistí, že 2x nedal penaltu proti Chile..” zahlási a so zdvihnutým obočím sa na mňa veľavravne pozrie (to ešte nevedel, že teraz Messi penaltu dal a Argentína konečne aj keď v škaredom nervóznom zápase vyhrala 1:0). 90km severne od Punta Arenas je pamätník vetru. Také skrútené divné utvary. A je čo oslavovať, veď tu bežne fúka 130km/h. Ide o jedno z najveternejších miest na svete. V Punta Arenas sú na uliciach laná, keď fúka, aby ste nespadli a mali sa ako dotiahnúť domov. Smejeme sa, že v Patagónii si vskutku vyvetráme hlavu. Keď idete do Patagónie na vietor sa pripravte. Okuliare proti prachu, čiapku, či si aspoň nastavte kapucu na vašej bunde…”Fúka proti nám” hovorí Roberto, “to je dobré”. Každý šofér tu pozná smer vetra. “Najlepšie na toto počasie je lama-tex” robí si ďalej srandu v hrubom svetri, ktorý hladká akoby to bolo živé zvieratko a z chuti a úprimne sa smeje. Milé a prekvapujúco rýchle Guanaco (Lama guanicoe) sa tu pasie všade naokolo. Na okolitých stlpoch popri ceste sedia orly s čiernou hruďou (Geranoaeatus Melanoleucus): “čakajú na jedlo zadarmo. Po ceste prebehujú zajace a ak ich auto zrazí, orol sa naje a nemusí sa namáhať.” Zajacov vidíme desiatky, úplne bežne v celej Patagónii. Zrazu miestny gaučo - baqueano na koni, dalšieho koňa ťahá za sebou.. Oblečený ako z historického filmu, s takou “francúzskou” šikmo posadenou čapicou na hlave vyzerá že sa chce fotiť s turistami ako atrakcia, ale stretávame sa na mieste, kde posledný týždeň turista nezastavil. V tejto romantickej časti sveta žijú lovci púm, pašeráci koní, trraperi, ktorí kladú pasce, rybári--- hľadači pokladov a nového “druhého” života. Naokolo sú popadané stromy, niektoré kýpte trčia smutne k nebu. “Vysekali ich aby vytvorili pasienky pre ovce” hovorí Jaime Vargas ktorého starý otec je z Castilia y Leon a stará mama z maminej strany je z Portugalska. Stará mama jeho ženy je Chorvátka. “Vysekali tie stromy pred sto rokmi” Uff, naozaj ? Nenarástli ani o meter. Tu v Patagónii všetko rastie ukrutne pomaly. Kam oko dovidí je drsná tráva, ktorá vydrží všetok ten vietor a zimu. Trsy žltej trávy, ktorú tu volajú Coirón sú aj na vlajke provincie Magallanes a na nej trošku bieleho snehu a hore je nočná modrá obloha, s vyobrazením Južného kríža.Vlajka je tu všade, na mnohých domoch, náš sprievodca ju má na bunde. “Minulú zimu v juli a auguste bolo málo smehu a je nízka hladina spodnej vody a farmári majú čo robiť aby napojili sovje zvieratá.” Pokračuje v dôležitých bodoch, ktoré ho trápia. Každý koho v provincii Magallanes a Ultima Esperanza stretávam nezabudne zdôrazniť, že on nič so španielskou kolizáciou nemá a že tu v Patagónii sú ľudia úplne iní. A je to Pravda. Nikto tu nežobre o tringelt, ľudia sú hrdí, dochvilní, veľmi príjemní. A evidentne majú viac indiánskej krvi aj keď 100% indiána by ste po tej genocíde hľadali veľmi dlho. Zastavujeme sa, fotíme patagónske pštrosy ňandu a potom nádherné ružové plameniaky, nad hlavou nam lietajú kondory. Do patagónskeho Big 5 patrí okrem toho puma a juhoandský srnček (huemul). Naša skupina videla navyše skunka, tisíce tučniakov a videli sme učiť mamu loviť mladé delfíny. Vyskakovali nad hladinu a pádom omráčili rybky, ktoré následne v pokoji zjedli. Za pár dní je toho vskutku dosť. Pozývam Vás vstúpiť do srdca Patagónie!- dnes, dokonca v tejto chvíli sa doma mení čas, ale tu sa nič neposúva, všetko ostáva rovnaké, podriadené prírode.