Isla Magdalena, tučniaky

“Je 6.15 ráno, dámy a páni, Bubáci, prajem Vám dobre ráno” – hlásim do mikrofónu a slovenčina sa ozýva po celej lodi, tak ako každý deň. “Nachádzame sa v Magellansovom prieplave, teplota vonku je 9 stupňov a črtá sa nádherný deň. Kávička je nachystaná na 5. Darwinovej palube a potom sa budeme vyloďovať na ostrove Magdalena. Jedna drobnosť…bohužiaľ, tučniaky sa dnes nedajú navštíviť, no máme za to adekvátnu návštevu hejna Patagónskych vrabcov…” všetko povedané pokojným hlasom, veď toto je zároveň budíček. Klienti si nemusia nastavovať nič, majú absolútnu dovolenku a lodný personál a ja všetko zariadime včítane milého budíčka. Potom sa stretávame na tej káve, koláčikoch? “Hahaha, nabudúce to musíš hovoriť smutnejším hlasom, dať tam dlhšie pauzy… Na toto nenaletíme” No od rána čakáme dnes akosi pridlho, preplavili sme sa okolo isla Magdalena s tým známym majákom v jeho prostriedku a mierime na sever. Východ slnka je pekný, ale zrazu hmla sadá nižšie a nižšie. “Milí spolucestovatelia, Mauricio Alvarez, náš expedičný líder bol práve pozrieť na ostrove a tučniaky práve odtiahli, smerujú teraz na Pacifickej strane niekam do Peru a na Atlantickej až do Brazílie smerom na Copacabanu do Rio de Janeiro. Ideme na plán B.” No do prdele, títo ľudia moc humor nemajú, aj keď to Rio prvoaprílovsky vyznelo. Vyzerá to tak, že tučniaky naozaj teraz nebudú. V Punta Arenas sme boli nedávno, koľko je to, 9 dní? No a vtedy traja z našej skupiny (ktorí cez Buenos Aires preleteli domov a nešli s nami na loď-týmto ich zdravím) na Magdalene boli a videli ich státisíce. My sme nechceli tento výlet dublovať a vybrali sme sa do Hladového prístavu a k pamätníku Prostriedok Chile a do lesa s araukáriami, do krásnej pevnosti a krásneho múzea, naozaj super poznanie na konci sveta. Teraz Mauricio ráno videl iba štyroch tučniakov. No hold to je príroda a slušný kanadský žartík. Nasadáme do zodiakov a smerujeme dosť ďaleko až k ostrovu Marta. To je riadna pikoška, zdržujú sa tu obrovské, vyše 400kg ťažké, uškatce. Všade hmla, v čistučkom mori Magellanovho prieplavu vidíme riasy a potom počujeme neuveriteľný rev, ako keby bľačalo obrovské stádo morských oviec. No a potom sa objavia samotné zvieratá. Sú ich stovky, možno viac než tisíc. Je tu množstvo mláďat, ktoré nasledujú svoje matky a zdá sa mi, že sa hrajú a dobrá nálada ich neopúšťa. Alfa samci “bečia” o dušu s otvorenou tlamou obrátenou k šedej oblohe. Je to veľmi romantický obrázok a konečne máme hmlu, veď by nám nikto neuveril, že sme boli v Patagónii, kráľovstve zlého počasia. Ja mám hmlu radšej, fotografia dostane zaujímavejší podtón (musíte mať kvalitný objektív). Sme tu dlho a striedame sa vo fotení. Potom, keď chceme odísť, zisťujeme, že nevieme naštartovať motor, zatočili sa nám do neho riasy. Kto pôjde na breh vytiahnuť náš čln? Rodrigo motor vytiahne a vymotáva riasy. No náš pohľad pritiahne hejno patagónskych čajok a obrovského kŕdľa skua. Skua sú tie najnesympatickejšie vtáky. Pamätám si ich na Antarktíde ako kradli tučniakom vajíčka a videl som dve skua, ktoré naraz útočili na zlatučké, tučnučké osrstené tučniača, zatiaľ čo jeho mama išla loviť obed. Vtedy ho nedostali, ale stáva sa bežne, že skua malé tučniaky zabije a zožerie. Teraz sa priživujú na nejakej rybe, čo tu nechali uškatce. Naťahujú sa o to, je tu riadny chaos, tak 10 metrov od lode a keď si potravu utrhnú, utekajú a ani nepozerajú kadiaľ, a v jednu chvíľu si myslím, že do mňa vrazia. Poviem vám, bol to pre mňa obrovský zážitok, určite lepší než tučniaky. No to preto, lebo ja som tučniakov videl už toľkokrát. Tučniaky? Určite najlepšia je Antarktída a malá expedičná loď, kde so zodiakmi vysadáte na breh. Tučniakov sa nikdy neprejete, je to také zlaté… No uškatce som takéto dobré ešte nevidel. Najviac ich bolo v Namíbii, to ste videli mnohí z vás, áno aj v prístave v Kapskom meste či San Franciscu .. no toto bolo také ozajstné, na ostrove – na skale na konci sveta. Naozaj super. Potom sa vydávame do Pieskového Bodu, čo je preklad Punta Arenas a prechádzame okolo Magdaleny, opäť vyšlo slniečko. Máme tu obrovský ďalekohľad a ja pohľadom zbehnem dole pod maják na štrkovú plážičku a tučniaky vidím, najprv jedného no potom je ich asi 50 a ďalej sú ďalšie skupinky. Zavolám aj Joža a Mira, ostatní sú niekde roztratení. No áno, nie sú to tisíce či státisíce… Skočíme na raňajky a Manuel sa o nás stará znamenite až do poslednej chvíľky. Darujem mu skoro nový kabát, ani som ho poriadne nenosil, možno 2x a teraz je v Európe jar, no tu sa chystá zima. Manuel je nadšený. S vylodením budeme trošku meškať, no nevadí, veď táto loď je all inclusive a tak to využijeme do poslednej minútky. Mali sme sa vyloďovať o 11.00 ale teraz je 13.30 a ešte nepustili von nikoho. Bacha na to, nabudúce! My máme odlet múdro až večer a dovtedy chcem ja osobne vzdať poctu lekárovi a spisovateľovi, veľkému človeku Martinovi Kukučínovi. Dnešné odpoludnie venujem jemu! A to nie je prvoaprílový žartík. Kukučína mám vážne rád. Pokúsim sa dostať dovnútra domu na ulici O’Higgins 1024, do bytu, kde býval. Pred 9 dňami som si to dohodol s Leonardo Antonio Laberca León, ktorý v tom byte býva už 7 rokov. León má teraz 33 a sľúbil, že mi poukazuje celý byt, ktorý sa od Kukučínových čias vraj zmenil minimálne a porozpráva pikošky.