Železničná stanica Yogyakarta: Od koloniálnej výstavby po súčasnosť

Keď sa počas nášho zájazdu Java, Bali, Bromo, presúvame vlakom z mesta Yogyakarta do mestečka Pasuruan, odkiaľ nás čaká výstup na ikonickú sopku Bromo, prechádzame jedným z najvýznamnejších dopravných uzlov celého ostrova. Naša cesta sa začína na hlavnej stanici v Yogyakarte, známej ako Stasiun Tugu, ktorá je po stanici Lempuyangan druhou najstaršou v meste a predstavuje fascinujúci prierez indonézskymi dejinami.

Príbeh stanice Tugu sa začal písať v roku 1885, kedy ju navrhla štátna železničná spoločnosť Staatsspoorwegen (SS). Oficiálneho otvorenia sa verejnosť dočkala v roku 1887 spolu s inauguráciou trate spájajúcej Yogyakartu s mestom Cilacap. Pôvodne bola stanica postavená v štýle Indies Empire, ktorý prekvital v holandskej Východnej Indii. Dominantou hlavnej budovy je masívna, 21 metrov dlhá zakrivená strecha. Východná strana slúži ako hlavná fasáda a vchod z ulice Pangeran Mangkubumi. V roku 1927 prešla stanica rozsiahlou renováciou, kedy sa jej vzhľad zmenil na populárny štýl Art Deco. Zaujímavosťou je, že vo vnútri stanice sa dodnes nachádza špeciálna miestnosť vyhradená výhradne pre rodinu sultána a v roku 1959 bol dobudovaný podzemný tunel pre bezpečný prístup cestujúcich k nástupištiam.

História železníc sa dramaticky zmenila 8. marca 1942, kedy sa holandská vláda bezpodmienečne vzdala Japonsku. Železničný systém bol zjednotený pod japonskú správu Rikuyu Sokyoku a Yogyakarta sa stala súčasťou regiónu Chubu Kyoku (stredná Jáva). Počas tohto obdobia slúžili vlaky prioritne armáde. Mnoho tratí bolo zatvorených a ich koľajnice demontované a odoslané na stavbu strategických tratí v Mjanmarsku a Thajsku. Japonská správa však zjednotila rozchod koľají na celom ostrove na jednotných 1 067 mm, čo ovplyvnilo technické parametre siete dodnes.

Trať medzi Yogyakartou a Surakartou drží v Indonézii dôležité prvenstvo – práve tu bola v roku 1963 spustená prvá motorová jednotka (DMU) v krajine. Išlo o súpravy dovezené z Nemecka, ktorým domáci nepovedali inak ako Kuda Putih (Biely kôň), podľa dvoch koní namaľovaných na čele vlaku. Kvôli nedostatku náhradných dielov ich prevádzka v roku 1980 skončila, no na ich odkaz nadviazal v roku 1994 populárny Prambanan Ekspres (Prameks), ktorý dnes jazdí ako moderná elektrická súprava.

Najdôležitejší moment v histórii stanice prišiel po vyhlásení nezávislosti. Situácia v Jakarte bola v septembri 1945 kvôli príchodu spojeneckých vojsk nebezpečná, a tak prezident Sukarno v tajnosti nariadil železniciam pripraviť špeciálny vlak. 3. januára 1946 večer vyrazila z Jakarty súprava ťahaná parnou lokomotívou a na druhý deň ráno bezpečne dorazila práve na stanicu Yogyakarta. Prezidenta tu privítal sultán Hamengku Buwono IX. a generál Soedirman, čím sa spečatila úloha Yogyakarty ako dočasného hlavného mesta Indonézie. Keď dnes na tejto stanici nastupujeme na náš vlak smerom k Pasuruanu, nekupujeme si len lístok na dopravu, ale stávame sa súčasťou tohto živého historického príbehu.