Plavba na Antarktídu - recenzia

Predjedlo nás už na stole nečaká ako prvý deň. Kuchyňa si nie je istá koľkí prídeme. Na raňajkách sa nás zišlo 7 statočných a jedna morská panna. Jano si v polovici raňajok musel ľahnúť na zem, aby sa mu ¨točáky¨zastavili. Všade hmla a búrlivé more Drakovho prieplavu. Mierime od Hornovho mysu priamo na juh, včera o 21.15 sme prekročili oscilujúcu čiaru Antarktickej Convergencie /antarktický polárny front široký cca 45km/, teplota mora zrazu klesla zo 7 na 1 stupeň a my sme teda dostali do bájneho Južného mora. Za loďou lietajú albatrosy s rozpetim krídel vyše 3 metre! /to je viac než má kondor/ a videli sme už prvý obrovský ľadovec majestátne sa plaviť na pravoboku. Ten ľadovec sme videli na rovnobežke kde na severnej pologuly leží Bratislava. Našťastie máme Golfský prúd. Antarktídu si musíme zaslúžiť. Beeglov prieplav pomenovaný podľa lode /na ktorej sa pod vedením kapitána Fitz Roya plavil mladý Darwin/, ktorá bola zasa pomenovaná podľa kráľovniných psov, bol v pohodičke, no keď sme vplávali na otvorené more začalo to. Obrovitanske vlny, ktorými je Drakov prieplav povestný, silné vetry, zima, nikde nikto, nestretli sme žiadnu loď. Musím povedať že som sa tejto plavby strašne bál, neznášam plavby po mori a mám kinetózu. Ten zážitok je však tak bohovsky, tak silný, že ten adrenalín prebíja môj parasympatický systém a mne zlé nie je. Poskakujem tu po palube, odrážam sa od stien, keď sa snažím dostať do svojej kajuty, visím na zábradlí ako horolezec, pri nalievaní čaju vyzerám ako Mr. Bean. Každý mi hovorí ako to že mne nič nie je. Ja odpovedám- som šťastný. Táto výprava prekonáva moje očakávanie-má gule. Práve sa v bare prevrátili 4 stolčeky… Tak takto nejako sa cítili prví cestovatelia…. Na každých dverách máme hák – ak ho zabudnete zaháknuť a ruku dáte podvedome na zárubňu /keď padáte tak sa chytáte čoho sa len dá/, železné dvere vám rozmliaždia pri náhlom cuknuti lode prsty. Naše postele sú špeciálne – expedičné a medzi matracom a rámom postele sú lamely, ktoré tlmia pohyby a tak môžeme späť aj v čase keď sa naša loď hýba vyše 45 stupňov a ona sa dnes naozaj takto hýbala. Stoličky sú prisrobovane k podlahe, na stoloch máme gumenné podložky / také ako dávame pod koberce aby sa nesmykali/ a poháre majú širokú bázu, no aj tak najväčšia práca barmana je že stále utiera rozliate veci. Keď sa loď nahne viac – to keď prejdeme 6-7 metrovú vlnu - tak počuť ryncanie skla. Obdivujem ako vedia kuchári a čašníčky naukladať toľko riadu, že sa nerozbije a ako nám nosia na veľkých táckach jedlo, keď my chodíme bezmála po štvornožky. A jeme naozaj ako šľachtici, stolujeme krásne. Celá naša BUBO skupina sedí pri kapitánskom stole, pod obrazom antarktického pobrežia a jedlo je vynikajúce. Nie je to ako na iných lodiach kde Vás nútia čosi si k večeri objednať. Toto je expedičná loď, kde si navzájom pomáhame. Všetko je v cene a nikto z našej výpravy tu zatiaľ neminul ani euro. Nie že by sme šetrili, ale niet na čo. Moje hodiny merajú presnú GPS polohu kde sa nachádzame a ¨pošepli¨mi že slnko dnes vychádza o 3.29. Ešte dlho po polnoci je tu svetlo a aj keď som vstal pred treťou, svetlo opäť bolo. Ak slnko zapadá tak vy si to TU ani nevšimnete, svetlo je tu 24 h denne. Na lodí som sám, chodím po palube cez ktorú sa prelieva voda, ktorá ihneď mrzne a potom sa zohrievam na kapitánskom mostíku, ktorý je prístupný aj pre nás –pre verejnosť. To je úžasný zážitok. Sťažeň sa tu z hornej paluby kýve ešte viac, zo strany na stranu a späť. Ako to že sa ťa loď neprevráti? Hneď ráno kapitán zakázal vychádzať na palubu. Keby ste prepadli už vás nikto nenájde a aj keby našiel… Každý z nás má plávaciu vestu, svoje čižmy, každý vie kam má bežať ak kapitán neodhadne hrúbku ľadovca a loď sa začne potápať.