Najkrajší cestovateľský deň môjho života

Vyznie to prehnané, ale taký silný pocit má teraz objíma. Ten pocit poznajú horolezci a vysokohorskí turisti keď z päťtisícovky zídu späť do údolia, či maratónski bežci, kokainisti... Myslím si že aj veľa Bubákov keď sa vrátia do svojich postieľok… Vaše telo zaplavia drogy blaženosti. A to sa mi teraz prihodilo. Po tom ako sme vplávali do Antarctic sound /pomenovaného podľa Larsenovej lode/ je more ako zrkadlo, spím ako zabitý, loď dokonca zakotvila. Nádhera. Rýchle raňajky so stále čerstvým juhoamerickým ovocím a čaká nás naše prvé vylodenie. Ešte to nebude Antarktická pevnina, ale malý ostrovček s priemerom 1.6km. Ostrov je známy tým že tu 10 mesiacov strávila Nordenskjoldova výprava /profesor z Upsaly/ pod vedením nórskeho kapitána Larsena /do školy chodil iba v zime/. Vzduch má 1 stupeň, voda 0. Všade plávajú ľadové kryhy, malé – veľké - obrovské. Tvrdý kompaktný pevninský ľad ale aj morský poréznejší ľadovec so ¨stalaktitmi¨ soli. Naša loď vplavava do Wedelovho mora, známeho tým, že je väčšinu roka zamrznuté. Na niektorých kryhách sa povaľujú Wedelove tulene, vynikajúci plavci, ktorí dokážu byť pod hladinou vyše hodiny. Svojimi zubmi udržujú v ľade dieru. Starší tuleň, ktorý dieru ¨neuhryzie¨ – nemá dostatočne silné zuby - umiera, diera zamrzne a pod vodu sa nedostane. Tak toto je Wedelovo more, obrovské, nedostupné, môj sen… Už Antarctic sound sa prezýva parkoviskom ľadovcov a často býva táto cesta tak zaprataná tak, že proste neprejdete. Dnes sme prešli. Vonku je ako to popísať – najkrajšie na svete. Krajšie ako na jarnej lyžovačke, slnko pečie, more je tmavomodré, obloha belasá, ľad tyrkysový. Z kajuty nemôžem vyzrieť, lebo slnko má oslepuje. Je to naozaj pravda? Čo najrýchlejšie si obliekam lyžiarske nepremokavé gate, dvoje hrubé podkolienky, erárne gumáky, tri vrstvy na telo, rukavice, čiapku, slnečné okuliare. Vybieham na slnkom zaliatu palubu a vetrovku ponechávam v ruksaku, je neskutočne teplo, možno je nula. Nasadáme do Zodiacov a nádherným oblúkom pokojným morom mierime a Pauletov ostrov. Už 200 metrov od brehu vieme, že kolónia tučniakov bude obrovská. Malé čiernobiele bodky sa tiahnu po celom obvode, od pobežia až hore po svahu, počuť silné škrekotanie no a hlavne cítiť ten smrad. Tento smrad nás bude sprevádzať zrejme celú našu plavbu..síce teraz keď toto píšem ho necítim, ale to preto, že som si už zvykol a čuch otupel. Janka opäť napló. Mňa nie, ja som tak nadšený, že nauzeu nepociťujem ani teraz. Toto je môj sen. Totálne prekonaný sen. Antarktída to musí byť nudné, hovoril som si. Mal som v hlave tie úžasné výpravy čo sa sem podnikli, ale zdalo sa mi, že striedanie sneh a ľad a ľad a sneh musí byť monotónne a celkovo dovolenku si človek predstavuje inak, nuda. Asi toto som si myslel, inak si to neviem vysvetliť. Potom sme však v BUBO začali cesty do Antarktídy organizovať no a ľudia čo sa vrátili neboli spokojní no nadšení. Absolútne nadšení, a tak som spozornel. Potom prvú cestu so slovenským sprievodcom zorganizoval Jožo Zeliznak a opäť nádhera a nadšenie no a to som už iba čakal na tu pravú príležitosť. A dnes som TU! Nechápem, že som tu až teraz. Foto: čupím medzi stovkami tučniakov a neviem sa vynadívať. V pozadí je naša expedičná loď s ktorou sa vieme dostať ďalej. Všade kde vystúpime sme úplne samy. Je to krásne