Najkrajší deň môjho života

Ľ

Ľuboš Fellner, BUBO

Vyznie to prehnane, ale taký silný pocit ma teraz objíma. Ten pocit poznajú horolezci a vysokohorskí turisti keď z päťtisícovky zídu späť do údolia, či maratónski bežci, kokainisti.. Myslim si ze aj vela Bubakov ked sa vratia do svojich postielok… Vase telo zaplavia drogy blazenosti. A to sa mi teraz prihodilo. Po tom ako sme vplavali do Antarctic sound /pomenovaneho podla Larsenovej lode/ je more ako zrkadlo, spim ako zabity, lod dokonca zakotvila. Nadhera. Rychle ranajky so stale cerstvym juhoamerickym ovocim a caka nas nase prve vylodenie. Este to nebude Antarkticka pevnina, ale maly ostrovcek s priemerom 1.6km. Ostrov je znamy tym ze tu 10 mesiacov stravila Nordenskjoldova vyprava /profesor z Upsaly/ pod vedenim norskeho kapitana Larsena /do skoly chodil iba v zime/. Vzduch ma 1 stupen, voda 0. Vsade plavaju ladove kryhy, male – velke - obrovske. Tvrdy kompaktny pevninsky lad ale aj morsky poreznejsi ladovec so ¨stalaktitmi¨ soli. Nasa lod vplavava do Wedelovho mora, znameho tym, ze je vacsinu roka zamrznute. Na niektorych kryhach sa povaluju Wedelove tulene, vynikajuci plavci, ktori dokazu byt pod hladinou vyse hodiny. Svojimi zubmi udrzuju v lade dieru. Starsi tulen, ktory dieru ¨neuhryzie¨ – nema dostatocne silne zuby - umiera, diera zamrzne a pod vodu sa nedostane. Tak toto je Wedelovo more, obrovske, nedostupne, moj sen… Uz Antarctic sound sa prezyva parkoviskom ladovcov a casto byva tato cesta tak zapratana tak, ze proste neprejdete. Dnes sme presli. Vonku je ako to popisat – najkrajsie na svete. Krajsie ako na jarnej lyzovacke, slnko pecie, more je tmavomodre, obloha belasa, lad tyrkysovy. Z kajuty nemozem vyzriet, lebo slnko ma oslepuje. Je to naozaj pravda? Co najrychlejsie si obliekam lyziarske nepremokave gate, dvoje hrube podkolienky, erarne gumaky, tri vrstvy na telo, rukavice, ciapku, slnecne okuliare. Vybieham na slnkom zaliatu palubu a vetrovku ponechavam v ruksaku, je neskutocne teplo, mozno je nula. Nasadame do Zodiacov a nadhernym oblukom pokojnym morom mierime a Pauletov ostrov. Uz 200 metrov od brehu vieme, ze kolonia tucniakov bude obrovska. Male ciernobiele bodky sa tiahnu po celom obvode, od pobezia az hore po svahu, pocut silne skrekotanie no a hlavne citit ten smrad. Tento smrad nas bude sprevadzat zrejme celu nasu plavbu..sice teraz ked toto pisem ho necitim, ale to preto, ze som si uz zvykol a cuch otupel. Janka opat naplo. Mna nie, ja som tak nadseny, ze nauzeu nepocitujem ani teraz. Toto je moj sen. Totalne prekonany sen. Antarktida to musi byt nudne, hovoril som si. Mal som v hlave tie uzasne vypravy co sa sem podnikli, ale zdalo sa mi, ze striedanie sneh a lad a lad a sneh musi byt monotonne a celkovo dovolenku si clovek predstavuje inak, nuda. Asi toto som si myslel, inak si to neviem vysvetlit. Potom sme vsak v BUBO zacali cesty do Antarktidy organizovat no a ludia co sa vratili neboli spokojni no nadseni. Absolutne nadseni, a tak som spozornel. Potom prvu cestu so slovenskym sprievodcom zorganizoval Jozo Zeliznak a opat nadhera a nadsenie no a to som uz iba cakal na tu pravu prilezitost. A dnes som TU! Nechapem, ze som tu az teraz. Na prvy pohlad, na prvy pocit je vsetko uplne ine nez som zazil doteraz. Toto sa neda porovnat ani s Aljaskou, ani s juznym ostrovom Noveho Zelandu ani s Islandom –toto je Antarktida = iny svet. Bezproblemove vylodenie, neuveritelne usluzna posadka nam pomaha a nenecha ani nemehlo skoncit v mrazivej vode. Nasi 5 instruktori, z toho traja biologovia specializujuci sa na Antarktidu, nam vymedzia cestu tak, aby sme co najmenej poskodili narodny park, ktorym Antarktida je, a aby sme nezaslapli novonarodeneho tucniacika, ktory je totalne zamaskovany s okolim. Ked toto neuvidite neuverite /a neucitite/, tych tucniakov je iba na tomto ostrovceku odhadujeme, 120 000 + dalsich 100 000 mladat. Rodicia tvrdo pracuju, skacu do mora a donasaju mladym cerstvu potravu a mladi su uzasne nenazrani a nenechaju rodicom vydychnut a chcu jest a jest a jest a niektore pingvinata su uz take vysoke ako ich mama, niektore tucnejsie. Nemaju na sebe ten stylovy vylesteny frak, ale smiesne chutne chlpy farby okolitych kamenov. O 40 dni sa chlkov zbavia a po prvy raz skocia do mora. Teraz mali pytaju stravu aj od cudzich a vtedy ich suseda postipe a vyzenie, ale aj mama postipe svojich nemotornych lenivcov a ja akokeby som pocul ¨lenivci hybte sa¨ Nasa lod je mala, kompaktna a tak sa na ostrove coskoro roztratime tak, ze sa citim akoby som tu bol sam. Sadnem si a pingvini kruzia okolo mna, o chvilu si ma nevsimaju a podchvilou omylom do mna narazia. Ta predpisana vzdialenost 6 metrov, ci pravidlo dat prednost tucniacikom v ceste, sa tu neda dodrzat. Adeline tucniaky /francuzsky cestovatel si ich dovolil pomednovat podla svojej manzelky – to teda mal odvahu/ nam krizuju cestu, spravaju sa ako ludia, su neuveritelne smiesne. Mohol by som tu sediet tyzden. Naozaj genialne safari –davam Vam svoje slovo – ze na tejto lodi, budete nadseni tak ako ja. Neznasam organizovanu americku turistiku a na velku luxusnu lod do Antartidy by som isiel iba s detmi do 13 rokov, alebo keby mi bolo cez 70. Inak odporucam jednoznacne toto!!! Nasadame na nase Zodiaci a vyrazame na okruznu cestu okolo ostrova a vychutnavame si tulene a tucniaky na okolitych modrych kryhach. Jedine negativum prveho vylodenia je ze som minul cely moju 8 gigovu kartu. Ta nadhera, ten pocit ma tak prevalcoval. Cakal som ze to bude dobre, ale toto je genialne. Obedujeme lososa- tuciakov nam odmietaju servirovat /ok sranda/ - argentinsky steak a jahody so slahackou, lod sa zatial presunie zopar namornych mil na severozapad. Dalsia vysadka uz nie je na ostrove ale uz priamo na Antarktide- na antarktickej pevnine. Juchuuuuuu a sme tu. Fotografujeme sa v dobyvatelskych pozach so sirokymi usmevmi, behame po plazi kde sidlia kolonie troch druhov tucniakov. Pozorujeme opalujuceho sa tulena, ked sa zrazu kryha pod nim prelomi a to hebedo zleti dole z troch metrov so slusnym rachotom. Je poobede, slnko je maksie a uzasne na fotografovanie. Nasa lod v pozadi, zodiaky, kazdy mame na dlhej plazi svoje miesto, svoje sukormie a nikde nikto. Tomuto sa hovori divocina. Tonuto sa hovori skutocna priroda bez vplyvov civilizacie. Ziadne zabrany, ziadne tabule, zvierata bez akehokolvek strachu. Tucniaciky odkusuju z ladovcov a uzivaju si to ako zmrzlinu, nemotorne sa dohompalaju k moru a potom elegantne skocia hlavicku a plavanie si doslova vychutnavaju. Teraz viem, ze z mora s rozkosou nevyskakuju iba delfiny ale robia to s nadsenim aj tucniaci. 10 vyskoci tu, dalsich 15 kusok dalej. Ked som nevidel za toto poobedie vyskocit 10 000 tucniakov tak ani jedneho.Ladovcove jazyky podplavaju, na velke ladovce vyskocia a nechaju sa zviest, ci si trosku oddychnu. Zavidim im. Toto je moj prvy den na Antarktide a ten by mal byt pamatny. Rozhodnutie pride nahle. S Mariom sa vyzliekame a vbiehame do vody. Na tejto plazi sa privela homo sapiens nekupalo. Nohy si coskoro prestavam citit, ostatnym hovorime ze ideme plavat k lodi a vsetci nas odhovaraju, no my iba skocime hlavicku ¨na tucniaka¨ a vybiehame von prave vo chvili ked sa s nami prisli zahrat tucniaci. Ti sa divia ze sme vybehli von, ostatni, sa stale cuduju, ze sme vbehli dnu. Nakoniec sa kupe polovica lode. Smejeme sa, salieme, fotime sa nahi na ladovci. Toto je den, ktory prekonal moje ocakavania, den na ktory nikdy nezabudnem. Jedine negativum je ze som sa spalil. Zaslane cez satelit, Lubo z BUBO



Zobraziť viac príspevkov z krajiny Antarktída

Priekopníci luxusných expedícií

Najvyššie zľavy teraz!