Autobusom v Maroku Zážitky z cesty autobusom

Prchádzať Maroko autobusom znamená zaživať množstvo vecí, s ktorými sa človek inak nikdy nestretol. Je piatok, pre moslima najdôležitejší deň v týždni, rovnako ako pre človeka pracujúceho v kancelárii, aj keď pre každého z iného dôvodu. Navyše, 28. deň Ramadánu. V okolí mešity Kutubia parkujú auta v dvoch radoch a davy veriacich smerujú na modlitby na všetkých dopravných prostriedkoch. Ako keby bol hokejový štadión v centre Bratislavy a hráme proti Českej republike. Ledva sme sa s našim autobusom prískokovym tempom posúvali zapratanou ulicou, až do momentu, kým sa v protismere objavil lokálny spoj L42. Nebola šanca. Sklopili sme zrkadla a vodiči sa pomaličky približovali k sebe, či im to vyjde. Kým sa dalo motorkári stále prechádzali okolo, šuchli sa pomedzi dva autobusy ako súťažiaci v pevnosti Boyard, keď sa zatvárala padacia brána vo finále. Ti menej odvážni nás obchádzali po chodníku. Auta len poslušne tvorili kolónu za nami ako v jednom, tak i v druhom smere. Keď sme sa pohli o centimeter, pohli sa poslušne s nami. Nikto netrúbil. Cestujúci linkového autobusu sa rozhodli vystúpiť, vyzeralo to na dlho a modlitby mali čo chvíľa začať. K mešite to už nebolo ďaleko. Zato k nášmu hotelu minimálne polhodina pešo. V dave sa objavili náhodní pomocníci, ktorí situáciu kontrolovali zvonku. My sme boli odkázaní na nemé prizeranie (OK, nemé je posledné slovo akým sa dajú naše poznámky opísať), pretože nám sa dvere na autobuse otvárali von a to vzhľadom na momentálny odstup od vedľa zaparkovaných áut bolo nemožné. Okolo postavajúci asistenti sklopili všetkým autám spätne zrkadla a sledovali ako sa dva autobusy idú do seba zašprajcovať. Keď ukazujete manželke (a rozmýšľate, že ten parkovací senzor nestal až tak veľa) že ešte môže cúvať, tak používate dve ruky, aby videla koľko. Tu, v Marrákeši, v našej situácii tým ukazovacom stačil palec a ukazovák jednej ruky, aby vodičom zvonku ukazovali, koľko ešte majú rezervu po stranách. Keď autobusy pomaličky prešli okolo seba, všetci sa nadýchli a nášmu skvelému vodičovi sme zatlieskali. Ten podrástol o pol metra a keď sme sa o chvíľku lúčili pri hoteli, na každého uznanlivo kýval hlavou a prial nám dobrú noc. Ja som sa opäť zamyslel, že sa takáto situácia vyriešila bez trúbenia a bez invektív. A to sme v Maroku. Alláh je mocný, umožnil nám prejsť.