Koreniny a hodváb Festival v Buchare

Buchara je mestom korenín a hodvábu. Každý rok sa tu dokonca v podobnom duchu koná aj festival s tematikou týchto komodít a BUBO pri tom nikdy nemôže chýbať. Nase uzbecke dni sa pomalicky, ale isto koncia, no na finis sme si vybrali nesmierne krasne miesto. Lakavu, posvatnu a orientalnu Bucharu. Vcera sme sa este zobudili v jurtach nedaleko jazera Aidarkul, kde si jeden z nasich Bubakov dokonca aj zaplaval a presli sme sem do niekdajsieho centra karavanneho obchodu. Buchara nas privitala krasne a to festivalom Hodvabu a korenia a tak cele namestie Lajbi Chauz vonia po kardamone, skorici ci safrane a zo vsetkych stankov sa na nas usmievaju jemne hodvabne satky. Kufre sa nimi uz plnia tak sa doma mozete tesit na darceky. Vdaka festivalu su na mnohych miestach Buchary koncerty, vystupenia tradicnych skupin, folklornych suborov, tancov a kym jeden koncert pod minaretom Kalon koncil, dalsi v tieni Nadirdivanbegovej medresy zacinal. V miestnych horucavach sme sa preorientovali na tradicny napoj v podobe zeleneho caju a vodka nam uz takmer nic nehovori. K obedu a k veceru pekne kanvicu zeleneho caju, tri krat vyliat misku podla tradicie do kanvicky a potom ho pekne rozliat do misiek, ktore tu volaju piala. Aj tento ritual si vezmeme domov. Dnesne rano sa nasi Bubaci vybrali na ruske kolo a tak sme sobotu zacali netradicne, navstevou zabavneho parku. Vychutnali si vyhliadku na Bucharu, zasmiali sme sa a napokon obdivovali stavby ako Mauzoleum Ismaila Somoniho, ktore sa povazuje za najvyznamnejsiu stavbu vobec celej Strednej Azie! Famozna stavba a pritom taka jednoducha. V tieni Pevnosti sme si rozpovedali pribehy poslednych bucharskych emirov a v obavanom vazeni zase neslavny pribeh dvoch Britov Stodarta a Connolyho, ktori urazili "masiara" Nasrullah Chana, panovnika Buchary. Poriadne dnes vonku pripeka a leto je tu v plnom prude, tak sme exponovane miesta bez tienu rychlo prebehli a opat sa ukryli do prijemnej mesity Kalon, rozpovedali si legendy o vysokom minarete a pri miske caju si oddychli pri slavnych bucharskych kobercoch. Bazar pozvolna oziva a z Lajbi Chauzu sa opat ozyva hudba. Dopisem spravu a urcite padne este nejaka kanvicka zeleneho caju pod starocnymi morusami. Teraz je sezona a sladucke plody su vsade. Miska morusi, miska caju, tony uzbeckej hudby, vona korenin. To je Buchara. Treba ju zazit, neda sa opisat. Zajtra sa pohneme na juh, do tajomneho Turkmenistanu!