Bazár Čorsu v Taškente Na uzbeckom trhovisku

Bazár vo svete je fenomén, no ak si vezmeme trhoviská či bazárové miesta tu v strednej Ázii, tak hovoríme o dejinách, súčasnosti aj budúcnosti a jednoducho o všetkom, pretože práve v prachu trhoviska sa tvorí život týchto oblastí. Po Kazachstane sme sa dostali do exotického Uzbekistanu a tu na nás čakalo hneď niekoľko trhovísk. Bazár Mirobod, obrovský mikrosvet menom Čorsu, samarkandský Siob čo bucharské, bazárové uličky zakliate v čase. Všetky tieto miesta majú čosi spoločné a pritom každé z nich je iné a unikátne. Naším prvým kontaktom so svetom uzbeckých bazárov je v hlavnom meste Taškent. Neďaleko hotela, kde pravidelne spávame, stojí bazár Mirobod, pomenovaný podľa našej štvrte. Má ráz sovietskeho mesta s panelákmi, no pár metrov od nich stoja nízke, uzbecké domy s veľkými záhradami, ukrytými za stenami. Mirobod je miestom, kde sa prelínajú kultúry, pretína východ aj západ. Pár metrov od trhoviska sa dvíha nádherná ortodoxná katedrála a naokolo nevidno žiadnu mešitu. Stále sme v islamskom svete, hoci inom ako nám ukazuje mainstream. Ešte lepším miestom je však bazár Čorsu, kde sa pozrieme o čosi neskôr. Čorsu je ako magnet a ľudia malé, kovové piliny roztrúsené po okolí. Snáď nikto nedokáže prejsť bez toho, aby ho aspoň na malý čas nepritiahlo bazárové volanie. Všade naokolo sú ľudia, maršrutky sem chrlia ďalšie a ďalšie armády nakupujúcich a tí spoločne v jednom šíku kráčajú navzdory bazárovým bránam. Tu sa rozdelia do všetkých svetových strán a boj, teda zjednávanie a handrkovanie o tovar sa môže začať. Pod bazárovou kupolou je snáď stovka predavačov. Všetci perfektne upravení, čistí, takmer v bielych zásterách, stojac nad svojimi pultami či výkladmi. Cestovatelia z 19.storočia, ktorí mali to šťastie ocitnúť sa tu, by neverili vlastným očiam. Oni poznali bazár ako chaotické miesto, kde nikto nevedel kde čo stojí. Dnes majú trhoviská svoje vlastné štvrte, ako naše supermarkety. Vo vitrínach či na pultoch ležia kusy mäsa. Čerstvé, voňavé, bez jedinej muchy. Nič čo si našinec predstavuje pod pojmom „stredoázijské trhovisko“. Vedľa sa predávajú syry, kopce tvarohu, domáci jogurt, mlieko či fermentované mlieko. Sušené guľôčky churuty vydržia mesiace a nomádi by bez nich snáď ani neprežili. Ženy neďaleko odtiaľto krájajú zeleninu na jemné, tenučké pásiky a šikovne z nich namiešajú šaláty. Ochutnali ste už uzbecké kvasené uhorky? Musíte to skúsiť. Kupujem balíček a vždy všetkým chutia. Robia ich tu najlepšie na svete? Ak si človek myslí, že toto je všetko, hlboko sa mýli. O poschodie vyššie máme chalvu, uzbecké sladkosti, nahrubo nasekaný cukor, keksíky, drobnosti aj sladkosti a nechýba tu ani korenie, balíky ryže, sušený cícer či bylinky. Uzbecká chalva je iná ako tá, čo poznáte z Turecka či iných krajín. Táto má svoj základ v kondenzovanom mlieku a chutí perfektne, len je kalorická bomba. Kúsok či dva snáď prežijeme, no nie? Vonku má svoje miesto zelenina aj ovocie. Tieto časti vždy patria medzi najfotogenickejšie. Ženy vo farebných šatách, ktorým sa v úsmeve sem tam zaligoce zlatý zub, tu prekecajú počas predávania celé hodiny. Sedia na pultoch, na stoličkách, zhovárajú sa a akoby sem neprišli predávať, ale zistiť všetko čo sa dá. To, že predajú a zarobia pár tisíc somov, to je akoby len príjemný bonus. Ponoríme sa do farebného sveta a nakupujeme čerstvé hrozno, mäkké, prezreté figy, jablká, marhule, broskyne a sem tam nejaké oriešky. Na konci bazárovej uličky sú pekárne. Obrovské, rozpálené pece tandoor kŕmia cestom, ktoré prilepia na ich vriace steny a o pár minút vyberú zlatý, okrúhly chlieb zvaný non. Nič nie je v Uzbekistane lepšie, ako keď vám dajú do rúk čerstvý, teplý chlieb vybratý z pece pred vami. Sledovať pekárov pri práci je zážitok a hneď nás volajú priamo k peci, aby sme videli všetko čo sa tu deje. Rozvaľkať cesto, upraviť ho do okrúhleho tvaru a potom neodmysliteľná pečiatka priamo do stredu. Geniálne. Bazárom by sa dalo túlať hodiny, ale my pokračujeme ďalej, aby sme si užili aj iné krásy stále málo známeho Uzbekistanu.