Tipy Samarkand Za legendami Hodvábnej cesty

Samarkand nesmie nikto vynechať! Najkrajšie miesto Strednej Ázie, legenda Hodvábnej cesty. Hodvábna cesta, ktorú pretkávame už niekoľko dní si pre našu pomyselnú karavanu pripravila svoje ďalšie zastávky. Nie hociaké, ale hneď mesto opradené legendami, rozprávkami či príbehmi až sa ich tu stretlo toľko, že je dnes už ťažko rozoznať čo sa v tomto meste skutočne odohralo a čo sú len legendy vpísané do námestí, fasád stavieb a vrások ľudí. Vystihuje niečo viac Hodvábnu cestu než bájny Samarkand? Opradený mýtmi takmer ako Atlantída, no skutočný a nezabudnuteľný ako jedno z najfascinujúcejšich miest sveta. Prichýlil nás večer svojou tmavou oblohou z ktorej sa vynorilo do svetla námestie Registan. Práve ono je dušou celého mesta a po našej prvej večeri v tradičnej rodinnej reštaurácii, kde sme ochutnávali miestne špeciality ako karahan či chatlama sme si užili námestie pri show, kde sa premietala história celého Uzbekistanu a boli sme očarení čo nového si Uzbeci vymysleli. Po prebudení na nás Samarkand čakal a ani my sme sa ho už nevedeli dočkať. Toľko sme o ňom počuli. Toľko sme o ňom čítali, videli ho v desiatkách dokumentov a toľko sme o ňom snívali, že sa nám raz poprechádzame. Pamätám si ako som ním kráčal pred niekoľkými rokmi prvý krát a mal som zimomriavky z toho, že som sa v ňom ocitol. Samarkand má tú silu, že ich mám pri každej návšteve znovu a znovu. V mauzóleu Gur Emir sme si rozpovedali príbeh muža, ktorého sa v 14.storočí báli snád všetky národy ležiace na okolí, pretože si ich jeden po druhom podmanil. Práve tu totiž spočíva telo Timur Veľkého, obávaného dobyvateľa vtedajšieho blízkeho a stredného východu. Vedeli ste, že vôbec nemal byť pochovaný tu? Náhoda tomu však chcela inak a napokon skončil v mauzóleu, ktoré postavil pre svojho milovaného vnuka Mohammeda Sultana. Neďaleko ležiace námestie Registan už konečne svieti vo svojej plnej kráse a tak sme sa ukryli v tieni Ulugbegovej medresy a zháňali prvé suveníry, preliezli sme mešitu aj medresu Tilla Kari a napokon sa v medrese Šer Dor započúvali do tónov tradičnej hudby u nášho priateľa Bábura, ktorý je najznámejším hudobníkom celého Samarkandu. Hral pre prezidenta Karimova, Medvedeva, Alijeva a zúčastňuje sa takmer všetkých oficiálnych stretnutí, ktoré sa konajú v Samarkande, aby pre vzácne návštevy zahral. Vždy, keď prídeme do Samarkandu, zahrá aj pre nás. Registan v sebe má energiu, akú cítiť na špeciálnych miestach. Do múrov obrovitánskej mešity Bibi Chanum je vpísaný príbeh o architektovi a Timurovej žene. Každá stavba tu v Samarkande ukrýva príbeh a preto je kráčanie mestom ako listovanie si v krásnej orientálnej knihe. Na obed sme si posadali k stolu, roztrhli chlebové placky, tri krát podľa tradície vyliali misky čaju nazad do kanvičky a z veľkých tanierov sme si nabreali tradičný uzbecký plov. V BUBO vieme, kde ho robia najlepším a je to luxusne lokálny zážitok. Je najtradičnejším uzbeckým jedlom a neochutnať ho v tejto krajine je neskutočný hriech. Vieme, kde ho robia geniálny a tak sme si ho vychutnali aj teraz. Posilnení stredoázijskou kuchyňou sme sa pofotili so svadobčanmi pod Ulugbegovym observatóriom, objavili svet zabudnutých fresiek v múzeu starovekého mesta Afrosiyab, ktoré poznal aj Alexander Veľký a prešli sa popod fasády monumentálneho pohrebiska Shah-i-Zinde. Uff, neskutočné miesto. Podvečer sme strávili ukrytí v príjmnej, pokojnej čajovni pri nekonečných miskách čaju. Včera sme spali v jurtách na okraji jazera Aidarkul a dnes sme sa presunuli do Buchary. Ďalšia legenda Hodvábnej cesty svoj príbeh začína...