Jurty a nomádi Jurty, ťavy, nomádi a zážitky

Aj my sa na chvíľku staňme nomádmi a pohľadajme si svoju jurtu. Tradičný príbytok stredoázijských nomádov nechýba ani v Uzbekistane. Počas našej cesty po stopách Hodvábnej cesty na chvíľku zvoľníme tempo, vypneme a užívame si nomádske ticho na okraji púšte Kyzylkum, neďaleko brehov umelo vytvoreného jazera Aidarkul. Nebyť Syr Darye, nikdy by tu táto obrovská a málo známa vodná plocha nestála. Leto je v týchto končinách suché, horúce a rozpálené akoby na konci strednej Ázie už mala stáť brána do pekla. Aj napriek tomu opúšťame mestá a vydávame sa na prah púšte. Prečo to robíme? Odpoveď je viac než jednoduchá. Práve tu začínajú zážitky. Tu na okraji Kyzylkumu stoja postavené jurty a práve tam budeme tráviť našu dnešnú noc. Tak ako nomádi pred nami, tak ako sa na tieto končiny patrí už stovky rokov. Zaobídeme sa však bez stád, ktoré nomádov sprevádzali. Ocitneme sa v našom „jurtovišti“ a červená nálepka BUBO, ktorú sme sem nalepili nám prinesie maličký závan „domova“. Sadneme si na tapčany, dostaneme kanvičky čaju, malé mištičky pialy, oriešky, sušené marhuľové kôstky, hrozienka a kusy cukru do čaju. Nalievame si čaj a keďže oslavujeme aj narodeniny, tak do čajových mištičiek sa vkráda aj priezračná, uzbecká vodka. Takto to tu funguje. Tu sa islam vníma inak a aj Uzbeci si radi vypijú niekoľko mištičiek vodky. Podvečer, keď sa horúčava stiahne ideme loviť zážitky na ťavy. Nie klasické, jednohrbé ako poznáte s Tuniska či Maroka, ale dvojhrbé, baktríjske ťavy, ktoré križovali priesmyky Hodvábnej cesty. Sadneme si na ne, pevne sa držať, ťava sebou ostro trhne a o sekundu stojí na štyroch, pripravená vyraziť. Pár krokov a mizne za pahorkom v nekonečne. Púšťou sa preháňa teplý vietor a ťava sa rytmicky kolíše do rytmu. Romantická predstava je ísť s karavánou trebárs do Buchary, ale v realite to muselo byť sakra namáhavé. Vrátime sa radšej do nášho tábora. Litre čaju, rozhovory, smiech. Presne ako by to malo vyzerať na takomto mieste. Večer oblohu obsadia hviezdy, najprv jedna, potom znenazdajky niekoľko desiatok a odrazu je nimi posiate celé nebo vytvárajúc medzi sebou útvary a súhvezdia. Rozhorí sa oheň, ticho pretne praskajúce drevo a hrdelný spev Džumu, kazašského nomáda hrajúceho na svojom tradičnom hudobnom nástroji zvanom dotar. To znamená dva a tak má len dve struny, no dokáže s nimi divy. Piesne o láske, ťahavé príbehy, aké sa na týchto miestach spievajú stáročia. Ak ešte niečo nezmizlo z Hodvábnej cesty, tak sú to práve takéto tradície a ľudia ako Džuma, v ktorých stále prebývajú. Zážitkom je iba byť tu, počúvať a predstavovať si koľko stáročí tadiaľto kráčalo.