Dejiny Egypta po páde Staroegyptskej ríše Nové dejiny Egypta

Egypt sa stal súčasťou Rímskej ríše pod vedením cisára Augusta v roku 30 pred n.l., väčšina obyvateľov sa začala hlásiť ku kresťanstvu. Bol to však aj definitívny koniec staroegyptskej kultúry. Na začiatku piateho storočia vznikla egyptská (koptská) cirkev, ktorá v krajine existuje dodnes. Táto kresťanská cirkev postupne získala obrovskú moc, čo zakrátko viedlo k zmätkom a veľkým nepokojom. To využili Arabi, ktorí rýchlo vpadli do krajiny. Nastal proces arabizácie a islamizácie. Nakrátko Káhiru dobyli križiaci, ale od roku 1249 moslimovia územie opäť ovládli a k moci sa dostali moslimskí vládcovia mamlúkovia. Vnútorné rozbroje a množstvo menších a väčších vojen krajinu silne oslabili, čo onedlho využili Turci.

Prítomnosť „neďalekej“ Osmanskej ríše sa nemohla neprejaviť ani v Egypte. Roku 1517 toto územie dobyl turecký sultán Selim I. a krajina sa tak stala provinciou Osmanskej ríše. Vlastne takýto stav „vytrval“ až do začiatku prvej svetovej vojny. Dovtedy hospodársky úspešná krajina začala pomaly upadať, pretože miestodržitelia sa o fungovanie provincie absolútne nezaujímali. Skutočnú moc v krajine však chceli získať opäť mamlúkovia. Dochádzalo k ďalším nepokojom a vojnám. Egypt ako súčasť Osmanskej ríše zakrátko stratil význam dôležitej obchodnej križovatky a krajina opäť začala upadať. Mamlúkovia sa pokúsili znova získať vplyv a moc v 18. storočí. To si však už na krajinu brúsil zuby iný vojvodca.

Francúzsky cisár Napoleon Bonaparte bol posadnutý myšlienkou získať na úkor Anglicka čoraz väčšie územia. Súperenie medzi týmito dvoma vtedajšími mocnosťami sa nemohlo vyhnúť ani Egyptu. Začiatkom júla 1798 sa tam vylodila francúzska námorná flotila, ktorá porazila mamlúcke vojsko. Napoleonova radosť však netrvala dlho, pretože Angličania sa s týmto stavom nemienili zmieriť.

Anglický admirál Nelson 1. septembra priplával so svojimi loďami k brehom Egypta a jednoducho rozprášil, či skôr potopil francúzske lode v zálive neďaleko Alexandrie. Francúzi však ešte „pobehovali“ po Egypte až do roku 1801, keď ich definitívne vyhnali spojené anglicko-osmanské vojenské jednotky. Ktovie, či by Bonaparte bol vôbec uskutočnil tento „egyptský výlet“, keby bol vedel, že to bude len na taký krátky čas. Slúži mu však ku cti, že spolu s francúzskymi vojakmi priviedol do krajiny aj vedcov a učencov, ktorých úlohou bolo zakresliť a zmapovať egyptské pamiatky. Boli to práve Francúzi, ktorí objavili tzv. Rosettskú dosku, ktorá sa stala základom rozlúštenia hieroglyfického písma.

Po vyhnaní Francúzov opäť prepukli boje medzi islamistickými vládcami, mamlúkmi a Turkami. Osmanský vojenský veliteľ Muhammad Ali, ktorý velil Turkom v spojenom osmansko-britskom vojsku pri vyháňaní Francúzov, sa stal egyptským miestodržiteľom. V bitke pri Rosette roku 1807 porazil svojich nedávnych spojencov Britov a vyhnal z krajiny aj ich. Porátal sa aj  s mamlúkmi, ktorých dal povraždiť v chráme. Nadvládu nad Egyptom opäť získali Turci. Za Aliho vlády začali v krajine pestovať bavlnu a v roku 1869 sa počas jeho panovania otvoril Suezský prieplav. Egypt získal opäť svetovú prestíž a jeho strategický význam sa znásobil. Zdalo sa, že krajina je na ceste k prosperite. Nebolo to tak.

Čo všetko sa nepodarilo anglickým panovníkom vojenskou cestou, podarilo sa im zdanlivo jednoduchšie. Suezský prieplav totiž dostal krajinu do úzkej závislosti od západných krajín s mohutným loďstvom. Predovšetkým Anglicko považovalo Suezský prieplav za strategickú otázku, pretože výrazne skracoval plavbu do Indie. Aliho vnuk Ismail chcel zabrániť takejto závislosti, a tak vo veľkom začal vytvárať infraštruktúru na pestovanie bavlny. Potreboval na to veľké finančné pôžičky zo zahraničia, ktoré však nedokázal splácať, a veritelia hrozili vojnou.

Napokon bol Egypt prinútený predať výraznú časť akcií Suezského prieplavu Anglicku a v roku 1876 musel súhlasiť s britsko-francúzskou finančnou kontrolou prieplavu.  Ismailov syn Taufík, ktorý nastúpil na trón, požiadal roku 1882 Britov o vojenskú pomoc. Tí mu radi vyhoveli a v krajine zostali viac ako sedemdesiat rokov až do roku 1956. Konštantínopolská zmluva z roku 1888 vyhlásila Suezský prieplav za neutrálne územie pod správou Veľkej Británie zastúpenej generálnym konzulom. Obrovské zisky z prevádzky Suezského prieplavu putovali do Londýna. Prvá svetová vojna umožnila Britom ísť ešte ďalej a vyhlásiť Egypt za svoj protektorát. Egypt bol stále súčasťou Osmanskej ríše a Británia proti Turkom vo vojne bojovala.

Po vojne sa nacionalisti spojení v strane Wafd snažili na Parížskej mierovej konferencii dosiahnuť uznanie nezávislosti Egypta. To najprv Veľká Británia odmietla, ale o tri roky neskôr to pod nátlakom nacionalistov odsúhlasila. Vznikla konštitučná monarchia Egyptské kráľovstvo. Začali sa striedať vlády a o moc sa preťahovali kráľ, strana Wafd a britský generálny konzul. Rástla korupcia a jediným spojovacím prvkom bolo, že ani jedna zo zúčastnených mocenských zložiek nikdy nezískala moc na viac než jeden rok.

Druhá svetová vojna poznamenala Egypt viac-menej pozitívne. Krajina síce nestála na žiadnej z bojujúcich strán, ale „ťažila“ z toho, že sa stala centrom, kam prúdila americká vojenská a hospodárska pomoc do bojujúcej Európy. Po skončení druhej svetovej vojny sa však aj Egypt zapojil do ďalšej vojny. Tentoraz roku 1948 spolu s inými arabskými krajinami proti novovzniknutému štátu Izrael. S ním Egypt bojoval neskôr ešte niekoľkokrát – v rokoch 1967 a 1973. Ani jedna z týchto vojen sa neskončila pre Egypt s výrazným úspechom. Vždy bol vlastne porazený.

Problémy v krajine vrcholili, rástli nezamestnanosť, nespokojnosť obyvateľstva, bieda a chudoba. To bolo „ideálne“ podhubie na vznik „revolúcie“. V tom čase vznikla teroristická organizácia Moslimské bratstvo, ktoré sa práve v súčasnosti podieľa na nepokojoch a občianskej vojne v Egypte.

Roku 1952 sa moci ujali tzv. Slobodní dôstojníci a vodcami boli generál Nagíb reprezentujúci stranu Wafd a plukovník Násir. Obaja vyhnali posledného kráľa Farúka i jeho nástupcu Fuada II. a vznikla Egyptská arabská republika. Tá sa snažila o definitívne skoncovanie s britskou prítomnosťou, čo sa aj v roku 1956 odchodom posledného britského vojaka podarilo. Zároveň nový prezident Násir, ktorý vystriedal prvého prezidenta krajiny Muhammada Nadžíba, znárodnil Suezský prieplav, čo spôsobilo ďalšiu vojnu známu v histórii ako Suezská kríza. Izrael, Francúzsko a Veľká Británia s týmto krokom nesúhlasili a začalo sa opäť bojovať. Zasiahla OSN a politická sila vtedy ďalšej svetovej mocnosti - Sovietskeho zväzu.

Suezský prieplav začal opäť fungovať a Egypt sa vydal do budúcnosti po boku Sovietskeho zväzu a jeho satelitov. Vznikla megastavba Asuánska priehrada, ktorej otvorenia sa Násir nedožil. Podľahol infarktu tri mesiace pred jej otvorením v roku 1970. Jeho nástupca Anwar Sadat chcel pôvodne „kopírovať“ svojho predchodcu, ale veľmi rýchlo začal krajinu orientovať na Západ. Roku 1981 zavraždili aj jeho počas vojenskej prehliadky. A znova za tým stáli príslušníci Moslimského bratstva. Ďalší prezident v nástupníckej hierarchii bol Husní Mubarak, ktorý ďalších tridsať rokov viedol krajinu pomerne pokojne, i keď totalitným spôsobom vlády.

To z času na čas vyvolávalo nepokoje, ktoré vyvrcholili jeho zvrhnutím počas tzv. Arabskej jari. Bola to revolúcia, ktorá postupne zachvátila viaceré arabské krajiny. Titulné stránky svetových médií pravidelne plnili obrázky násilných demonštrácií a tankov určených na ich potlačenie, ktoré boli rozostavané na centrálnom káhirskom námestí Tahrír v blízkosti Národného múzea, kedysi hojne navštevovaného symbolu bohatej egyptskej histórie. Tieto dramatické udalosti mali za následok výrazný prepad turizmu, od ktorého bola egyptská ekonomika do značnej miery závislá.

Veci sa začali výrazne meniť po príchode nového prezidenta Abd al-Fattaha as-Sísího k moci v júni 2014. Rok predtým bolo Moslimské bratstvo postavené mimo zákona a odrezané od akéhokoľvek vplyvu. V nasledujúcich rokoch sa začali procesy, v ktorých boli stovky islamistických radikálov odsúdených na dlhoročné väzenie či dokonca na trest smrti. As-Sísí, ktorý je egyptským prezidentom do dnešných dní, však okrem protiislamských represií zároveň naštartoval rozsiahle ekonomické reformy, ktoré mali na hospodárstvo Egypta veľký dosah.

Sísího vláda začala nalievať obrovské peniaze do infraštruktúry. Súčasne uzavrela viaceré kontrakty s investormi z Číny či ďalších krajín. Rozvoj sa netýkal len Káhiry, Alexandrie a ďalších veľkých miest. Stavba ciest, mostov, železničných spojení alebo obytných aj multifunkčných komplexov sa rozbehla po celej krajine. Zároveň sa spustili veľké a ambiciózne plány kultivácie dovtedy neúrodnej pôdy.

Poľnohospodárstvu, ktoré je do veľkej miery závislé od priazne počasia v oblastiach pozdĺž Nílu, pribudli tisícky hektárov nového územia. Zhruba 10 percent vládnych investícií vo výške desiatok miliónov eur smeruje do zlepšenia zásobovania pitnou vodou a odpadového hospodárstva. Obe oblasti stále patria medzi najproblémovejšie v Egypte. Aj tu však situácia veľmi rýchlo napreduje.

Investície do regiónov mali za následok príchod stavebných, obchodných aj dodávateľských firiem, a tým i vznik nových pracovných miest. Kým bohatstvo sa dovtedy sústredilo najmä v metropole Káhira, kam za lepším životom mierili státisíce Egypťanov, bohatnúť rýchlo začali aj obyvatelia iných oblastí. Zatiaľ čo predtým žili pod hranicou chudoby milióny Egypťanov, ich počty sa po zavedení reforiem začali prudko znižovať. Modernizovali sa slumy, odkiaľ sa po nájdení práce odsťahovalo mnoho ľudí do lepších životných podmienok.

Veľké peniaze sa investovali aj do skvalitnenia zdravotných či vzdelávacích zariadení. Káhirská univerzita si aj vďaka reformám posilnila svoje postavenie medzi najprominentnejšími vysokoškolskými inštitúciami na africkom kontinente. Čoraz viac láka nielen Egypťanov, ale takisto obyvateľov okolitých krajín či dokonca z celého arabského sveta.

Ďalšie originálne cestopisy od profesionálneho sprievodcu BUBO