Bamako, Afrika je o vzťahoch

„Ľubo, kedy chceš vyraziť?" Pýtajú sa ma v hoteli moji partneri. Však vy povedzte, odpovedám. Nie, nie Ľubo, povedz ty. Sú tri hodiny ráno, posledné tri týždne som spal minimálne a robil nový katalóg, nový web, doťahoval novú expedíciu s názvom ďalších 25 rokov BUBO. „O desiatej" navrhujem. Konečne sa trošku vyspím, petit déjeuner, obehnem trh, nadýcham sa milovanej Afriky. „Banky otvárajú o 8:00" je odpoveď. „Tak sa tu stretneme 8:00" záverujem dohovor. „O 7:30 musíme odísť, aby sme tam o 8:00 boli." Takže som si vybral a čakajú ma nádherné 4 hodinky spánku. Ráno si pri bazéne hotela dávam francúzske raňajky. Croissant a teplá voda, do ktorej sypem sáčok s názvom Nescafé 2 in 1. Je to luxusný hotel v hlavnom meste, hmm. Za toto si zaslúžili Francúzi prehrať. No kým som dohodol podrobnosti, vymenili sme peniaze v dobrom kurze, zaplatili za náš mikrobus, a Bamako opúšťame na obed. Ja sa už vrátim do busu a Moisse stále prepočítava u vekslákov peniaze v zmenárni a delí si ich do jednotlivch obálok. "Kde je Moisse?" pýta sa jeho bratranec Giree. „Zabil som ho..." Odpovedám s kamennou tvárou. No Moisse už kráča za mnou, vyjde hore po schodíkoch a bratranec mu povie, čo som práve povedal. Moisse sa začne strašne rehotať a po ňom aj všetci ostatní. Prelomilo sa to napätie, ktoré je medzi nami mesiace. Mesiace odo mňa dranká peniaze a ja mu ich mesiace odmietam poslať. 10x zrušil cestu a 10x sme pokračovali v konverzácii, písali si, volali si, písali zmluvy. Teraz mám u seba viac než 10 tisíc eur v hotovosti a za to vás tu zabijú aj 10x. V Base Campe BUBO vedia, že keď sa dnes neozvem, čosi sa deje. Poslal som iba časť peňazí, aby sa začali vybavovať povolenia na dopravu. No ostatné som neposlal. Všetci vedeli, že u seba peniaze nemám, že ideme do Western Union a tam ich vyberiem. Do Afriky posielam peniaze iba takto. Účty sa tu nepoužívajú. O tom, že mám hotovosť nevedia. V Afrike je cash nebezpečný. Tu v Afrike sa mi opakovane stalo, že šofér dostal večer peniaze aby natankoval a hneď ráno sme mohli vyraziť. No keď mal peniaze, išiel do mesta na pumpu a cestou sa mu to rozležalo, zabudol vlastne, prečo do mesta išiel a poriadne to tam roztočil. Má veľké auto a guču peňazí a dnes večer je king. Ráno bol šofér ešte pripitý, bez peňazí a auto s prázdnou nádržou. V Afrike je nakoniec všetko o vzťahoch. Postupne si na každý región vytváram kamarátstva, ľudí, čo to aspoň ako tak poznajú. No tieto cesty čo chodím, nikdy nikto neprešiel. Turisti aj kedysi chodili relatívne úzky vyjazdenú trasu, z ktorej sa neodchyľovali. Tieto trasy sa medzi sebou nespájali. Nikto to nerobil. Dlhodobo zúfalá politická situácia a podnebie, kde monzún zničí infraštruktúru za rok, spôsobili ešte zúženie "turistických trás" . Situácia sa tu mení doslova každý týždeň. Nikto nič nevie. Nič neplatí. Všetko sa "vie" z počutia. Európske bedekre, to je čistá hlúposť. Respektíve sa držia hlavných a teda nudných trás. Obrovské časti krajín sú nepopísané. Napríklad väčšina Pobrežia Slonoviny nemá ani riadok. Prechody medzi krajinami sú popísané šalamúnsky. Na druhej strane bedekre majú ťažkú situáciu. Veď v Afrike naozaj nič definitívne neplatí a život sa žije dnes. Včera to platilo? To nikoho nezaujíma. Moisse sa zastavuje nakúpiť. Zastavujeme na periférii Bamaka na trhu. Stánky s mäsom. Grilujú ho tu. To mäso tam v tom ukrutnom teple visí najmenej od rána a je plné múch, no ja vidím v Moisseho očiach strašnú chuť. Dnes dostal peniaze a dnes bude mať mäso. Mäso v novinovom papieri potom rozloží vpredu v aute a všetkých ponúkne. A všetci s gráciou a pomaličky vkladajú do úst nasekané kúsky a vychutnávajú si ich veľmi spôsobne a pomaly. Ochutnám jeden a je veľmi dobrý, baranina... Beriem to ako očkovanie. Toto je moja prirodzená vakcinácia, vytváranie si protilátok. No hlavne im to nechcem jesť, ja som prežratý Európan.