Francúzsko má nového prezidenta

Paríž žije posledné dni voľbami a my žijeme posledné dva dni v Paríži. Pristáli sme presne v deň, kedy sa milióny Francúzov presúvali k volebným urnám, kde bolo treba vybrať z dvoch možností len tú jednu jedinú. My sme to mali jednoduchšie, pretože my sme mali možností toľko, že by sa jednému z nich zatočila hlava. Paríž je tak dôkladne prešpikovaný pamiatkami, že aj keby sme tu strávili pár týždňov, stále by sme nemohli tvrdiť, že toto mesto dokonale poznáme. Kráčajúc k obrovskej a slávnej tepne Champs-Elyseés, míňame roztrhané plagátiky, z ktorej sa stále dá rozoznať tvár političky Le Pen, ktorá rozdelila obyvateľov na dva tábory. Láska a nenávisť. Pre Paríž tak typické slová. „Najkrajšia ulica sveta“ teda aspoň ako tvrdia Francúzi, nás pohltila a onedlho už stojíme pri obrovskom Víťaznom oblúku. „Je krajší a väčší ako v televízii, keď tu končí Tour de France“ započujem a v niečom súhlasím. Na život je to všetko akési krajšie, vznešenejšie a monumentálnejšie. Champs-Elyseés sme prešli po vlastných, celú až na jej koniec a pozreli sme sa aj na Veľký a Malý Palác, prešli sme mostom pomenovanom podľa ruského cára Alexandra III. a konečne sa pred nami objavila vytúžená Eifelovka. Pred Invalidovňou sa dnu do parku krútil ľudský had turistov, no nás už čakali na brehu Seiny príbehy o Luxore. Prečo? No predsa na námestí Place de Concorde stojí obrovský egyptský obelisk priamo z Luxoru. Egyptský paša ho daroval Francúzom a tí ho sem prácne dokázali preniesť. Druhý darovaný bol väčší a ťažší a tak ho nechali v Egypte, a o pár desaťročí ho darovali nazad Egypťanom. Tulierske záhrady skropil jemný dážď a tak tu chýbali domáci posedávajúci na trávniku, no stále mal svoju atmosféru. Veď koniec koncov kedysi tu stál slávny palác, v ktorom sa tvorili dejiny tejto krajiny. Dnes je na jeho konci Louvre, najväčšie múzeum sveta naplnené takými pokladmi, že sa to jednoducho nedá ani len spočítať. Bolo by to zaujímavé číslo. No, proste sa to nedá! Pred Louvre sa už rozkladali tribúny, pretože práve odtiaľto o pár hodín nový prezident (či prezidentka?) prednesie svoj prejav. Volebné štáby, kamery, fotografi, davy ľudí. Všetci čakajú a sledujú prípravy. Prenosový voz NBC, BBC stoja opodiaľ a o pár hodín sa pohľad sveta bude upierať priamo sem. My sme sa ešte prešli v tieni Notre Damu na ostrove Ile de la Cité a po krátkom oddychu v našej útulnej štvrti neďaleko Champs-Elyseés vyrážame k Eifelovke. Pohľad z Trocadera je nádherný. Podvečerná prechádzka Parížom sa premenila na zážitok a ten sme korunovali posedením v malej brasserie v bočnej uličke starého mesta. Výborne sme sa najedli a pri pohľade na hodinky si vravíme, že už musia byť výsledky. Vyjdeme von na Champs-Elyseés a tam davy áut trúbia a ľudia z nich mávajú vlajkami, či hlasno skandujú. Vyzerá to na Macrona, no treba vidieť čísla. Pri Le Pen by však zrejme takto neoslavovali. Chvíľku sme súčasťou tohto diania. Vojdeme do hotela a náš recepčný Maurice sa pozdraví. „Ako dopadli voľby?“ pýtame sa. „Le Pen!“ vystrelí z neho bez rozmýšľania. „Naozaj?“. „Nie“ smeje sa. Bol to len vtip. Našťastie. Večer tak má Francúzsko nového prezidenta. Emmanuel Macron so svojim heslom „En Marche!“ to vďaka 66 percentám Francúzom dokázal.