Giniho koeficient – Prečo sa nedá určiť v Latinskej Amerike (a v mnohých iných krajinách) priemerný plat?

V Latinskej Amerike existuje obrovská príjmová nerovnosť – nájdeme tu „elitu“, ktorej príjmy výrazne presahujú slovenský priemer. Žijú buď v uzavretých komplexoch, alebo v jednej z luxusných štvrtí, kde majú svoju vilu s bazénom. Naproti nim žijú milióny ľudí v chudobných štvrtiach v posvojsky postavených tehlových domoch bez omietky. Na dedinách ľudia často bývajú v domoch z nepálenej hliny, bez vody a elektriny, a živia sa poľnohospodárstvom či chovom zvierat.

Takáto realita spôsobuje, že pojem „priemerný plat“ tu nedáva taký zmysel ako na Slovensku. Každého po príchode do krajiny síce priemerný plat zaujíma, no v krajinách Latinskej Ameriky by sme ho museli rozdeliť do viacerých kategórií. Minimálne na priemerný vyšší a priemerný nižší.

V Južnej Amerike sa plat môže pohybovať od veľmi nízkych príjmov, okolo 150 eur až po tisíce eur mesačne – tento fakt skresľuje štatistický priemer. Ľudia sú tu rozdelení medzi sebou na pomyselné sociálne vrstvy. Čo sa týka napríklad školstva, rodič by mal dať dieťa do školy „zodpovedajúcej“ jeho sociálnej vrstve, aby nedochádzalo k šikane alebo posmeškom.

Ľudia zo Slovenska často nevedia pochopiť, že nie vo všetkých krajinách sa dá určiť priemerný plat. Realitu krajín v oblasti príjmov vystihuje omnoho lepšie Giniho koeficient, ktorý meria nerovnosť príjmov. Ide o číselný ukazovateľ, ktorý meria mieru nerovnosti v rozdelení príjmov alebo majetku v rámci určitej skupiny obyvateľstva, napr. v štáte.

0 znamená úplnú rovnosť – všetci majú rovnaký príjem alebo majetok, 100 znamená práve naopak úplnú nerovnosť – jeden človek má všetko, ostatní nemajú nič. Čím vyššie číslo, tým väčšia koncentrácia bohatstva v rukách menšej skupiny ľudí, a tým slabšia stredná trieda.

Slovensko spolu s Českou Republikou patrí v rámci EÚ medzi krajiny s najrovnomernejším rozdelením príjmov. V roku 2024 sa Slovensko dokonca umiestnilo na 1. priečke v rámci EÚ s hodnotou 21,6. Českej republike patrí 3. miesto, s hodnotou 23,7, v poradí hneď za Slovinskom.

V tomto príspevku si vezmeme ako modelovú krajinu moje obľúbené Peru. Peru dosahuje hodnotu 40,3, čo znamená takmer dvojnásobnú príjmovú nerovnosť oproti Slovensku – väčšia časť bohatstva je sústredená u menšej skupiny ľudí.

Najväčšie nerovnosti v rámci platov majú africké krajiny ako Južná Afrika (63), Namíbia (59) či Botswana (53). No aj v Južnej Amerike sú niektoré krajiny na chvoste rebríčka – Brazília (54) a Kolumbia (54). Dokonca aj Spojené štáty americké, ktoré sú považované za krajinu prvého sveta, dosahujú hodnotu 42.

Ako ale merať chudobu?

Náš lokálny partner mi kedysi rozprával príbeh o svojej svokre. Po smrti jej manžela ju pozvali, aby prišla bývať k nim do mesta, aby nebola sama. Ona však tú myšlienku odmietla, nevedela si totiž predstaviť, čo by tam robila. Žila v jednoduchom dome na vidieku so stádom približne 60 alpák a mala menší kus poľa, kde si sama pestovala plodiny. Peniaze takmer nemala, ale keď potrebovala niečo kúpiť, jednoducho predala jednu z alpák a za získané peniaze si kúpila, čo potrebovala.

Týmto príbehom nám sprievodca chcel naznačiť, že v tomto prípade je ťažké merať chudobu tradičnými spôsobmi. Je jeho svokra chudobná len preto, že nemá pravidelný príjem alebo hotovosť?

Na vidieku v Andách môžu ľudia oficiálne patriť medzi „chudobných“, pretože nemajú stabilný príjem, účet v banke ani formálnu prácu, no vlastnia stádo alpák, pole a dokážu si dopestovať väčšinu toho, čo potrebujú. Takýto spôsob života spochybňuje čisto finančné definície chudoby a núti premýšľať, či bohatstvo meriame peniazmi alebo schopnosťou žiť dôstojný, naplnený život v rámci miestnych podmienok.

Poďte s nami spoznávať kontrasty sveta na našom zájazde To najlepšie z Južnej Ameriky.