Japonsko s BUBO ďakujeme Martin Navrátil & Co. :)

Ako opísať tých niekoľko nádherných dní strávených v Japonsku?! Je ťažké pretvoriť pocity a obrázky v duši na myšlienky a slová na papieri. Napäté čakanie na let domov. Trošku naškrobený úsmev na perách a slzička v oku z mnohých lúčení, či už na letisku alebo ešte v Osake v hotelovej hale. Jednou nohou som v Osake,Japonsku ...tou druhou už na ceste domov. Srdiečko preplnené radosťou,zážitkami a spomienkami ,ktorými pomaličky prechádzam v spomienkach aby som si ich vedela čo najlepšie uchovať v pamäti a tešiť sa z nich nadchádzajúce dní. Prvá reakcia známych na moju cestu do Japonska bola- "No a to ideš sama?" No nie,veď idem s BUBO! :) Ale trošku som teda stresovala s akou to skupinkou budem spoznávať Japonsko. Ako sa ukázalo, všetky stresy a vredy žalúdočné boli zbytočne.Hneď na autobusovej zastávke v BA som stretla prvého človeka zo zájazdu, ktorý mi nakecal dieru do brucha a s kým sa dalo zasmiať skutočne na všetkom :) Nuda teda nebola! A konečne Tokyo!! Totálne vyčerpaní z letu sme sa hneď stretli s neskutočnou úslužnosťou a pokorou Japoncov a zažili prvé trapasy z mnohých. Aj napriek dôkladným informáciám o miestnych zvykoch a obyčajoch sa tu človek neprestane cítiť - "ako slon v porceláne". Naša, už zohratá dvojka s dvojčlennou japonskou delegáciou sa zahrala na prijímaciu komisiu pre zvyšok skupiny a začalo sa naše spoločne dobrodružstvo krížom-krážom po Japonsku. Našou hnacou silou bola túžba po zážitkoch a dobrodružstvách... a keď sme trošku poľavili v nadšení tak ním bol nás sprievodca Martin Navrátil,ktorý nás nemilosrdne hnal napredu a do útoku! Stovky nádherných fotografií, či už na pamäťovej karte kamery,alebo na vlastnom "hard-disku" svedčia o tom koľko sme toho prešli,videli a zažili. Každý z nás tu našiel niečo a odchádza bohatší. Mne osobne dalo Japonsko viac ako som čakala - nové myšlienky a vedomosti (no kto by čakal že sa tu dozviem koľko atómov je v jednom nanometri?! ), neoceniteľné skúsenosti, nových priateľov a super sprievodcu s nevyčerpateľným repertoárom vtipných prirovnaní :) Neuveriteľný kontrast uniformovaného, zdvorilého a hlučné sa baviaceho Tokya. Tu chodí tradične a moderné bláznivé priamo ruka v ruke. Nás prvý výhľad na Tokyo, palácové záhrady, prvé šintoistické svätine. A potom pravý opak toho celého - Ginza, Akihabara -Electric Town of Tokyo a bezuzdné sa zabávajúci Japonci. Na severe od Tokya sa scenéria zmenila. Sme v Nikkó. Výškové budovy a husto obývané mesto vymenili hory s hustým lesom, a mi cez cédrovú aleju lemovanú kamennými lampášikmi prechádzame k mauzóleu veľkého šóguna Tokugawa Ieyasu, pozreli si nádhernú šintoistickú svätyňu aj slávne vyobrazenie "nepočujem zlo,nevidím zlo,nehovorím zlo". Naše zoznamovanie sa s japonskou kuchyňou, prvé sushi, japonské pivo a saké. A samozrejme veľa keci a radosti. Už dobre zabehnutá skupinka zo zájazdu cez Kóreu nás bez reptania prijala a za malú chvíľku sme sa už smiali ako blázni:) Nasledovala Kamakura, Hakone a ďalšia japonska mánia - onsen. Vrelo doporučujem. Všetky moje staré kosti,boľavé svaly boli ako keby dostali novú šancu na život. Samozrejme kúzlo funguje iba ak to s kombinujete s čierno-fialovo sfarbeným vajíčkom z Ówakudani uvareným v sírou páchnucej sopečnej vode,ktorá má podľa povery predĺžiť vás život o neuveriteľných 7 rokov. Tuším,mne to iba vrátilo tých pár rokov o čo má obrala cesta do Japonska :) (Pre informáciu tým,ktorí ešte nepoznajú môj divný a sarkastický humor- to bol iba žart,no so záujmom budem sledovať či vďaka tomu naozaj prežijem súdny deň alebo to bol iba taký humbuk:D) Poriadne sme zmokli, tu bol prvý a posledný deň s dažďom v Japonsku. Ale stalo to za to!Večer v sprievode úžasnej dvojitej dúhy cez celú oblohu sa nám odkryl pohľad na horu Fuji!!! Žeby dobrá karma?! Ťa sa zdvojnásobila,keďže sa nám ten pohľad znovu naskytol na druhý deň ráno, po hodinovom čvachtaní sa v onsene:P V Hirošime sme sa trošku vrátili späť do reality a spomenuli si na obete svetovej vojny a zhodenie atómovej bomby. Nechtiac síce ale priznávam sa,že múzeum s vyobrazeniami Hirošimy pred a po útoku, ako aj zábery,sošky, videa a predmety ktoré ostali po obetiach má prinútili k úteku. Cez celú budovu som tuším preletela bleskovou rýchlosťou a trvalo mi celých 10minút kým sa mi podarilo nadobudnúť moju zvyčajnú duševnú rovnováhu. Navštívili sme aj ostrov Miyajima s plávajúcou tori bránou a s desiatkami drzých srniek (podľa povery božích stvorení) ktoré by jedli všetko čo pred nimi neutekalo. Vďaka našej skvelej japonskej sprievodkyne Satoko sme sa trošku priučili aj umeniu Origami a spoločne si zaspievali pesničku o mori (Umi) a to všetko v japonskom origináli!!! :))) Tu sa na chvíľku zastavím v ospevovaní japonskej kultúry a histórie a spomeniem si úžasné diplomatické schopnosti nášho sprievodcu Martina N. kto si asi dorobil aj nejakú tu školu z psychológie, a kto za nula celá nič dokázal u celej skupiny vyvolať zvláštny druh davovej psychózy, ktorá sa prejavila jeden pekný večer keď sme všetci "revolučným krokom" ( copyright M.N.) klusali na hirošimský baseballový štadión,aby sme precítene a z plného hrdla povzbudzovali Hirošimskych Kaprov,ktorí hrali proti Tigrom z Osaky. Asi sme v povzbudzovaní neboli moc ostrieľaní ,keďže vyhrali Tigre z Osaky, no my sme si užili každú minútu 4 hodinového zápasu. A konečne Kyoto!!!Mesto ktoré by malo predstavovať všetko čo je-Japonsko. Mesto s gejšami a so slávnou mestskou štvrtou Gión, zachované drevené budovy,záhradky a vyše 1600 buddhistických a 400 šintoistických chrámov. Tu našu skupinku na chvíľočku premohla letargia z tepla, ale kratučký spánok v tieni hotelovej izby do nás nalial nové sily. Dokázalo sa nám zahliadnuť strechy cisárskeho paláca a prešli s priestranným parkom ktorý sa rozprestiera naokolo. Fushimi Inari Taisha... nič mi to nehovorilo. No ako sme prešli pod desiatkami tori brán stojacich tak blízko k sebe až spoločne vytvárali jednu uzavretú chodbu, som sa hneď cítila ako by som bola stúpila do filmu Gejša a bežala spoločne s malou Sayuri. Podarilo sa nám pozrieť si aj ako nacvičujú tradičnú japonsku lukostreľbu. V bludiskách mesta, aj celého Japonska nám bol dobrým sprievodcom Martin. To len stačilo mať jeho legendárne ľavé rameno v našom zornom poli a vedeli sme že sme proste v bezpečí. Dostalo sa nám aj voľného času na nákupy a kulinárne pokusy. Každý si mohol vybrať podľa vlastnej chutí či to už bolo kaiten-sushi alebo originálna bavorska reštaurácia na japonský spôsob. Počas výletu do Nari sme sa mohli pozrieť do kozmických oči miestneho Daibutsu- Buddhu, ktorý stojí v Tódai-ji v najväčšej drevenej budove na svete. Za Buddhovým chrbtom sme našli veľký drevený stĺp s dierou asi veľkosti Buddhovej nosnej dierky. Hovorí sa že ten,kto cez to prelezie dosiahne osvietenosť a splní sa mu želanie. Niekoľko odvážnych z našej skupinky sa o to pokúsilo... No osvietenosť ešte v nedohľadne,ani želanie sa mi nesplnilo za to to bola riadna sranda a pribudlo mi niekoľko vzácnych modrín po tele.Stalo za to!! A nakoniec Osaka, najbláznivejšie mesto aké som kedy videla. Prehliadka hradu v Osake aj pohľad na mesto z prevratných výšok.Posledné sushi,polievky a zákusky a to slávne spoločne pivo-saké ako rozlúčka s Japonskom i s členmi skupiny ktorý odlietali skorej alebo ešte ostávali v Japonsku. A to už je väčšina z nás na ceste domov. Nie je to opis ktorý by pasoval do cestopisných knižiek, no ide to od srdca. Týmto sa chcem poďakovať každému v agentúre, kto sa podieľal na tom aby sme mohli mať takú super dovolenku. Ďakujem aj Vám kto ste sa na týchto zážitkoch podieľali so mnou, ktorý ste mi ich dotvárali alebo doviedli až do dokonalosti. Kľudne si môžem povedať že z každého z Vás si odnesiem niečo domov. Zvlášť vďaka nášmu sprievodcovi Martinovi Navrátilovi ktorý sa nám až rozdal do poslednej svojej molekuly a koho telesné pozostatky teraz sú asi na ceste niekam do Indonézie ( ak ho pracovníci japonských airolínií dokázali odtrhnúť od bláznivej japonskej hry Pachinko,čomu Martin podľa posledných klebiet úplne prepadol). Som si istá že v momente ako do ruky dostane mikrofón ožije a bude plný energie aby spríjemnil dovolenku ďalšej skupinke :) Edina :) Fofo: Martin Ferenčík, BUBO