Libanonská kuchyňa - najslávnejšia orientálna kuchyňa Libanonská kuchyňa

Zaujímavé je, že staré kultúry si zakladajú na tradíciách a k nim patrí aj geniálne jedlo. Čím staršia a rozvinutejšia kultúra, tým lepšie jedlo. A naopak. Jedlo vám o národe mnoho napovie. V starých kultúrach nemusia vymýšľať, recepty sú dané, jednoduché, no dokonalé. Ak sú tieto vyhlásenia pravdivé a vám chutí v Číne, či Taliansku, tak Libanon vás o to viac prekvapí. Libanonci sú presvedčení, že ich strava je tou najlepšou na svete. “Bulgur z Bikáa vyvážame až do Brazílie” chvália sa. Tak toto nechápem, kto toto (bulgur- čo je nalámaná predvarená a vysušená pšenica na špinavej streche) môže dobrovoľne jesť? Včera som si dal kybbeh -surové jahňacie mäso, ktoré sa mieša s bulgurom a musím povedať, že dávam prednosť sašimi a aj nášmu tataráku. Sedel som v jednej z najluxusnejších reštaurácií štátu s príznačným názvom Serai. Je pondelok, no v obrovskej reštaurácii je totálne plno. Stoly sa prehýbajú od množstva mištičiek. Som jediný muž, čo nemám oblek. Pred reštauráciu parkuje Ferrari, Porsche a pri Mercedesoch čakajú šoféri. Skoro pri každom druhom stole sa popíja vínko a každý stôl fajčí šišu. Keď som si objednal kibbeh, dosť sa divili, ale majú to v jedálničku. Mohol som si dať trošku vyprážané, ale ja chcem originál, surové. K tanieru plnom kibbe. Nedojedol som to, bolo toho tak veľa. Vždy som si preložil jedno na prázdny tanier a polial značným množstvom olivového oleja. Libanon = olivový olej. Na druhom tanieri mi priniesli teplé pečivo a ešte jeden veľký tanier zeleniny. Úplne inú zeleninu, inú akoby som v luxusnej reštaurácii očakával. Reďkovky, mladú cibuľku, kapustu - surovú kapustu - tak toto by som nečakal, potom obrovské zelené čili papričky a nesmie chýbať mäta, asi pol kríku jej tu mám. Doteraz pre mňa mäta znamenala Havana a mojito, teraz pre mňa mäta znamená Libanon. Na chuť mätového džúsu nikdy nezabudnem ako aj na mätu, ktorú pridajú do akéhokoľvek jedla, do sendviču na raňajky.. Okrem bulguru mi však chutilo všetko. A ešte musím dodať, že tabbouleh (tabouli) milujem a tam je taktiež bulgur. Na raňajky si dávam väčšinou manakish a potom ďalej neodolám inej variante libanonského chleba - labanech. Obidve sú akési pizze, ale labaneh je na tenučkom ceste. Základná pasta nie je rajčinová, ako v Neapole, ale sú to bylinky akési pesto, ale omnoho viac cítim tajomné bylinky hôr. Na to si v oboch prípadoch dávam zeleninu a syr akkawi. Manakíš bol už urobený a čakal ma pod sklom, keď som si ho objednal, tak ho hodili opäť na chvíľku do pece a podali mi ho teplý, preložený napoly, iba tak do ruky v kuse papiera. Lebaneh mi celý urobili a zabalili do dvoch vrstiev, no aj tak z toho kvapkal olivový olej. No v žiadnom prípade nemôžem povedať, že to bolo mastné ako naša lokša. Vôbec, naopak. Preferujem Labaneh - mňam. Poslednou variantnou je Saj, placka, ktorá sa pečie na konkávnej platni. Vyskúšal som to v Bikáa. Zastavili sme v obchode z roku 1928, kde obsluhovala stará kresťanka. Celkovo v týchto obchodíkoch obsluhovali starí, inteligentne vyzerajúci ľudia, ktorí, zdalo sa, že ich práca baví a robia ju najlepšie ako vedia. A vedeli! Saj mi pani zlatá natrela čerstvým tvarohom a na to dala med. Bolo to tak geniálne, že som sa vrátil na repete. Za Euro môžete mať 8 takýchto sádžov. Pritom jedno jedlo v dobrej reštaurácii stojí vyše 30 Euro. Pre sáj som si potom behával do štvrte Al Hamra. Preferoval som domáci syr, uhorky, paradajky a trošíčka čerstvej mäty. Geniálne. Výrobné reštaurácie sú na ulici Bliss (Rue Bliss) oproti American university. Odporúčam vojsť do vnútra campusu. Prekrásne budovy, more, pokoj, tenisové kurty a výhľad na Stredozemné more. Vtáčiky spievajú a vy cítite, že je prestíž chodiť do tejto školy. Na prvý pohľad vidieť, že toto je luxus. Áno vzdelanie je luxusom. Libanonci to vedia, ako s jedlom. Oproti univerzite je veľa rôznych stánkov, pekárničiek a vľavo na začiatku ulice (asi 200m) sú 3 výborné reštaurácie s prijateľnými cenami. V niečom je Libanon podobný Slovensku, resp. východnému bloku. Luxusné autá, falošné kabelky Louis Vuitoon a trávenie voľného času v nákupných centrách. Beirut souq je teraz hitom. Sedím oproti nápisu I love Beirut v reštaurácii, ktorá si hovorí libanonská a som tu prekvapujúco jediný turista. Je nedeľa večer a rodinky s deťmi okupujú všetky stoly. Dám si mezze – humuš, tahini, baba ganouij, tabbouleh. Hlavne tabbouleh je to čo musíte! Nasekaný petržlen!! Mňááám. Jednoduché, no dokonalé. Pijem mätovú limonádu a je mi dobre. Som na mesačnej ceste Arábiou a tak som si povedal, že si vychutnám túto cestu úplne a mám ramadán - nepijem alkohol. Tu v Libanone je to ťažké, veď som už navštívil vinárstvo, kde robili ochutnávky zdarma. Odolal som. Libanonky sú štíhle a krásne. Vraj je tu viac plastických operácii než v Rio de Janeiro a Venezuele. Muži sem zatiaľ nedospeli a im stačia peniaze. Naopak, bruško znamená prepych a tak ho ukazujú. Správajú sa ako Pablo Escobar v Narcos, vôbec sa za bruško nehanbia a vytŕčajú ho všade. Toľko jedla čo zjedia by nikto z nás nezjedol, sú evidentne vytrénovaní. Mezze- predjedlá, jedno za druhým, hlavné jedlo a ďalšie a ďalšie a potom zákusky. Výborná zmrzlina. Arak a ďalší. Sú síce moslimovia, ale zasa to nepreháňajú. A ešte jednu vec, ktorú v rýchlosti musím spomenúť. Káva. Čo s kávou? Podľa mňa v Bejrúte podávajú najlepšiu kávu na svete. Najlepšie machiato je v Kosove a v Asmare (Eritrea). No najlepšia káva je bejrútska. To musíte vyskúšať! Hovoríte si, že určite nepoznám talianske ristretko. Poznám. Skočte do Bejrútu a dajte mi vedieť! Kávička na ulici – s obrovského automatu. Silná ako Bejrút, omamná, prekvapujúco úžasná, jednoducho skvelá. Foto: stará kresťanka v údolí Bikáa