Krajina cédrov, Libanon Libanon plný histórie

Krajina, ktorá je štyri krát menšia než Slovensko, vtesnaná na Blízky Východ si počas svojej existencie už vytrpela príliš veľa bolesti a svoje šťastné dni nezažíva ani dnes. Dnes tu už nepoletujú guľky ničivej občianskej vojny, ktorá sa preháňala ulicami v rokoch 1975-1990 a ani sem nepadajú bomby izraelskej agresie z roku 2006, no neďaleká Sýria a jej súčasný konflikt vykresľuje na tvárach domácich vrásky s neistou budúcnosťou. V médiách, ako to už býva dobrým zvykom to vyzerá miestami zle, ale my sme tu a všetci sme v najlepšom poriadku, ba čo viac, túto nádhernú krajinu si neskutočne užívame. Včerajší deň sme strávili v hlavnom meste v Bejrúte a jeho blízkom okolí. Objavovali sme poklady archeologického múzea, hľadali na starých rímskych sarkofágoch Achilla, Patrokla, kráľa Priamosa či Hektora a z mozaík na nás hľadel Sokrates či Alexander Veľký. Libanon bol odvekou križovatkou kultúr a každý národ, ktorý niečo v tomto priestore niečo znamenal tu po sebe zanechal stopy. Aj dnes je preto Libanon mix kultúr, náboženstiev a považuje sa za najtolerantnejšiu arabskú krajinu sveta. Arabka v minisukni? Reklama na alkohol či bilboardy so ženami v spodnom prádle? Obchody naplnené víno, arakom či pivom? To všetko tu človek nájde, hoci je v arabskom svete, kde je islam dominantným náboženstvom. To len naše umelé predsudky nám brána vnímať arabský, či ešte lepšie povedané islamský svet komplexnejšie. Z mesta Jounieh sme sa odviezli lanovkou na pahorok Harrisa odkiaľ sme malý nádherný panoramatický pohľad na okolité mestečká, dedinky vtlačené do Libanonského pohoria, no dominantou pahorka je dnes obrovský kostol a 7 metrová Panna Márie, ochrankyňa Libanonu. Ďalší paradox, však? Panna Mária sa spomína aj v posvätnom Koráne a je matkou proroka Isu, ktorého my poznáme ako Ježiša Krista. Veľa príbehov sa tu prelína. Odfotili sme sa pri typických libanonských cédroch a odviezli sa do Byblosu. Viete, že odtiaľto pochádza názov Biblia? Byblos sa považuje za jedno z najdlhšie osídlených miest sveta a my sme si v archeologickom parku čítali ako v otvorenej knihe. Čo kameň, čo múr to iný národ, ktorý si pamätáme z dejepisu. Aramejci, Egypťania, Kannánci, Feničania, Gréci, Rimania, Peržania, Križiaci, Arabi či osmanskí Turci. Každý tu bol a boli sme tu aj my. V geniálnej reštaurácii sme sa ponorili do tajov libanonskej kuchyne a v jej prípade nikto nebýva sklamaný! Podvečerný Bejrút nás privítal tichom a tak sme si pobehali po jeho uliciach, niekdajších soukoch, zastavili sa v mešitách, kostole sv.Juraja, pohľadali rímske kúpele, slávnu právnicku školu a napokon obdivovali mešitu Al Amín, ktorá sa stala symbolom Bejrútu. Veža maronitskej katedrále tu už stojí v plnej kráse a tak súperí s minaretmi o pohľady. Dnešný deň bol skvelý. Opustili sme Bejrút a vybrali sa do údolia Biká, ktoré sa v poslednej dobe skloňuje v súvislosťou so sýrskym konfliktom. Cestu do Baalbeku včera po niekoľkých dňoch otvorili a tak nám šťastie prialo a fúkalo do pomyselných plachiet. Baalbek sa nám po hodine a pol otvoril pred očami a jeho monumentálne chrámy sa nám pomaly, ale isto vpíjali do mysle. Starý priateľ Mohammed ma z diaľky spoznal, pribehol ku mne o paličke, pozdravil ma a poďakoval, že sme prišli. „Už takmer dva týždne tu nebola skoro žiadna skupina“ hovorí takmer so slzami v očiach. Kvôli médiám a zlej povesti Baalbeku považovaného za sídlo hnutia Hizballáh sa tu turizmus roztápa a tí čo z neho žili trávia celé dni čakaním na Godota. „Povedzte doma, že sa tu nič nedeje, ukážte im, že tu je pokoj a kľud“ lúčime sa. Baalbek sme mali len a len pre seba. Predstavte si, že ste v Ríme na Forum Romanum, aténskej Akropole či tureckom Efeze úplne sami. Úplne sami. Bez nikoho. Len vietor a tiché ruiny. Človek si pripadá ako starý cestovateľ 19.storočia, kedy objavoval niečo výnimočné a má chuť sadnúť si na kameň a uhlíkom kresliť podobizeň celého miesta, tak ako to robili ľudia dávno pred ním. Prechádzali sme sa v tieni najväčších stĺpov starovekého sveta. Nazreli do Bakchovho chrámu, kráčali ruinami slávneho mesta a celého bolo naše. Podľa záznamov sme boli prvá slovenská skupinka tento rok v Baalbeku. Zážitok ako sa patrí! Aj Andžar neďaleko sýrskych hraníc sme si vychutnali bez živej duše. Kalifov palác, kúpele, mešita, tetrapylon a les plný stromov. Krásne miesto. Sme v Libanone a tu sa vyrába skvelé víno. Ako by to bolo, aby sme takéto niečo obišli? A tak sme sa ocitli aj v jaskyniach Ksary a napokon na ochutnávke najlepších vín. Berieme aj domov, držte palce, aby sa nerozbili! Zajtra nás čaká prelet do Jordánska a tak sa ozvete až odtiaľto. Z Libanonu zdravíme do príťažlivého Afganistanu!