Libya - najhoršia krajina dneška

...A tak už sedím v lietadle a zdá sa, že budeme v Afrike načas. No to nič neznamená, tá skutočná ´tvrďáčina´ sa začne až potom. Každopádne, prvý krok sme splnili - víza máme. Teda nie turistické, lebo také ani nevydávajú, ale biznis visa. A tak sedím v lietadle v čiernom obleku, aby som ako obchodník vyzeral aspoň navonok. Keď otvoríte môj ´biznis-kufrík´ (prebalil som batoh do kufríka), nájdete tam moskytiéru, dva fotoaparáty, dokonca spacák... a je hneď jasné, čo som zač. Aj keď overíte môj pas, vyzerám ako sliedil-novinár, a tých vo vojnovej zóne nemajú radi. Ešte horšie, ak vás obvinia, že ste špión, čo je líbyjská špecialita.. Do Líbye, ako aj všade inde pozývajú takých novinárov, čo prídu na štátne pozvanie akože čosi zisťovať, no oni idú vo vyšľapaných stopách a zoznamujú sa s jednostrannou realitou. Do Líbye je zakázané brať satelitný telefón - nechal som ho teda doma, ale aj objektívy – ak vám nájdu objektív, je koniec a človek sa nedostane cez pasováka. Ja mám tri objektívy v priemernej cene 6000€/ jeden... Ak chcem nafotiť unikátne veci, musím takto riskovať. No verím, že fotografie sa vám budú páčiť a okrem unikátnej destinácie uvidíte aj unikátne technické prevedenie. Do Líbye vás nemusia pustiť: ak vám nájdu satelitný telefón ak vám nájdu dron ak vám nájdu objektív na fotoaparát ak získajú pocit, že ste nie obchodný cestujúci (máte ruksak, ste zle oblečený, nepresvedčíte úradníka) Ja síce víza mám, čo je veľký pokrok, lebo bez špeciálneho pozvania Vám ich nevydajú, ale to vízum mi vydala Vláda Národnej Jednoty. No väčšina dnešnej Líbye patrí tobruckej vláde, a tá zasa vydáva iné víza a tvrdí, že moje víza sú neplatné a jej predseda Sarradž je zločinec a poskok Západu. Keďže letisko v hlavnom meste Tripolise dnes ostreľujú, tak tam nepristaneme. Mám nové letenky - platím ich druhý raz (pôvodné mám tiež) a máme pristáť na východe krajiny. No práve východ je tobrucký!!!?? Tam pristáť, preboha, nemôžem, respektíve nedostanem sa do Leptis Magna, čo je môj hlavný cieľ. Takže sedím v lietadle a neviem, kam sa večer dostanem. Čím doletím do Líbye? Vrtuľníkom? Neviem, kde budem večer spať, s jedlom ani nerátam. Líbya je podľa mňa dnes najhoršou krajinou pre návštevu na našej planéte. Navštíviť ju je extrémne riskantné a extrémne drahé. Do Jemenu na Socotru sa dnes dostanete ľahko z Káhiry. Peter, ktorý je so mnou, bol pred tromi týždňami v Sýrii a prešiel ju až po Palmýru, ja som so svojimi deťmi vložil nohu do Afganistanu pred desiatimi dňami. No Líbya je iná liga - sem dnes nechodí nikto, veď od apríla-mája tu prebieha 2. občianska vojna a opozične vojská sú na dostrel (toto nie je básnický opis) od hlavného mesta. Je tu čo jesť? Funguje doprava? Včera vraj zatvorili všetky pumpy v hlavnom meste. To preto, aby vojská generála Khalifu Haftara nevedeli natankovať... Prekĺznu do mesta, natankujú a útočia... Čo sa dá dnes v Líbyi vidieť, kam sa tu dá ísť? Ako sa volá stav ešte o stupienok nad anarchiou? Kedy naozaj nikto nevie, čo sa udeje o hodinu. Líbya je ”padlá” krajina, kde ťa unesie aj policajt či vojenská kontrola a predajú ťa Al-Káide. Toto je problém - únosy a žiadanie výkupného. Vy máte niekoho, kto by za vás zaplatil? Rozmýšľam, koľko by si vypýtali... Ide o milióny. Nie líbyjských dinárov, ale eur. ​​​ Neexistujú tu cestovky, ani turizmus V Líbyi sa neviete spoľahnúť na nikoho, iba na svoj kmeň, či presnejšie, na svoj malý klan, a keďže my do žiadneho miestneho kmeňa nepatríme, tak nie sme nikoho. Ja sa spolieham na klan Berberov, na jednu vetvu ľudí, pochádzajúcich z tej istej malej osady, ktorá má maximálne päťsto ľudí. Tí sa navzájom nepodrazia a verím, že ani nás. Všetci ľudia, s ktorými robím, či sú už v exile na Malte, či tu, sú z tejto malej dedinky na Sahare. Viac nepoviem, musím chrániť ich identitu, takže všetky mená sú tu vymyslené. Niet tu žiadnej cestovky, veď pre koho by robili? Turizmus je tu dnes dokonca zakázaný. Oficiálne tvrdia, že nevedia turistom zaručiť bezpečnosť. No neoficiálne správy hovoria o tom, že nechcú, aby niekto vynášal o krajine a jej aktuálnom stave informácie. Čo sa týka návštevy Líbye, nemáte ten luxus povedať: “Mám čas o mesiac“ a idem. Musíte mať slot, kedy vám dovolia prekĺznuť. Vybavia pozvanie. Najprv som chcel ísť cez neziskovku, ako lekár aj cez Lekárov bez hraníc. Pôsobím tam už dávno. No nevyšlo to. Plánoval som ísť začiatkom októbra, ale nedalo sa. Nedalo sa ani v novembri, ani v decembri, možnosť sa naskytla až na budúci rok. Tak som musel konať rýchlo. No aj keď už máte letenky a všetko potrebné, môže sa stať, že Vám týždeň pred odchodom let zrušia. Situácia je zlá. Keď ostreľujú letisko Mitiga, ktoré je desať minút od nášho hotela, je to tu evidentne bežné... ​​​​ Čo ďalej po Kaddáfím? Za Muammara Kaddáfího sa mi do Líbye ísť nechcelo. Jednak to bolo drahé - tak sa mi to aspoň zdalo, no vtedy boli ceny desatinou oproti dnešku. No hlavne to bolo všetko nalinkované, turisti chodili ako v Severnej Kórei po predom vyznačených trasách. Teraz tak chodia instagramoví turisti - taktiež všetci po tej istej trase, ale dobrovoľne, z vlastnej blbosti. Diktátor Kaddáfí to dal ako povinnosť. To sa mi skrátka zdalo ako nuda, a tak som bezpečnú Líbyu zmeškal. Ani mi nenapadlo, že ´starého pána´ odstránia. Prežil toľko teroristických útokov ako Fidel Castro, platil voľby Berlusconimu v Taliansku aj Sarkozymu vo Francúzsku; zdá sa, že na staré kolená sa ukľudnil. Veď v stane uprostred púšte úctivo prijal aj nášho Roberta Fica. No Západ sa rozhodol plukovníka zbaviť, a tak ho “rebeli” dobehli niekde v púšti a zabili bez akéhokoľvek súdu, umučili železnou tyčou. (Vraj ho ňou cez ritný otvor rozpárali... ) Tak to vedia všetci ľudia, žijúci okolo Sahary, čo je dosť veľké územie. Následne sa zistilo, že Kaddáfí nemal nič s teroristickým útokom na Lockerby (Škótsko), no stalo sa to, čo predpokladali snáď všetci - občianska vojna. No len včera som počul od istého líbyjského univerzitného profesora teóriu, že zabili Kaddáfího dvojníka a skutočný plukovník žije. Každopádne, jeho syn má po Líbyi obrovské developerské projekty, často so zahraničnými partnermi zo Západu. Tie najväčšie a najkrajšie projekty na najlepších pozemkoch. ​​​ Bez cashu ani krok Mám teda na sebe čierny oblek. Dal som si ho ušiť v Thajsku už pred 20 rokmi a stále ho oblečiem, aj keď ho vôbec nenosím. Konečne tá správna príležitosť... Dva objektívy mám namontované na dve telá. Peťo fotoaparát nemá, takže jeden mi môže previezť. Tretí objektív mám špeciálny, dlhý 4 cm - je to špecialita Leicy; ktorá sa dá roztiahnuť na 11 cm. No colník by si to nemusel všimnúť. Zaplatili sme Líbyu vopred, ale máme u seba cash vyše 10 000 eur. Bankomaty totiž v Líbyi nefungujú a kreditkami sa tu nedá platiť. Kradne sa tu riadne, už na colnici si vymyslia, že je zákaz dovážať toľko valút do krajiny atď... No inú šancu nemáme; vo vojnových územiach skrátka vládne cash, a keď sa “zasekneme”, budeme platiť. Ideme na štyri dni, čo je na dnešnú dobu v Líbyi rekord, no ja chcem vidieť a hlavne zažiť viac. Pred tromi týždňami som bol s mojimi staršími deťmi v Tadžikistane, prešli sme načierno hranicu do Číny a boli na skok jednou nohou aj v Afganistane. V lete som prešiel Haiti aj Caracas, ktorý je dnes považovaný za najnebezpečnejšie mesto sveta. No všetky tie cesty som považoval za štandardné, a naozaj - žiaden problém. Líbya dnes je iná. Ak ostreľujú hlavné letisko štátu (to južne od Tripolisu je zavreté dlhodobo), tak veci asi nie sú úplne v poriadku, však... Ešte pred rokom bola Líbya bezpečnejšia ako dnes. Naposledy som sa takto cítil, keď som išiel do severného Čadu. Vtedy sme tam boli prví dlho-dlho pred ostatnými. Na našej ceste pred nami odpratávali míny, ktoré tu nechal po neúspešnej vojne Muammar Kaddáfí. Takže som už s týmto seba stredným maniakom mal čo dočinenia. Veď sme si vtedy v Čade aj rozložili naše stany priamo v Guelta d’ Archei, čo je podobné, ako keby ste si ich rozložili pred Pokladnicou v Petre. To dnes už nejde, a už sa to nikdy nikomu nepodarí. To je tá výhoda, keď idete prví. No vtedy som sa reálne bál. A bolo to sakra tvrdé... Geniálna cesta! Podobne to bolo v južnom Kordofane v Sudáne, a opäť to nikto po nás nezopakoval. Kto zopakuje po nás túto Líbyu? Nebude až taká náročná, veď štyri dni, to je málo. No v dnešnej Líbyi človek nikdy nevie, nešťastie príde zrazu. Zúfalí ľudia robia zúfalé činy. Sfanatizovaní islamisti nerozmýšľajú normálne. To je banda zloduchov. ​​​​ Krížom-krážom svetom Ráno som dal najesť mačke Líze, pohladkal nášho buldočka Bublinu a synovi som zveril rodinu. Môj otec je za 30 rokov môjho intenzívneho cestovania zvyknutý na všeličo, ale povedal mi, že toto sa mu nepáči. Moja žena Miška mi dôveruje a ja viem, že ju nechcem sklamať. Som si vedomý, že toto je sakra veľký risk, aj keď viem, že mám celé roky skúseností na to, aby som Líbyu dokázal zvládnuť. Keď chce človek precestovať všetky krajiny sveta, okrem toho, že to riadne lezie do peňazí, musí rátať s tým, že je to aj nebezpečné. V tejto dobe sa svet dá precestovať vcelku ľahko. No vždy tam ostane tak 10 až 15 vskutku ťažkých krajín. Ak za návštevu nerátate to, že nad danou krajinou preletíte, alebo v tranzite vystúpite na letisku, tak precestovať celý svet je naozaj ťažké. U mňa o to ťažšie, že ja chcem precestovať krajinu poriadne, krížom-krážom. Teraz, na poslednej ceste Tadžikistanom som okrem klasickej Pamir Highway - už to je náročná viacdňová (minimum štyri dni) cesta - precestoval aj Khudžand, Pendžikent, a na čo som zvlášť hrdý, aj Fanské vrchy. Nielen Alexandrovo jazero, pretrekovali sme tie najkrajšie jazerá Fanských vrchov. Skrátka, dali sme to komplet. Líbyu v dnešnej dobe komplet nedám, no dám ju aspoň dôkladnejšie - som tu dvojnásobne dlhší čas, než 90% ostatných. Na jednej strane sa tam veľmi-veľmi teším. Zo skúseností viem, že aj keď je niekde dlhodobo konflikt, tie krajiny v skutočnosti nikdy nie sú až také strašné. Čím viac cestujete, tým to viete lepšie posúdiť. To je ako so znalcami vína – tí, čo pijú Bordeaux desať rokov, ho naozaj vedia posúdiť lepšie. Skúsenosť sa nedá v žiadnej činnosti preskočiť. Tú unikátnosť vidíte aj na fotografiách. Pozrite si moje fotografie z Afganistanu, Mali, Nigérie, Konga, Caracasu, a uvidíte v nich čistotu. Číri život bez príkras, ktoré by sa turistom páčili. No podľa mňa aj začiatočník, ak je v unikátnej pamiatke úplne sám, tak jednoducho musí vidieť. Pár razy som to v živote zažil a rád by som to zopakoval v Leptis Magna – čo je môj hlavný líbyjský cieľ. Aj keď v tejto dobe bláznivý... ​​​​ Alahu, pomáhaj! O hodinku pristávame v Afrike. Tu ma má čakať agent, ktorý mi dá nové letenky, platím cash. Potom sa budem modliť. Bol som v Mekke a držím Ramadán, a tak by ma Alah mohol vypočuť, aby sme odleteli. No a potom sa budem modliť, aby sme bezpečne pristáli. A potom ešte, aby sme prešli cez pasovákov, ktorí sú ešte od Kaddáfího vyškolení tajní, nekompromisní, skúsení... No nebuďme idealistickí, aj skorumpovaní, hľadajúci každú chybu. Mám so sebou do partie dvoch chalanov, dobre sa poznáme. Peťo bol so mnou v Mekke aj na južnom póle, pred tromi týždňami sa vrátil zo Sýrie, ktorú prešiel od Aleppa až po Palmýru - je teda ´ready´ pre túto cestu. A potom ďalší Peťo, namakaný 32-ročný sympaťák pôsobiaci ako výsadkár, ktorý má za sebou také klasiky po celom svete ako Machu Picchu, no prešiel s nami aj Orlích lovcov, kde spávame v jurte pri mrazoch -15 a aj celú Venezuelu už v období, kedy sa diali “veci”. No jasné, že on ešte nevie. Ale vidím, že chce. Keď som sa s ním osobne pred cestou stretol (odporučil mi ho Juro Ondrejčík), videl som, že vážne chce. No každopádne, on sa bude musieť riadne pozerať. Držať sa ako kliešť. Veci sa v takýchto končinách rýchlo menia, a čo sa zdá byť v jednom momente super, je už v ďalšom úplne zle. Vstupujeme do krajiny. Ok, sme biznismeni a držíme líniu. No je tu tá mrzutá valutová deklarácia. Máme strašne veľa cashu, až moc na priznanie. No pri odchode zvyknú cash kontrolovať, a keby bolo viac, tak: a. nadbytočné peniaze zoberú b. človek dostane ešte pokutu c. prebehne súd Čiže pôvodné lietadlo odletí, náhradný let stojí násobky a v Líbyi sú lety už aj tak príšerne predražené... Mladý vs skúsený cestovateľ Áno, zažil som to, a stalo sa to rovnako mladému sympaťákovi. Vtedy ho dohodil iný Juro, že super týpek, má prejdené Machu Picchu... No nestačilo. Keď sa veci začali kašľať, všetci skúsení veci poriešili a on, mladý právnik, podpísal doznanie a bolo. Môj partner bol bývalým ministrom a náš Base camp vybavil nové letenky no ... no. Raz som s takými mladými sympaťákmi išiel do Timbuktu a už bolo zle. Mali sme asi päť džípov, čo je super, oveľa lepšie, ako s jedným. Je to bezpečné, keď sa nejaký pokazí, vieme ísť bez prestojov ďalej. No posledný prišiel vždy ten džíp, kde sedeli najmenej skúsení. “Máme horšie auto!” hovorili, keď som im to vyčítal. No fakt je, že kvôli nim sme zmeškali kompu a spali pred Timbuktu. Aj keď náš sprievodca poznal guvernéra Timbuktu, ten len odsekol, že keď sa priblížime, začnú strieľať. Mali sme prísť do tmy, a hotovo. A tak sme spali pred “hradbami” mesta na svahu pri Nigeri, trošku ďalej od brehu rieky, aby nás nestiahol krokodíl, no po prvé bola hrozná zima a po druhé - všade malarické komáre. A to všetko kvôli partii zelenáčov, ktorí mali síce pocestovaný “celý svet”, no chýbala im expedičná Afrika. “Vymením vám akékoľvek auto,” hovoril som, a, áno, aj s iným autom prišli poslední. Netlačili poriadne, keď zapadli, ich šofér sa skoro unudil a išiel preto pomalšie, no celé zle... Na druhej strane Juro precestoval 180 krajín našej planéty a ja ho na našich cestách používam ako “nočného sprievodcu”. To znamená, že ja si chystám veci na druhý deň, doťahujem program s naším partnerom, sprievodcami, šoférmi, kuchármi, ochrankou. No a Ďuro žúruje. Je v tom najlepší na svete, vykutrá perfektný bar aj v Afganistane. “Ľubo, som na diskotéke a pijem šampanské!” volá mi v Mazár-e Šaríf na severe Afganistanu. Neskôr som sa dozvedel, že to bolo slivkové šampanské a tancovalo sa síce naplno, ale iba chlapi s chlapmi, žena nebola na “diskotéke“ ani jedna. Ďuro prejde najhoršie trhy v Mt. Hagen na Papue-Novej Guinei, tie, ktoré sú všade popísané ako No-go zóna. Proste to vie. Keď ide trhom, domorodci odkladajú nožíky a začnú sa usmievať. Aj oni pri jedinom pohľade na Ďura vedia, že on vie. Ťažko to takto vysvetliť. To sa dá iba zažiť. Alebo možno na našich fotografiách. Nejde mi o prepálenú modrú a zelenú, ale o prirodzené nezinscenované fotografie niečoho, čo ste ešte nevideli. Pritom v týchto oblastiach sa priveľmi fotiť nedá. Je to dokonca zakázané. Domáci vás nabonzujú, fotoaparát Vám zoberú a budete mať problémy. Takže vy ste biznismen? Máte také víza. Vy ste klamali našu vládu o tom, že ste tu za účelom obchodu? Viete, aký trest je za toto výrazné porušenie? Veď ide o vlastizradu!.... 90% krajín sveta som prešiel s amatérskymi cestovateľmi, nadšencami. Pred 30 rokmi sme si v BUBO povedali, že chceme rozvíjať slovenské cestovateľstvo, a tak som to robil. Je naozaj len málo krajín ako Líbya, kde som nebral bežných klientov. Vždy som si vyberal, to je pravda, ale na moje cesty sa vedel dostať, dá sa povedať, ktokoľvek. Podobne ako pri prijímacích pohovoroch k nám do BUBO, aj tu mi ide predovšetkým o nadšenie cestovateľa. Mám rád tú radosť v ich očiach nad vecami, ktoré sú pre mňa už normálne. To je aj dôvod, prečo dnes tak rád cestujem so svojimi deťmi. Ja viem, že to mäso pred nami je jahňacina a určite nie bravčové, no začiatočníkom nedochádzajú ani takéto základné veci (pozn.: bravčové je v moslimských krajinách zakázané.) Prílet Lotfi nás čakal na letisku. Nešli sme do tranzitu, ale museli sme vyjsť von. Vyšli sme von a Lotfi, asi šesťdesiatnik, nás dobehol, a hneď vedel, že sme to my. Sadli sme si na kávičku a agent nám doniesol letenky. Luxus, ani sme nemuseli pohnúť prstom. Prídeme do lounge, a tá je totálne prázdna. Myslím tým aj jedlo - nie je tu nič! “Sme v štrajku,” vysvetľujú nám. Tak posedíme, dáme si nejaké koláčiky, potom ideme na gate, kde je stále napísané - podobne ako na našich palubenkách (máme miesto 3 A,B,C), že letíme na letisko Mitiga. To je dnes najvýznamnejšie letisko štátu, v hlavnom meste. Ešte aj keď nasadáme, všetci sa tvária, že letíme do Mitiga. No pilot zrazu zamieri o dvesto kilometrov východnejšie, lebo letisko Mitiga dnes ráno generál Khalifa Haftar (má okrem líbyjského aj občianstvo USA) ostreľoval. Zrazu sa pod nami objaví vysvietená Misrata a ja som prekvapený, lebo mesto vo vojnovom stave by som takto osvetlené nečakal. Pristávame, a zrazu pilot ako keby strhol “volant” k sebe, mierime strmo hore. To som ešte nezažil, ako keby sme sa vyhli vystrelenej rakete, totálny chaos na palube, strhnem sa aj ja, otočím sa a mladý chalan v modrom tričku hovorí - to je OK, to je v poriadku! Neskôr, keď vystúpime, sa ma Saleh - vyzerá ako vyslúžilý výsadkár – pýta, čo, ako a prečo sme tak prudko začali stúpať. Nikto nevie. Hlavne, že sme pristáli. Vyjdeme von, nasadneme do letiskového transferu, ktorý nás berie od lietadla. Nabehnú nejakí mladí chalani, pýtajú si cigarety od toho môjho kamoša v modrom tričku, žužlú ich spokojne v ústach. Mnohí z nich majú barle. Majú tak maximálne do 25 rokov, no polovica z nich podľa mňa nemá ani 18. Začnú kričať, spievať bojové piesne. Chcem si ich natočiť, ale zahriakne ma taký perfektnou angličtinou rozprávajúci štyridsiatnik: „To sú bojovníci, to nemôžeš točiť. Majú zbrane!” A ja som si myslel, že je to zranený futbalový team, zavtipkujem, no nestretne sa to s pochopením. Nie, to sú bojovníci. Boli sa liečiť a teraz letia domov. Ešte raz na nich pozriem. Spievajú a fajčia. Tak toto som ešte nikdy nezažil. V autobuse od lietadla sa ostošesť fajčí. Anarchia, či čosi nad tým? No inak sú chalani sympatickí, pozorujem ich a mrzí ma, že nemôžem fotiť, lebo toto je neuveriteľné... Môj modrý je so mnou kamoš, myslím, že by som natáčanie ustál. Pozriem na ostatných, tí si idú svoje. Vľavo vpredu je chlapík v čiernom, pozerá sklenenými očami do blba, ten je teda absolútne mimo. Asi 23-ročný chalan, musel zažiť niečo strašné, život mu očividne uletel, ostala iba schránka, vychudnutá zúbožená telesná schránka. No schopná vykonať hocičo. Možno, že je naozaj lepšie netočiť, nikdy neviete, kedy niekomu preskočí v bedni. V buse je od toho fajčenia riadny smrad, ale nikto ich nezahriakne, robia si, čo chcú. Na letisku je kolóna pre cudzincov, sme v nej sami, a tak to ide rýchlo. Pošlú ma ešte k ďalšiemu tajnému, ten si rukou zapisuje moje údaje, potom idem von, tam mi zoberú pas a opäť idem krížom cez celú halu k ďalším tajným. “Kto si? Pre koho pracuješ, kto ťa pozval, Líbyjská ropná spoločnosť? A kto konkrétne? Čo robíš? Inžinier? Technik? A čoho technik? Čo robíš, pre akú firmu, a čo konkrétne...” Mám čierny hodvábny oblek a hrám poker. Skúšali sme si to s chalanmi trikrát a sme jasne dohodnutí, držíme lajnu. Ja som prvý, a tak ma zvŕtajú najviac. Ostatní “iba” opakujú môj variant, no možno boli presvedčivejší, lebo ich rýchlo púšťajú, a ideme von. Nadýchnem sa teplého vzduchu. Som tu, som v Líbyi... Problém každý deň Tretí deň v Líbyi, vonku je tma, chcem písať a zrazu... Volá mi náš partner, že zrušili naše letenky z Mitiga airport - linky, ktorá ma odletieť z Misraty vraj späť. “Počúvaj, takže ešte pred hodinou sme mali šesť leteniek pre troch ľudí na jeden jediný let, a teraz mi tvrdíš, že nemáme ani jednu?” Chcú doplatiť. Už tretí raz. Zabil som s týmito letmi život, už tretíkrát platím za ten istý jediný let. Hádam sa s nimi, je to strašná pakáreň. Internet tu funguje všade, aj keď v našom hoteli náhodou teraz už na druhú hodinku vypadol. V múzeu, kde sme boli, práve vypadol prúd, a tak sme si pozerali exponáty po tme. Nevadí, asi aj tak väčšinu z nich niekto ukradol. Steny tu boli prázdne...