Na bicykloch vo Vietname

V deň, kedy sa Peter Sagan stáva majstrom sveta v cestnej cyklistike, symbolicky aj my vyrážame na bicykle do slnkom zaliatej provincie Ninh Binh. Neočakávali sme bicykle typu Cannondale, ale priznávam, že vietnamský výber ma prekvapil. Čakalo nás 11 rovnako vyzerajúcich, v rade postavených, na prvý pohľad bezproblémovo pojazdných, čierno-zlatých bicyklov neznámej domácej značky. Nad hlavami nám vejú červené vlajky so žltými hviezdami a kosákmi. Nezažila som komunizmus, no takto nejako som si to predstavovala. Na hlave non- la vypletané bambusom v 16tich radoch, uviazané pod bradami fialovými kontrastnými stužkami a pred nami scenéria, nádherná, čistá, taká, ktorá miestami berie dych. Časť provincie bola nedávno zaradená do UNESCA a my chápeme prečo! Dych nám zaručene berie aj situácia, keď nám vietor sfúkne non-la priamo na tvár a my ideme po pamäti- teda stále rovno. Cesta ubieha rýchlo, veď väčšinou sa vezieme dolu kopcom. Pagody striedajú domy a obce, cez ktoré prechádzame. Asfaltová cesta sa mení na panelovú a my až teraz čoraz viac pociťujeme tvrdosť sedadla, ktoré si ešte pamätá časy strýčka HO. Ruch vietnamskej dediny preruší kikiríkajúci kohút, pes prebiehajúci tesne popred kolesá bicykla, vône(alebo vône?) pripravovaných obedov, či sušené seno alebo do štvorcov rozsypaná ryža na ceste. Ako na prázdninách u starej mamy! Úžasná nostalgia. Hlásenie miestneho rozhlasu nás vracia do detských čias. Mám pocit, že sa snažíme správu zachytiť viac ako miestni, aj keď nerozumieme. Thanh nám prekladá hlásenie, je to varovanie pred možným tornádom. „Bufalo, bufalo“, kričí a ukazuje na stádo pasúcich sa vodných byvolov za dedinou vedľa jazera. V tomto momente netušíme, že o pár dní jedného sami ochutnáme. S boľavým zadkom schádzame z bicyklov opálení „na Sagana“  a v lovení zážitkov pokračujeme ďalej.