Čierna záhrada, Náhorný Karabach Príbehy Čiernej záhrady

Cesta kaukazskou rozprávkou nás zaviedla do unikátneho regiónu, ktorého meno naháňa hrôzu. Sme v Náhornom Karabachu a verte, neverte, užívame si jedinečnosť tohto miesta, kde o turizme nemôže byť ani reč. Aj tento rok sme sa sem dostali a naozaj nenájdete nikoho iného, kto má s Karabachom toľko skúseností. Ešte včera sme brázdili arménske cesty a navštevovali nádherné kláštory na brehu Sevanského jazera či dokonca na skalnatom bradle, kde stojí azda najkrajší kláštor menom Tatev. Dostali sme sa k nemu štýlovo a to lanovkou ponad hlbočizné údolia. Nebola to však obyčajná lanovka, pretože tá ktorá premáva v Tateve je najdlhšou lanovkou svojho druhu na svete a je dokonca zapísaná v Guinesovej knihe rekordov. Hľadal by ju niekto tu? Náhorný Karabach sme začali objavovať už večer, kedy hlavné mesto odštiepeneckej republiky neskutočne žilo. Naše námestie s najlepším hotelom v meste, ktorého budova je zároveň parlamentom žilo tak, akoby tu nikdy neprebehla vojna. Desiatky mladých kráčali sem a tam, sedeli na múriku pred Prezidentským palácom alebo si hľadali súkromie medzi bizarnými sochami milionára Hairapetiana, mecenáša Karabachu bez akejkoľvek štipky vkusu. Žiadne iné slovenské či české mesto nemá večer takú atmosféru ako Stepanakert. Spievajúca fontána menila farby, z reštaurácii sa dvíhal dym grilovaných šašlíkov a atmosféra nás doslova pohltila, že sme sa do izieb vracali poriadne neskoro. Tento zaujímavý kút zeme si vo svojich údoliach a pahorkoch nesie veľa smútku a bolesti, no človek ju tu necíti. Vojna medzi Azerbajdžanom a Arménskom zmenila dejiny a miesta naplnila krvou, no život ide ďalej, hoci plný krívd a obvinení. Viac než 30 000 ľudí zahynulo a ďalšie desaťtisíce museli utiecť pred konfliktom, ktorý tu horel niekoľko rokov a až v roku 1994 sa ho podarilo zastaviť. Minulý rok sa v Karabachu oslavovalo 20.výročie mieru, no ten sa miestami poruší a vraví sa, že papier znesie všetko. Jednou z teórii prečo konflikt vypukol bol aj fakt, že Sovieti utŕžili hanbu v Afganistane, kedy si mysleli, že svojou tupou silou dokážu poraziť nepoddajných Paštúnov a mudžahedínov a tak mal Gorbačov rozdúcať konflikt tu v „Čiernej záhrade“ aby sa svet nevenoval odsunu Sovietov domov, ale riešil novú vojnu. Ak je to tak, podarilo sa mu to. Stepanakert je hlavným mestom krajiny, ktorú nikto neuznal a my bývame kúsok od prezidentského paláca, ktorý má prezidenta, no nikam sa na oficiálnu návštevu nedostane. Karabach uznali len iné, podobné republiky ako Abcházsko, Južné Osetsko a Poddnestersko, no tie sami majú problémy s tým, aby ich niekto uznal a tak sa veci nemenia. Ranné trhovisko v Stepanakerte je krásne živým miestom a tak sme na neho zavítali, aby sme sa pozreli na sušené plody, ktoré Karabach preslávili, ale aby sme ochutnali miestnu špecialitu zvanú Zenghelovats naplnenú 14 druhmi karabašských byliniek. Nikdy ste nič podobné predtým nejedli. Niektorí z nás ochutnali aj granátovojablkové víno, ktoré vyrábajú miestni. Až potom sme sa zastavili na ministerstve zahraničných vecí, aby sme si prevzali unikátne karabašské víza a mohli sa vydať na sever ku kláštoru Gandzasar. Cestou sme míňali niekdajšie mínové polia a hoci značka hovorila o tom, že sú vyčistené, nikomu sa nechcelo ísť sa nimi poprechádzať. Kláštor Gandzasar sme si vychutnali aj so sladučkými morušami, ktoré práve dozrievali na jeho nádvorí a dozvedeli sme sa koho relikvie sa medzi kamennými stenami skrývajú. Nazad v Stepanakerte sme nemohli obísť ani symbol Karabachu v podobe Dedka a Babky, ktorí predstavujú Karabašské hory a predkov. Stali sme sa tu súčasťou svadby a tak niektorí Bubáci dokonca ochutnávali šampanské a pripíjali si na nevestu, aby sme sa s párom napokon odfotili. Už len príbehy o zničenej Šuši nad mestom. Tanky, ostreľovanie, zničené mešity a zničené mesto. Dnes už opäť žije, no cítiť v ňom letargiu a skazu. Aj o tom je žiaľ Karabach. Raz ho treba zažiť na vlastné oči.