Madagaskarský rum na návšteve u malgašského kráľa

Krajina dažďového pralesa, terasovitých ryžových polí, tehelní, baobabov a lemurov. To všetko človeku napadne pri slove Madagaskar. A to všetko tu naozaj je. Tento kus sveta - lebo naozaj ide o hodný kus - je však jedinečný aj svojimi obyvateľmi. Dnes sme sa presunuli na východ krajiny, kde sme po treku dažďovým pralesom dorazili až do časti obývanej kmeňom Tanala. Malgašské obyvateľstvo totiž tvorí 18 kmeňov, každý trochu odlišný od toho ďalšieho. Zastavujeme pri ceste, kde skupinka mladých popíja z dvoch fliaš rumu a z repráku vypeká chytľavé afro rytmy. Po rum sa v obchodíku zastavujeme aj my. Chystáme sa totiž na audienciu ku kráľovi. Madagaskar býval kedysi monarchiou. Od získania nezávislosti od Francúzov už funguje ako republika. Každá dedina má však na vrchu hierarchie kráľa, ktorým je ten najstarší muž v dedine. Kupujeme trojdecovú plastovú fľašku džama, mladým zakývame s pozdravom veloma a vyrážame do dediny. Zhluku pár domov. Jeden má strechu z palmového lístia, druhý steny z bambusu. Pri každom dome rastie kávovník. Malgaši si kávu doprajú každý deň, hoci aj päťkrát. Takto po ňu nemusia chodiť na trh. Usadia nás do severovýchodného rohu zhromažďovacej miestnosti, ktorá je kráľovým palácom. Sedíme na tvrdej drevenej lavici. Ostatní však sedia na rohoži na zemi. Dali nám najlepšie miesto. Kráľova manželka s úprimnou tvárou nás v mene všetkých víta a vysvetľuje, že kráľ nie je doma, lebo je na poli. Rum teda podávame jej. Najstarší z chlapcov v dedine tvorenej niekoľkými príbuznými rodinami vylieva trochu rumu na okenicu, ako obetu pre predkov. Nalejú nám do smaltovaných hrnčekov, a trochu si odpíjame. Tí čo nepijú, si kvapnú do dlaní a rozotrú rum po čele a temene hlavy. Najprv rum dostávajú najstarší, možno zvýši aj na mladších. Pekne podľa hierarchie. Rozprávame sa o ich zvyklostiach, pohrebných obradoch aj chlapčenskej obriezke. Díva sa na nás aspoň 40 párov očí, poväčšine detských. Fascinujúce, počúvať a vnímať odlišnosti medzi nami. Zrazu do izby vchádza starý muž a sadá si po boku 'kráľovnej'. Jeden z menších chlapcov totiž medzičasom kráľa bežal zavolať domov. Z očí im srší skúsenosť a múdrosť. Privíta nás aj on, ešte spolu strávime pár chvíľ. Deti nám na dvore zatancujú a zaspievajú, bambusovými tyčami búchajú do hlinenej zeme, slamené klobúčiky sú niektorým veľké a pri poskakovaní im padajú na zem, z čoho sa všetci náramne smejú. Na pamiatku si kúpime pár slamených suvenírov a korálok, a lúčime sa. Na toto silné stretnutie však len tak skoro nezabudneme.