Ifaty - Pozorovanie veľrýb, vráskavcov dlhoplutvých - korytnačky a baobaby - deň zážitkov

Posledný deň na brehoch Mozambického prielivu, oddeľujúceho Madagaskar od Afriky. S niektorými ľuďmi sme sa zhodli, že oddychu na krásnej pláži a fotografovania tunajších rybárov z kmeňa Vezu v drevených loďkách už po včerajšku stačilo. Na ôsmu hodinu ráno sme si objednali menšiu loď a na more vyrážame tentokrát i my. Cieľ našej plavby: Nájsť vráskavce dlhoplutvé, 40 tonové veľryby, ktoré sa v tomto období aj so svojimi mláďatami zdržujú pri brehoch Madagaskaru. Mláďatami mám tentokrát na mysli pomaly tonových drobcov, ktorí denne vypijú od matky 100 litrov mlieka (áno, veľryby sú cicavce, ktoré kedysi behali po súši) a každý deň tak môže taký drobec pribrať ďalších vyše 60 kg. Všetko sa to odohráva práve teraz a len kúsok od nás. Vráskavce dlhoplutvé, prezývané aj keporkaky, sú taktiež známe svojimi výskokmi z vody. A práve to je naše tajné prianie - vidieť tých nádherných 40 ton nad hladinou vody. Necelú hodinu plavby od pláže stretávame prvé veľryby. Samica s mláďaťom vždy po niekoľkominútových intervaloch príde k hladine a vystrekuje pri nás gejzír vody. Vyzerá to, že dnes máme šťastný deň. O niečo ďalej vidíme ďalšie „gejzíry“ a ďalšie samice s mláďatami. V tom, na obzore pred nami, spomínaný skok vráskavca dlhoplutvého z vody. Napriek tomu, že to nebolo v našej blízkosti (čo boli niektorí kvôli strachu radi), nádherný pohľad. Jeden z najväčších živočíchov sveta doslova celý vo vzduchu. Škoda, že sa už niečo podobné nezopakovalo, ale určite to nebola neúspešná plavba - dokopy sme videli asi 12 veľrýb, väčšinou keď sa samica s mláďaťom prišla nadýchnuť na hladinu, a k tomu ten jeden mega skok pred nami. Chvíle, na ktoré určite len tak nezabudneme. No to ani z ďaleka nebolo pre tento deň všetko. Poobedný oddych strávili mnohí prechádzkou na pláži či plávaním, či už v bazéne alebo priamo v Mozambickom prílive. Podvečer nás čakal ďalší program. Prvou zástavkou, pár kilometrov od nášho hotela, je takzvaná korytnačia dedina Sokake. Nájsť tu môžete dva druhy suchozemských madagaskarských korytnačiek – korytnačku lúčovú a korytnačku pavúčiu. Sú ich tu tisíce. Čakali sme, že aktívny uvidíme len jeden druh. Korytnačky pavúčie by totiž mali v tomto období sucha spať niekde zahrabané. No počasie si trochu vystrelilo a pred pár dňami tu spŕchlo. To tieto korytnačky pomýlilo a tak vybehli zo zeme. Naše šťastie, vidíme tak pobehovať obidva druhy. Aj keď mňa ako sprievodcu taký dážď moc nepotešil. Viete si predstaviť keď niekoľkokrát poviete ľuďom, že sú v suchých oblastiach v období sucha, teda pršať určite nebude, a v tom spŕchne? Nuž, stáva sa. A z cukru nie sme. Pár korytnačiek si i chytíme do ruky, urobíme niekoľko fotiek a smer Reniala – les so stovkami baobabov. Hoci je len kúsok od nás, nepôjdeme predsa po vlastných. Pripravený je pre nás koč. No nebudú ho ťahať kone, ale miestne, hrbaté kravy Zebu. Vyskúšame tak trochu miestny spôsob dopravy. V Reniale nás čakajú už spomínané baobaby - druh fony (rubrostypa). Tých niekoľko stoviek asi prejsť nestihneme, no aspoň pár desiatok. Niektoré jedince tu majú už vyše 1000 rokov. Teda pamätajú si dobrý kus histórie. Priamo zo stromu baobabu nám miestny sprievodca odtrhne i jeho chutné guľaté plody, ktoré sa často používajú na výrobu džúsov. Zaujímavá chuť, odporúčam vyskúšať. Na záver prechádzky je pre nás priamo tu v lese pripravené menšie posedenie. Na stole nesmie chýbať miestna dobrota sambosa a národný alkohol ostrova – rum. K tomu kultúrny program od miestnych dedinčanov. Hudba, spev i tanec. Hudobnými nástrojmi je trochu plechu, kanister a menšia, deravá gitara. Napriek tomu dokážu na tom hrať naozaj super. Ako prvý sa od nás na žiadosť ostatných pridáva do tanca BUBO sprievodca. Našťastie, nenechávajú ma v tom samého. Tanec pod tisícročnými baobabmi so živou hudbou predsa nezažije človek každý večer. :)