Fórum

20 príspevkov

10

09:26

okt

2019

Čo sú to chačkary? Viac o krajine

Čo sú to chačkary?

Stretávame sa s tým na mnohých miestach. Od Turecka cez Mongolsko až po Vietnam. Možno ste už videli veľké kvadrovité balvany s vytesanými nápismi v rôznych jazykoch a s tými najjemnejšími reliéfmi. Niekedy zachycujú historickú udalosť, napríklad víťazstvo v bitke alebo svetový rekord v lukostreľbe (Ulanbátar). Niekde sa zas nazývajú stély a slúžia ako pamätníky alebo ako objekty k uctievaniu. Inokedy zas vyobrazujú pohrebné miesto. Podľa ornamentov vieme, či to bol remeselník či vojak. Veľkosť kameňa je priamoúmerná veku. Súbor balvanov označuje zas miesto posledného odpočinku rodiny. Spoločným menovateľom týchto pamätníkov je jediné; čo je vytesané do kameňa, je večné. Najväčšia koncentrácia týchto balvanov je pri jazere Sevan v dedinke Noratus. Fascinujúci pohľad na predchodcu dnešných „našich“ cintorínov jednoducho musí chytiť za srdce.

05

21:29

júl

2019

Tamada Viac o krajine

Tamada

Tamada Pri slove Ararat sa niektorým vybaví majestátny dvojkopec. Národný symbol Arménska, ktorý, paradoxne, leží v Turecku. S úctyhodnou výškou 5137 a 3896 metrov nad morom sa Veľký a Malý Ararat nakláňajú nad svojou domovinou. Oba takmer vždy aj v letných mesiacoch so snehovou čapičkou, viditeľnou aj z hlavného mesta Arménska, Jerevanu. A práve tu si dávame to, čo sa iným vybaví pod slovom Ararat. Koňak alebo brandy? Stolu predsedá skúsený TAMADA. Tamada je niečo geniálne. Hneď by som to zaviedla aj u nás doma. Je to človek, ktorý sa stará o stôl tak, že má naporúdzi šťavnaté a dlhé prípitky, ktoré nielen majú byť originálne a vtipné, ale zároveň aj tradície dodržiavajúce. Tamada je akýsi „konferencier“, ktorý sa stará o stôl. Vie, kedy ma pozdvihnúť čaše, kedy pripiť na domácich a kedy na hostí. Vie rozumne svoje prípitky mať dlhé na toľko, aby ste už mali chuť na ďalší dúšok, ale zároveň si vážili jeho slová a počkali až do konca jeho rečníckeho prejavu. Dobrý Tamada je dar, ako všetko v živote. Je to talent, básnik s filozofickou hĺbkou. Bohém aj učiteľ, vychutnávač aj skúsený ochutnávač života, ktorého alkohol počas hostiny nikdy nemôže zlomiť. „Tak na zdravie!!!“ správny Tamada by povedal najmenej niekoľkominútový prípitok.. my sa zatiaľ len učíme, ale tým najlepším. 20ročnú edíciu Dvin si zamiloval aj Churchill na konferencii na Jalte a od toho momentu mu každý rok posielali najmenej 400 fliaš!! „Na zdravie!! Arménsku a jeho rýchlym koňom a našim statočným srdciam a spoločným cestám..!!“ tak by možno začínal aj príhovor Tamadu.. Alebo: „na zdravie naším ženám a naším milenkám, aby sa nikdy nestretli!!“ Aj takto by mohol začínať príspevok Tamadu. Vyberte sa s nami Kaukazom a zažijete to na vlastnej koži  

07

10:04

okt

2018

Bájny Ararat Viac o krajine

Bájny Ararat

Čaká nás jeden z najlegendárnejších vrchov planéty – Ararat. Biblickú horu, na ktorej podľa tradície odpočíva Noemova archa, ale nie je tak jednoducho vidieť, ako by sa zdalo podľa záberov na internete. Všade na internete nájdete fotografie krásneho slnkom zaliateho Aratau, ale vidieť ho nie je tak jednoduché, ako by tieto zábery naznačovali. Väčšinou sa skrýva v opare, a práve v čase keď je do Arménska najlepšie cestovať – v lete a na jeseň – , je ho vidieť najmenej. Ukáže sa? Väčšina krásnych fotografií je totiž robená v zime. V lete sa skrýva za závojom vodnej pary, ktorá sa vyparuje z jeho ľadovcovej čiapočky. „Je ako žena“ vraví naša miestna partnerka Rubenia „väčšinou neukáže svoju tvár. Tento rok sa napríklad neukázal celý august a september“. Ako prichádzame ku kláštoru Khor Virap, odkiaľ je najznámejšia vyhliadka, tak sme všetci napätí. Podarí sa nám známy záber kláštora s Araratom v pozadí? O to väčšia je naša radosť, keď sa nám táto 5137 metrová hora ukáže. Je síce za miernym závojom oparu, a vršok halia oblaky, ale je ju vidieť. Prichádzame ku kláštoru a ťažko zastaviť naše fotoaparáty. Slnko sa pomaly chýli k západu a je čas odísť. Práve teraz je ideálny čas na fotku panorámy! Pred nami vinohrady, na skale panoráma kostola a za ňou Ararat. Nie síce tak jasný ako býva v zime, ale podľa Rubeninich slov, najviditeľnejší za posledné dva mesiace. Všetci nadšene nastupujeme do autobusu a čaká nás metropola Arménska Jerevan. 

04

19:50

okt

2018

Nádherný Karabach Viac o krajine

Nádherný Karabach

Náhorný Karabach je jednou z obávaných zón našej planéty. Krvavá vojna, medzi Azerbajdžanom a Arménskom, ktorá otriasla Kaukazom v 90tych rokoch dodnes v ľuďoch vyvoláva obavy. Aký je ale Karabach dnes? Dnes je nádherný! Krásny slnečný deň bez jediného mráčika vylepší každú destináciu a „Švajčiarsko Arménska“ ako Karabach volajú miestni, nie je výnimkou. Prechádzajúc poľami, kde pomaly končí žatva a sledujúc miestnych pokojne jazdiť na kombajnoch, by človek nikdy nepovedal, že pred štvrť storočím tu zúrila krvavá etnická čistka. Okolo nás je pokoj, nad nami modrá obloha, míňame len búdky pri ceste s čudnými komínmi obrátenými na nebo. Sú to privolávače dažďa, ktoré majú zabezpečiť na suchej Karabašskej plošine dostatok vlahy. Jediné čo kazí idylku pokojného vidieckeho dňa je pár modrých tabuliek cestou. Na nich je nápis „Halo Trust“ a vlajky krajín, ktoré čistili krajinu. Od čoho Karabach potreboval čistiť? Od mín. Dnes je prakticky celé obývané územie bezpečné, ale pred desiatimi rokmi si človek musel dávať pozor, keď sa púšťal málo frekventovanou cestou. Tieto tabule sú dnes ale jedna z mála pripomienok vojny, ktoré človek zbadá. Väčšina rán sa zahojila a mnoho stôp konfliktu zmizlo, ale miestni nezabúdajú. V malom múzeu Artsakhu (Arménske meno Karabachu) nám miestna sprievodkyňa Rubenia jasne prízvukuje, že na nič sa nezabudlo a ak by sa Azeri chceli vrátiť, tak sú všetci miestni pripravení ich vyhnať. Na teraz je ale v Karabachu pokoj. Až pokoj skoro z iného sveta, lebo čas v tomto ospalom regióne ozaj plynie inak a zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by sa to malo zmeniť. Ja osobne dúfam, že tu ostane pokoj a rozbúrené emócie už z uzdy ani jedna strana nepopustí. Bola by to škoda. Teraz je Karabach nielen náhorný, ale zároveň aj nádherný. Na obrázku symbol Náhorného Karabachu, súsošie Tatik Papik. 

05

18:36

júl

2016

Kláštory, Ararat a chuť koňaku Viac o krajine

Kláštory, Ararat a chuť koňaku

Arménsko sa stalo poslednou krajinou na našom kaukazskom putovaní. Strávili sme tu niekoľko dni a tie sa premenili na krásne zážitky. Arménsko to je krajina kláštorov a my sme videli tie najkrajšie a najunikátnejšie, ktoré v tejto zemi ležia. Prvý nádych kláštornej architektúry sme absolvovali v Haghpate, kulisu kláštora v Odzune dotvárala búrka na ďalekých kopcoch a tie sevnaské na poloostrove nad Sevanským jazerom krásne osvetľovalo slnko. Každý z nich je unikátny, hoci laikovi by sa zdalo, že sú rovnaké. My vieme, že nie sú. Prešli sme priesmykmi vo výške 2410 mnm, kadiaľ sa krútili staré karavany a dali sme si piknikový obed pri vzácnom a najkrajšom arménskom karavanseráji s menom sultána Selima. Najdlhšia lanovka sveta nás previezla ponad kaňom Vorotan a priviezol nás až ku kláštoru Tatev, ktorý svojou polohou vyráža dych. Stojí na skalnatom brale a kedysi to bolo sídlo vzdelanosti a miesto, kde žilo veľa mníchoch. Dnes je tu ticho, tajomná atmosféra, lúče svetla prenikajúce cez okná a pokoj. Vieme, čo je gavazan aj ako fungoval a u žien sme si kúpili zopár drobností a perfektné orechové koláčiky. Po dvoch dňoch v Náhornom Karabachu z ktorého sme sa ozvali sme sa do Arménska vrátili a pokračovali v jeho spoznávaní. Arménsky Stonehenge patril zase len a len nám a pri kláštore Noravank sme hľadeli na unikátne reliéfy. Videli ste už Pannu Máriu sedieť na orientálnom koberci alebo ste sa dívali do tváre samotného Boha? Pochutili sme si na tradičnom horovaci, teda arménskom šašlíku. Tu robia jedni z najlepších v krajine. Zahliadli sme aj Ararat, videli hranice s Nachičevanom a zatúlali sme sa ku kláštoru Khor Virap. Medzi naše posledné body patril Jerevan. Dnes sme mu venovali niekoľko hodín a zoznámili sme sa s najkrajšími miestami, ktoré tu majú. Ráno sme sa ešte ocitli v Ečmiadzine, arménskom Vatikáne, ktoré len pár dni pred nami navštívil pápež František a jeho tvár dodnes zdraví ľudí z nekonečných bilboardov. Už vieme, prečo je Ečmiadzin tak unikátnym a dôležitým miestom pre Arménov. Príbehy Trdata, svätého Juraja, príbehy prijatia kresťanstva v roku 301. To všetko sa tu mieša a vytvára príbehy. Pri ruine katedrále Žvarnots sme videli nádhernú siluetu zasneženého Araratu. Žvartnots nám pripravil aj perfektný zážitok. Zahliadli sme tu spevákov, ktorí patria do jerevanskej opery a len pre našu skupinku nám zaspievali krásne arménske piesne od Komitasa. Ich perfektný spev sa rozliehal ruinou katedrály zo 7.storočia a nám naskakovali zimomriavky. Unikátny zážitok ako má byť! V Jerevane sme si najprv vychutnali panorámu mesta, potom zliezli pri Kaskádu a prešli sa modernými ulicami okolo Opery až k Námestiu republiky. Stretli sme sochy Saroyana, Chačaturyana, Spendaryana a užili si obed na námestí. Čerešnickou na torte bola návšteva fabriky Ararat, kde vznika najlepší koňak Arménska a celého Kaukazu. Pozreli sme si sudy, prezidentské sudy medzi ktoré naposledy pribudol sud Miloša Zemana, videli sme sud mieru aj najstaršie koňaky, ktoré už prekročili svoju storočnicu. Finálnou bodkou bola ochutnávka troj a desaťročného koňaku, aby sme videli a cítili rozdiely. Tomu sa povie príjemná bodka za Kaukazom.

15

17:03

júl

2015

Príbehy Čiernej záhrady Viac o krajine

Príbehy Čiernej záhrady

Príbehy Čiernej záhrady Cesta kaukazskou rozprávkou nás zaviedla do unikátneho regiónu, ktorého meno naháňa hrôzu. Sme v Náhornom Karabachu a verte, neverte, užívame si jedinečnosť tohto miesta, kde o turizme nemôže byť ani reč. Aj tento rok sme sa sem dostali a naozaj nenájdete nikoho iného, kto má s Karabachom toľko skúseností. Ešte včera sme brázdili arménske cesty a navštevovali nádherné kláštory na brehu Sevanského jazera či dokonca na skalnatom bradle, kde stojí azda najkrajší kláštor menom Tatev. Dostali sme sa k nemu štýlovo a to lanovkou ponad hlbočizné údolia. Nebola to však obyčajná lanovka, pretože tá ktorá premáva v Tateve je najdlhšou lanovkou svojho druhu na svete a je dokonca zapísaná v Guinesovej knihe rekordov. Hľadal by ju niekto tu? Náhorný Karabach sme začali objavovať už večer, kedy hlavné mesto odštiepeneckej republiky neskutočne žilo. Naše námestie s najlepším hotelom v meste, ktorého budova je zároveň parlamentom žilo tak, akoby tu nikdy neprebehla vojna. Desiatky mladých kráčali sem a tam, sedeli na múriku pred Prezidentským palácom alebo si hľadali súkromie medzi bizarnými sochami milionára Hairapetiana, mecenáša Karabachu bez akejkoľvek štipky vkusu. Žiadne iné slovenské či české mesto nemá večer takú atmosféru ako Stepanakert. Spievajúca fontána menila farby, z reštaurácii sa dvíhal dym grilovaných šašlíkov a atmosféra nás doslova pohltila, že sme sa do izieb vracali poriadne neskoro. Tento zaujímavý kút zeme si vo svojich údoliach a pahorkoch nesie veľa smútku a bolesti, no človek ju tu necíti. Vojna medzi Azerbajdžanom a Arménskom zmenila dejiny a miesta naplnila krvou, no život ide ďalej, hoci plný krívd a obvinení. Viac než 30 000 ľudí zahynulo a ďalšie desaťtisíce museli utiecť pred konfliktom, ktorý tu horel niekoľko rokov a až v roku 1994 sa ho podarilo zastaviť. Minulý rok sa v Karabachu oslavovalo 20.výročie mieru, no ten sa miestami poruší a vraví sa, že papier znesie všetko. Jednou z teórii prečo konflikt vypukol bol aj fakt, že Sovieti utŕžili hanbu v Afganistane, kedy si mysleli, že svojou tupou silou dokážu poraziť nepoddajných Paštúnov a mudžahedínov a tak mal Gorbačov rozdúcať konflikt tu v „Čiernej záhrade“ aby sa svet nevenoval odsunu Sovietov domov, ale riešil novú vojnu. Ak je to tak, podarilo sa mu to. Stepanakert je hlavným mestom krajiny, ktorú nikto neuznal a my bývame kúsok od prezidentského paláca, ktorý má prezidenta, no nikam sa na oficiálnu návštevu nedostane. Karabach uznali len iné, podobné republiky ako Abcházsko, Južné Osetsko a Poddnestersko, no tie sami majú problémy s tým, aby ich niekto uznal a tak sa veci nemenia. Ranné trhovisko v Stepanakerte je krásne živým miestom a tak sme na neho zavítali, aby sme sa pozreli na sušené plody, ktoré Karabach preslávili, ale aby sme ochutnali miestnu špecialitu zvanú Zenghelovats naplnenú 14 druhmi karabašských byliniek. Nikdy ste nič podobné predtým nejedli. Niektorí z nás ochutnali aj granátovojablkové víno, ktoré vyrábajú miestni. Až potom sme sa zastavili na ministerstve zahraničných vecí, aby sme si prevzali unikátne karabašské víza a mohli sa vydať na sever ku kláštoru Gandzasar. Cestou sme míňali niekdajšie mínové polia a hoci značka hovorila o tom, že sú vyčistené, nikomu sa nechcelo ísť sa nimi poprechádzať. Kláštor Gandzasar sme si vychutnali aj so sladučkými morušami, ktoré práve dozrievali na jeho nádvorí a dozvedeli sme sa koho relikvie sa medzi kamennými stenami skrývajú. Nazad v Stepanakerte sme nemohli obísť ani symbol Karabachu v podobe Dedka a Babky, ktorí predstavujú Karabašské hory a predkov. Stali sme sa tu súčasťou svadby a tak niektorí Bubáci dokonca ochutnávali šampanské a pripíjali si na nevestu, aby sme sa s párom napokon odfotili. Už len príbehy o zničenej Šuši nad mestom. Tanky, ostreľovanie, zničené mešity a zničené mesto. Dnes už opäť žije, no cítiť v ňom letargiu a skazu. Aj o tom je žiaľ Karabach. Raz ho treba zažiť na vlastné oči.

06

17:23

júl

2015

Jerevan s vôňou koňaku Viac o krajine

Jerevan s vôňou koňaku

Jerevan s vôňou koňaku Posledným bodom na našom kaukazskom putovaní sa stalo hlavné mesto Arménska menom Jerevan. Každý ho pozná z počutia, no málokto sa ním skutočne poprechádzal. Kým sme k nemu dorazili navštívili sme ešte nádherné kláštory v Noravanku a v Khor Virape pod Araratom, no väčší z dvojice vrcholov sa pred nami ukryl do oblakov. Zastavili sme sa aj na ochutnávke vína a niektoré tu vedia naozaj robiť celkom dobré. Gruzínsko je o víne, ale vedeli ste, že vína sa vyrábajú aj tu v Arménsku? Nie sú tak známe, nedosahujú také kvality ako v iných krajinách, ale svoje ovocné vína, ktoré preslávili oblasť Areni si domáci skutočne cenia. Ochutnávali sme vína z granátových jabĺk, marhulí, broskýň, ríbezlí či dokonca moruší. Tá najdôležitejšia ochutnávka na nás však ešte len čakala a my sme si ju naplánovali geniálne na posledný deň našej cesty, aby to bola ona povestná zlatá bodka. Táto nebola ani tak zlatá ako príjemne hnedá hrajúca mnohými odtieňmi, pretože sme si vychutnali závod zvaný Ararat. Kto má nejaké skúsenosti s Arménskom už tuší, že sme zavítali do najslávnejšieho závodu, kde vzniká ten najlahodnejší koňak pod Kaukazom. Koňak robia aj v Azerbajdžane a Gruzínsku (všetky sme ochutnali), ale arménsky Ararat je pojem. Dozvedeli sme sa čo to o výrobe, ako vyrábajú sudy, ako koňak dozrieva, ako sa mieša a následne sme si pozreli dubové sudy, kde majú koňaky prezidenti rôznych krajín. Ararat má pekný zvyk, že ak sa tu zastaví na prehliadku prezident, dostane do daru sud koňaku. Ten si nemôže vziať so sebou, ale vždy keď je tu, môže si odpiť, alebo nechať poslať fľašku či dve domov. Kedysi tu prezidentov dokonca koňakom vyvažovali, ale pre nákladnosť tradície je to už len spomienka. Koňak sa z dubových sudov pomaličky uvoľňuje a tak celý priestor neskutočne krásne vonia. Stačilo by tu sedieť deň a človek by sa dostal von s plávajúcim svetom pod nohami. Už sme sa tešili na samotnú ochutnávku a tú sme si vychutnali pri poháriku 3ročného a následne 10ročného koňaku, ktorého chuť sa krásne rozvinie s chuťou kvalitnej čokolády. Už chýbala len káva a cigary ako by povedal Churchill, veľký milovník miestneho Araratu. Baňatý pohár treba podľa správnosti držať v ľavej ruke, bližšej k srdci, aby si ho človek vlastným teplom zohrial a následne si treba s niekým štrngnúť, pretože podľa arménskej povery sedia na okraji poháru diabli, no po štrngnutí sa stratia. Ak človek pije sám, s lahodným mokom do seba nasaje aj diabla a opitosť je na svete. Sem tam však niektorí z diablov do pohára spadne aj pri štrngnutí a tak sa človek môže opiť aj v spoločnosti. Odchádzajúc z prehliadky Araratu celá naša skupinka akosi zvláštne cinkotala a podobný zvuk bolo počuť aj v autobuse či pri balení. Jerevan sme si užili nielen z panorámy od Matky Arménie, ale aj pri prepletaní sa mestom. Opera, moderný bulvár plný svetových obchodov, Námestie republiky, katedrála sv.Juraja a o mnoho viac. Naše putovanie tu končí, ale nabudúce môžete byť pri tom práve Vy!

03

20:58

júl

2015

Príbehy Čiernej záhrady Viac o krajine

Príbehy Čiernej záhrady

Cesta kaukazskou rozprávkou nás zaviedla do unikátneho regiónu, ktorého meno naháňa hrôzu. Sme v Náhornom Karabachu a verte, neverte, užívame si jedinečnosť tohto miesta, kde o turizme nemôže byť ani reč. Aj tento rok sme sa sem dostali a naozaj nenájdete nikoho iného, kto má s Karabachom toľko skúseností. Ešte včera sme brázdili arménske cesty a navštevovali nádherné kláštory na brehu Sevanského jazera či dokonca na skalnatom bradle, kde stojí azda najkrajší kláštor menom Tatev. Dostali sme sa k nemu štýlovo a to lanovkou ponad hlbočizné údolia. Nebola to však obyčajná lanovka, pretože tá ktorá premáva v Tateve je najdlhšou lanovkou svojho druhu na svete a je dokonca zapísaná v Guinesovej knihe rekordov. Hľadal by ju niekto tu? Náhorný Karabach sme začali objavovať už večer, kedy hlavné mesto odštiepeneckej republiky neskutočne žilo. Naše námestie s najlepším hotelom v meste, ktorého budova je zároveň parlamentom žilo tak, akoby tu nikdy neprebehla vojna. Desiatky mladých kráčali sem a tam, sedeli na múriku pred Prezidentským palácom alebo si hľadali súkromie medzi bizarnými sochami milionára Hairapetiana, mecenáša Karabachu bez akejkoľvek štipky vkusu. Žiadne iné slovenské či české mesto nemá večer takú atmosféru ako Stepanakert. Spievajúca fontána menila farby, z reštaurácii sa dvíhal dym grilovaných šašlíkov a atmosféra nás doslova pohltila, že sme sa do izieb vracali poriadne neskoro. Tento zaujímavý kút zeme si vo svojich údoliach a pahorkoch nesie veľa smútku a bolesti, no človek ju tu necíti. Vojna medzi Azerbajdžanom a Arménskom zmenila dejiny a miesta naplnila krvou, no život ide ďalej, hoci plný krívd a obvinení. Viac než 30 000 ľudí zahynulo a ďalšie desaťtisíce museli utiecť pred konfliktom, ktorý tu horel niekoľko rokov a až v roku 1994 sa ho podarilo zastaviť. Minulý rok sa v Karabachu oslavovalo 20.výročie mieru, no ten sa miestami poruší a vraví sa, že papier znesie všetko. Jednou z teórii prečo konflikt vypukol bol aj fakt, že Sovieti utŕžili hanbu v Afganistane, kedy si mysleli, že svojou tupou silou dokážu poraziť nepoddajných Paštúnov a mudžahedínov a tak mal Gorbačov rozdúcať konflikt tu v „Čiernej záhrade“ aby sa svet nevenoval odsunu Sovietov domov, ale riešil novú vojnu. Ak je to tak, podarilo sa mu to. Stepanakert je hlavným mestom krajiny, ktorú nikto neuznal a my bývame kúsok od prezidentského paláca, ktorý má prezidenta, no nikam sa na oficiálnu návštevu nedostane. Karabach uznali len iné, podobné republiky ako Abcházsko, Južné Osetsko a Poddnestersko, no tie sami majú problémy s tým, aby ich niekto uznal a tak sa veci nemenia. Ranné trhovisko v Stepanakerte je krásne živým miestom a tak sme na neho zavítali, aby sme sa pozreli na sušené plody, ktoré Karabach preslávili, ale aby sme ochutnali miestnu špecialitu zvanú Zenghelovats naplnenú 14 druhmi karabašských byliniek. Nikdy ste nič podobné predtým nejedli. Niektorí z nás ochutnali aj granátovojablkové víno, ktoré vyrábajú miestni. Až potom sme sa zastavili na ministerstve zahraničných vecí, aby sme si prevzali unikátne karabašské víza a mohli sa vydať na sever ku kláštoru Gandzasar. Cestou sme míňali niekdajšie mínové polia a hoci značka hovorila o tom, že sú vyčistené, nikomu sa nechcelo ísť sa nimi poprechádzať. Kláštor Gandzasar sme si vychutnali aj so sladučkými morušami, ktoré práve dozrievali na jeho nádvorí a dozvedeli sme sa koho relikvie sa medzi kamennými stenami skrývajú. Nazad v Stepanakerte sme nemohli obísť ani symbol Karabachu v podobe Dedka a Babky, ktorí predstavujú Karabašské hory a predkov. Stali sme sa tu súčasťou svadby a tak niektorí Bubáci dokonca ochutnávali šampanské a pripíjali si na nevestu, aby sme sa s párom napokon odfotili. Už len príbehy o zničenej Šuši nad mestom. Tanky, ostreľovanie, zničené mešity a zničené mesto. Dnes už opäť žije, no cítiť v ňom letargiu a skazu. Aj o tom je žiaľ Karabach. Raz ho treba zažiť na vlastné oči.

23

21:02

júl

2014

Zajazd Azerbajdzan, Gruzinsko, Armensko Viac o krajine

Zajazd Azerbajdzan, Gruzinsko, Armensko

Priatelia, kamaráti, V uplynulých dňoch, konkrétne od 23.06.2014 do 06.07.2014 bol som účastníkom zájazdu – Azerbajdžan, Gruzínsko a Arménsko – organizovaného renomovanou slovenskou cestovnou kanceláriou Bubo Travel Agency , pod vedením sprievodcovskej legendy Mgr. Martina Navrátila, rodáka z Ostravy, žijúceho v našom hlavnom meste ( časť Ružinov ). Sprvoti, už na autobusovej stanici v Bratislave som bol trošku prekvapený z nízkeho počtu účastníkov...ale bol som poverený zastupovaním sprievodcu až do miesta určenia v Baku a dostal som aj pekné tričko, takže sa mi začalo na výlete páčiť... Prvou krajinou ,kde sme pristáli bol Azerbajdžan, konkrétne jeho hlavné mesto – Baku. Ide o jedinú moslimskú krajinu.... ale peniaze tam cítiť, aj ropu tam trochu cítiť....Ultramoderné, dych vyrážajúce stavby ( napr. Aquatic Centre , Krištálový palác, kde sa konalo finále Eurovízie v roku 2012 a pod...) na strane jednej a na strane druhej historické Staré mesto obohnané vcelku zachovalými stavbami. Ale Azerbajdžan to nie je len Baku. Historické maľby v Qubustane, kde bol aj Thor Heyerdahl, najzachovalejší karavansaraj v meste Sheki.... Ešte chvíľu a sme v Gruzínsku, krajine , kde sa narodilo víno, krajine, v tretej najstaršej kresťanskej krajine sveta .... Prvé gruzínske mestečko Sindaghi, pripomínajúce toskánske mestečká a tak trochu Banskú Štiavnicu...Skutočný milovník vína a dobrého jedla si príde na svoje ... Jedným z mojich vrcholov zájazdu bol monumentálny Kaukaz s tretím najvyšším vrcholom Kazbekom , na úpätí ktorého bol pripútaný Prometheus. Ostatne, sú tam aj dodnes viditeľné zvyšky reťazí, ktorými bol pripútaný ku skale....neveríte, príďte sa osobne presvedčiť... A čo tak múzeum súdruha Stalina v jeho rodnom meste Gori!!! Samozrejme Gruzínsko, to je aj veľmi, veľmi hlboká história – kláštory Jvari, David Gareja, bývalé hlavné mesto Mcheta s katedrálnym gruzínskym chrámom... Tbilisi – hlavné mesto Gruzínska si Vás určite získa svojou históriou, ale aj modernou architektúrou, či modernou lanovkou, ktorou sa môžete dostať až soche ,, Mať Gruzínska “, týčiacej sa vysoko nad mestom. V neposlednom rade nemožno nespomenúť nočné tbiliské bary, ktoré určite stoja za pozornosť , sú moderné a vyznačujú sa európskou atmosférou . A je tu posledná krajina nášho zájazdu – Arménska republika, nie veľmi obľúbená v Azerbajdžane...no čo už ...história nepustí.. Apropo história...Arménsko je najstaršou krajinou , kde bolo kresťanstvo prijaté za štátne náboženstvo ( rok 301 n.l. )...kláštory ( Sevan, Noravank, Tatev- na tento kláštor ide supermoderná, údajne najdlhšia visutá lanovka sveta, Haghartsin, Gandzasar ..) , z ktorých skutočne dýcha pradávna história , rozumej 1. tisícročie nášho letopočtu, mimochodom , na akej kultúrnej úrovni boli v tom čase súčasné európske štáty???? Trochu odbočím...arménky boli veľmi krásne, najkrašie zo všetkých troch štátov... A teraz zase odbočím ( len , aby som nezablúdil )- Náhorný Karabach....divoký a nespútaný s veľmi divokou minulosťou...na tomto mieste však nechcem riešiť politickú situáciu, ale v Stepanakerte ( jeho hlavnom meste ) som sa cítil vcelku dobre , aj hotel bol fajn, ľudia veľmi ústretoví , určite sa netreba báť ...Osobne ma však očarila divokosť tunajších hôr... Cestou do Jerevanu , další silný impresívny zážitok – Ararat , národný vrchol Arménska ( 5165 metrov nad morom ) , ktorý sa bohužiaľ nachádza na území Turecka, ale je pekne viditeľný z kláštora Khor Virap....inak Ararat je aj značka svetoznámeho koňaku... A je tu posledné miesto našej cesty – Jerevan - hlavné mesto Arménska , vyše miliónová metropola...z môjho pohľadu najrozkošnejšie a najšantivejšie zo všetkých miest Zakaukazska, aj keď v nej nenájdete budovu staršiu ako 100 rokov. ... Nie také staré a historické ako Baku, či Tbilisi...ale atmosférou mne najbližšie...Kaviarne, vinárne, super atmosféra veľkomesta...ako niekde v Paríži... Avšak Jerevan , to sú aj vážne veci...obzvlášť emotívne je múzeum arménskej genocídy, ktorá zasiahne každého človeka, aj keď vo svete sa o nej tak málo vie...a rovnako ako v Tbilisi, aj tu majú svoju mať—tentokrát Matku Arménska.. A úplne posledný zážitok – Ečmiadzin – arménsky Vatikán s hlavnou katedrálou.. A je tu koniec, ale verím , že určite raz sa vrátim späť....

09

14:58

júl

2014

Prečo ísť práve na Kaukaz? Odporúčanie BUBO sprievodcov Viac o krajine

Prečo ísť práve na Kaukaz? Odporúčanie BUBO sprievodcov

Povedzte si nahlas názvy krajín ako Azerbajdžan, Gruzínsko či Arménsko? Čo Vás ako prvé napadne? Sovietsky zväz? Socialistická architektúra, mestá plné betónu, zamračení ľudia a život prepletený šedivou farbou? Viete si predstaviť ako veľmi sa môžete mýliť? Je na počudovanie, že hoci je oblasť južného Kaukazu k nám relatívne blízko, stále o tomto čarovnom kúte zeme vieme priveľmi málo. Stačia tri, štyri hodiny letu a ocitnete sa v rozprávke, kde rastú zasnežené hory do výšin, kde sa rozprestierajú lúky, kaňony, vinice, v krajine ležia roztrúsené torzá starovekej aj nedávnej histórie a kde sa mieša islam s kresťanstvom. Miesta, kde nájdete staré perzské, rímske a grécke stavby? Azerbajdžan prekvapí svojou atmosférou naplnenou orientálnymi predstavami s víziami tretieho tisícročia. Každý krok je tu prekvapením, pretože o ňom človek takmer nič nevie. Vedeli ste však, že Baku má lichotivú prezývku „Kaspický Dubaj“? Rastú v ňom projekty o ktorých sa nám v Európe takmer ani nesníva, no stačí vojsť za kamenné hradby starého mesta a odrazu je všade ticho, stáročné domy pripomínajúce Damask, karavanseraje, kde sa zastavovali obchodníci na Hodvábnej ceste a v spomienkach ľudí tu žije starobylé zoroastriánske náboženstvo, ktoré uctievalo večný plameň. Stále je to málo? V tom prípade vie Azerbajdžan vybrať svoje petroglyfy staré tisíce rokov, ktoré patria do TOP pravekého umenia na svete. Alebo mesto Šeki? Zelená perla vhodená medzi kaukazské štíty sa považuje za najkrajšie mesto krajiny a aby to nebolo málo, prespíme tu na mieste, kde sa príbehy vpísali do kamenných stien a kde ich je cítiť až z toho máte zimomriavky. Karavanseraj v Šeki patrí k najkrajším pamiatkam krajiny a práve tu strávime noc. Kým Azerbajdžan prekvapuje svojou neznámou stránkou, Gruzínsko v človeku vyvolá pocity známych mien či miest. Narodil sa tu Stalin, pochádza odtiaľto výborný koňak a ležia tu najkrajšie štíty Kaukazu, ale je to všetko? Ani zďaleka nie! Gruzínsko sa odjakživa spája s vínom, kláštormi, neskutočne dobrou kuchyňou a príjemnými ľuďmi. Vínna cesta pretkáva juhovýchod krajiny a kto sa raz zatúla na tieto miesta, tomu z pamäti azda nikdy nevyblednú. Predstavte si, že kráčate krajinou, ktorá pripomína Toskánsko a ochutnávate víno v tradičných pivniciach podľa receptúr akým sa vyrábalo pred tisíckami rokov. Hovorí sa, že práve odtiaľto pochádza najstaršie víno sveta. Verili by ste? U nás sa o takýchto veciach veľa nehovorí a to je na škodu, pretože potom sa človek nepristihne pri myšlienkach, aby sa sem vybral. Víno tu krásne splýva s kláštormi a jedno s druhým sa dopĺňa, aby tu vznikla vzácna symbióza. Tbilisi ako hlavné mesto Gruzínska je plné malebných uličiek, ktoré si človek z domu ťažko predstaví. Desiatky výborných podnikoch s jedlom rozvoniavajú podvečer na ulice a miestne špeciality ako chačapuri, lobio či lobiani sa z neznámych pojmov menia na gurmánske spomienky. Človek pozná Kaukaz, len z názvu, no ideme na miesto, kde sa tieto predstavy dokážu zhmotniť. Malé mestečko Stepansminda alebo Kazbegi dýcha priamo pod najkrajším štítom, ktorý preťal 5000 metrovú hranicu. Gruzínsko je krajinou rozprávok, legiend a príbehov a ten odtiaľto hovorí o prikovanom Prométeovi. Aj Vy si tu budete pripadať ako v rozprávke. Ale tých rozprávok je na ceste hneď niekoľko. Tie ďalšie sa rozvinú hneď za hranicou do Arménska, pretože sa tu v nádhernej prírody začnú objavovať architektonické skvosty v podobe kláštorov až sa napokon krajina naplní Sevanským jazerom. Jeho brehy zdobia chačkary, arménske kríže, aby sa nezabudlo, že to boli Arméni kto ako prvý na svete v roku 301 prijal kresťanstvo za svoje náboženstvo. Hovorí sa o tom u nás? Náhorný Karabach je symbolom vojny, no tu človek zacíti chuť po živote akú môžu mať len miesta, ktorými sa prehnala skaza. Dnes je pokojný, trhoviská sú plné ľudí, kláštor Gandzasar na kopci uchováva relikviu Zachariáša a z mesta Šuši zostali len tiché trosky. Vyberieme sa aj sem, aby sme pochopili viac a naučili sa to o čom mnohí ani len netušia. Arménska krajina namieša chutné šašlíky, sladké, ovocné vína a pod Araratom sa v najfotogenickejšom kláštore Khor Virap sem tam ozýva kikiríkanie kohútov. Ďalšia rozprávka? Koľká už na našej ceste? Jerevan so svojimi námestiami a pohodou s chuťou koňaku Ararat je už len bonbónikom na záver. Je neskutočné koľko krás človek zažije na tejto intenzívnej ceste neznámymi krajinami. Sú známe, ale poznáme ich sprostredkovane skrze niečo, čo k nim dnes už nepatrí a preto im málokedy dávame šancu. Kto však odhodí akési predsudky, tomu sa krajiny južného Kaukazu odvďačia tým, čo sa nedá zažiť len tak hocikde. Každý deň sa bude človek pýtať sám seba, prečo sa sem nevybral už skôr. Ešte však nie je neskoro, poďte s nami a uvidíte dosiaľ neobjavený raj pod kaukazskými štítmi. Každý klient po tomto zájazde je prekvapený, že takú krásu a rôznorodosť nezažil. My sprievodcovia na tento región ho dávame vďaka pestrosti, prírodným i kultúrnym pamiatkam a kvalitného štýlového ubytovania do prvej 5 najkrajších zájazdov v našom katalógu.

T

Tomáš Kubuš a Martin Navrátil z BUBO

05

15:16

júl

2014

Konak Viac o krajine

Konak

Ked ochutnak konak Noi Churchil pocas Teheranskej konferencii, poprosil Stalina, aby mu kazdy mesiac poslal jeden sudok vraj najlepsieho konaku. To vsak nevedel, ze Stalin znameho vyrobcu poslal na Sibir za jeho nazor. Rychlo ponho poslal a udelil mu najvysie statne vyznamenanie... Jeden z mnohych pribehov o najlepsom armenskom konaku na svete. Sprievodkyna rozprava jeden zaujimavy pribeh za druhym medzi niekolko tisicovymi sudmi z dubu. Ked bola sutaz konakov a brandy, tak armenske brandy vyhralo nad vsetkymi francuzskymi a mohlo pouzivat znacku Konak. Viete ako sa pije konak? Ako chuti 10 ci 20 rocny? Ochutnali sme aj vino z duboveho sudu z roku 1924... Zazili sme skvelu prehliadku na pravom mieste a ziskat povolenie je tazke. Sme nadseni na zaver dna v Armensku. Este posledne gurmanske hody v restauracii Kaukaz. Zatial najviac chuti baranie maso s granatovymi jablkami a ako dezert pecene jablko s ovocnou plnkou. A co k tomu? Vino ci konak? Toto otazka. Skvely zajazd za nami

04

20:03

júl

2014

Ararat Viac o krajine

Ararat

Ararat v plnej krase. Takmer bez oblacika pozerame na biblicku i posvatnu horu z armenskeho klastora. Hora, ktora je v Turecku... Horu, ktoru Lenin daroval Turecku bez toho ze by sa spytal armenov. Prichadza nevesta a zenich a slubuju si na dohlad svojej hory vecne ano. Ludia sa modlia, odriekaju modlidbu... Kde zazijete tak silne narodne puto ako tu? Armensku ideme pod kozu. Posledny den na nasom putovani poodhalime krasy mesta Yerevan.

BUBO Covid garancia v cene

Preplatíme vám test aj domácu karanténu