Gruzínsko - Arménsky Hraničný Priechod

Sadakhlo–Bagratashen je hlavný cestný prechod medzi Gruzínskom a Arménskom. A ako to už býva, aj samotný prechod vie byť zážitkom. My, Európania, sme celkom zvyknutí zaradiť sa – či už čakáme na autobus, metro alebo električku. Gruzínci a Arméni, žiaľ, nemajú ani poňatia o tom, ako má rad vyzerať. Domáci sprievodcovia si zo mňa často uťahujú, že možno práve preto my v Európe nezvládame imigrantov – lebo na Blízkom východe či v Ázii platí nepísané pravidlo, že ak existuje nejaký predpis, občan sa ho snaží obísť a nájsť takzvaný loophole – medzeru v systéme. Bohužiaľ, táto mentalita sa vzťahuje aj na zaraďovanie sa...

Počas jedného z našich prechodov z gruzínskeho hlavného mesta Tbilisi, ktoré je od hraníc vzdialené len necelú hodinu jazdy, sme narazili na naozaj masívnu skupinu domácich. Chápeme, bolo leto, prázdniny a mnohí tí, čo bývajú cez rok pri hraniciach, sa vracali po návšteve rodiny či známych. Preto sme vyrazili už okolo 7:30 ráno, no kvôli zápcham v Tbilisi sme dorazili až okolo deviatej – čo bol vždy ideálny čas. V 99 % prípadov naše skupiny prejdú hranicu do 15–20 minút. Lenže toto bol deň D a očakávania boli veľmi rýchlo zruinované. Ocitli sme sa za húfom domácich a turistov, ktorí boli (a teraz sa podržte) Gréci – a tí tiež nie sú zrovna majstri v zaraďovaní. Nastala blokáda. Naše veľké kufre čelili desaťčlenným rodinám, ktoré zneužívali vlastné deti na to, aby predbehli celý dav.

Naša skupinka bola hotové Rakúsko-Uhorsko – Česi z Moravy, Slováci a Maďari. Tlačenie, stúpanie po nohách, nadávky – všetko sme si užili. Ale vďaka našej legendárnej súdržnosti sme prinútili domácich a turistov vytvoriť tri rady. Celý proces (len cez gruzínsku pasovú kontrolu) nám zabral neskutočnú a dlhú hodinu vo veľmi málo vyklímovanom priestore. Ako sprievodkyňa som párkrát takmer dostala po nose od rozzúrených starších dám, ktoré mlátili do kufrov. Po pečiatkach od gruzínskej polície sme už pokojne a s úsmevom víťazov prešli cez „Duty Free“ (mimochodom, oplatí sa tam kúpiť cigarety – krabička Marlboro stojí len necelých 1,20 €) a pešo, asi 500 metrov po moste nad riekou, ktorá oddeľuje obe krajiny. Na arménskej strane sme prešli za necelých 5 minút – a to aj napriek tomu, že sme mali v pasoch azerbajdžanskú pečiatku.

Ako ponaučenie – prechod býva najplynulejší skoro ráno (medzi 7:00–8:00) až do poludnia (13:00–14:00), keď sa ešte dav cestovateľov netlačí na hranice. Vtedy sa viete vyhnúť takémuto (úžasnému a nezabudnuteľnému) zážitku!