Fórum

13 príspevkov

16

11:03

sep

2018

Indiáni Viac o krajine

Indiáni

Indiáni Pre nás chlapcov vyrastajúcich v socializme pod taktovkou ´Biľakov´ znamenali Indiáni slobodu. Hrali sme sa na Indiánov a každý chcel byť Winnetou. Cválať na koni s vetrom v dlhých vlasoch, ktoré taktiež komunisti zakazovali. Keď som bol posledne v Guyanách, tak som sa stretol s ameroindiánmi, pôvodnými obyvateľmi Ameriky a jej pralesov. Ameroindiáni ich volajú preto, aby sa odlíšili od Indov (v mnohých jazykoch napríklad v taliančine Indov nazývajú indiani), ktorých je v Guyanách viac než ameroindiánov. Stretnutie s indiánmi z džungle na mňa urobilo silný dojem a chcel som túto skúsenosť rozvinúť.Vtedy mi indiáni uyrobili kôš z prútia a ten mám na terase v daždi a snehu, na ktorý určite vyrobený nebol. Ten 130 litrovy kôš stále drží farbu, a je ako nový. Bol drahý, veď indián väčšinou nerobí. A keď robí, tak sakra draho musíte zaplatiť. Kvapka potu je 100 dollárov. Viete si predstaviť ako sa tvárili na letisku, keď som ten obrovský kôš checkoval do lietadla.Kde tých amazonských indiánov vidieť? Problémy.Treba vedieť, že keď sa pohybujete v Guyanách pri pobreží, kde žije vyše 90% obyvateľstva, nevidíte indiána ani jedného. Musíme sa vybrať do vnútrozemia. Do miest, kam nevedie cesta. Tam, kam sa dá ísť ako kedysi, iba po vode, proti prúdu riek vytekajúcich s nedozerného Amazonského pralesa. Tento sen mám roky a každým rokom silnel. Strávil som v Cayenne (prehliadku hlavného mesta nájdete na tomto Fóre pod vlajočkou Francúzska Guyana, alebo priamo TU.) týždeň a dohadoval podrobnosti, lety, ako v džungli zabezpečiť stravu, kde prespať, možnosť únikovej cesty v prípade problémov, kde je najbližšia nemocnica s antisérom proti hadiemu jedu, ako získame permity.., a koľko tá sranda stojí. Strávil som dlhé hodiny, dni v rozhovoroch a nakoniec z toho nič nebolo. Teraz pred rokom, keď som pripravoval svoju ostatnú cestu, som sa pohádal s naším surinamským partnerom. V Guyane mi ponúkli program za 390 000 (tristodeväťdesiat tisíc) pre 10 ľudí. Myslel som, že tá suma je v Guyanských dollároch (GYD), ale bolo to v amerických. Potom som sa stretol s Taniou a pozval ju na obed do Al Faro v Bratislave, a ona mi sľúbila môj sen splniť. Žije v Paramaribo a sľúbila mi cestu do slušnej džungle. Keď mi o mesiac napísala miesta, ktoré navštívime, nič som sa o tých miestach nedozvedel, nič zmysluplné som o nich nenašiel a to pre mňa vyzeralo sľubne. A teraz sme tu.Indiáni sú všade, to je pravda. No všetko je trošku inak. Sú to Arawackí indiáni, no nie s fúkačkou, ale s fľaškou v ruke, indiáni, pre ktorých je obliecť si svoj kroj podobne ponižujúce ako keby od Bratislavčana chceli aby sa obliekol za Jánošíka. Títo indiáni držali vo svojom živote fúkačku tak často ako ja valašku. O udržaní si vlastnej kultúry a identity začali uvažovať až nedávno, až vtedy, keď skoro všetko čo zdedili za tisícročia od svojich predkov pozabúdali. Teraz vlastne už niet čo obnoviť. Po dlhých dlhých (niekoľkomesačných) vybavovaniach pre nás indiánske deti pripravili domorodé tančeky. Jednoduché, také, že ich vieme aj my ihneď zopakovať. Títo indiáni už nie sú nahí, ale majú akési kroje. Nezdá sa mi, že sú pravé. Tváre nemajú pomalované na červeno ako tí indiáni, ktorých som videl pred rokmi. “Tá červená farba nejde dole 4 dni, niekedy týždeň. To si už nikto nenatrie, aby sa mu týždeň všetci vysmievali..” vysveľuje mi náš sprievodca. Chcel som s indiánmi loviť a potom s nimi jesť. No oni nemajú záujem. Nikto im nevie vysvetliť o čo mi ide. Tu v džungli žijú tak pomalý život, ďaleko od civilizácie, že nechápu, že sú stále výnimoční a že pre nás je zážitkom vyskúšať si ich život.Kúpanie s pyraňami“Sú tu v rieke pyrane?” pýtam sa a odpoveďou je mi smiech a mne je jasné, že tým myslia “gringo ty si ale debil, veď je jasné, že sú tu pyrane, to vie úplne každý” “Môžem sa ísť okúpať?” je moja ďalšia otázka a odpoveďou je mi “hmm..” a pohyb v zmysle, že je to v pohode. No problém je, že teraz je to naozaj v pohode, ak teda nemáte na ruke hodinky, prsteň, či na krku trblietajúcu sa retiazku. To vie predsa každý malý indián že s trblietajúcimi vecami sa nemôžete ísť kúpať. Na trblietky pyrane útočia. No každý indián vie, že teraz o 15.00 sa kúpať dá, ale o 16.00 to je už nebezpečné, lebo slnko je nižšie a to je čas kedy pyrane začínajú loviť. Tu to vie každé dieťa a oni nechápu, že dospelý gringo to nevie. Nepovedia nič. Nie že by nechceli, oni netušia, že vy niečo neviete. Keď vidím tú spústu chytených hadov začínam aj veriť, že tu každý vie s fúkačkou narábať. Idú džungľou a vidia to čo my nie. Nezablúdia v lese, uživia sa, vedia, ako sa nedať zožrať anakondou, či ako uškrtiť boa, ako vystopovať jaguára a ako chytiť kapibaru. Veď je to také jednoduché. Neboja sa anakondy ale kapitalizmuTo čo im robí problémy je otvorený spôsob boja v novodobej kapitalistickej spoločnosti. V ich spoločnosti je cenený pokoj a rozvaha. Sú zvyknutí rozmýšľať tradične, ich myšlienky sú rovné a nevybočujú. V drsnom kapitalizme tým pádom nemajú šancu a prehrajú každý jeden boj, každý obchod. Moji známi z pobrežia sa mi sťažujú, že sa tu nedá na žiadneho Lokono (iný názov pre Arawakov) spoľahnúť. Dáš im peniaze dopredu, nech navaria, no iní sa ožerú a neurobia to. Nebude pristavená loď a keď bude, pošlú malú – to sme práve zažili – a celé to bude také kostrbaté. To čo my belosi chceme zažiť za deň, by oni rozložili na týždeň. Pofajčíme, uvidíme… Lokono boli vždy hrdí a kolonizátorom sa ich nepodarilo zotročiť. Indián radšej zomrie, než aby sa stal otrokom a robil pre iného. Až po tom, čo sa nepriateľský kmeň Karibov (Kalina) spojil s Holanďanmi a Britmi, sa Lokono dohodli so Španielmi. Išlo o politické rozhodnutie náčelníkov. No mňa táto cesta do stredu Surinamu a Guyany fascinuje. Rieka Courantyne je dlhá 724km a je ohromná, silná, nespútaná. Presne tak ako títo indiáni. Rieka nespútaná ako indiáni. Miesto, kde počujete ticho.O tej rieke nikto nepočul, ale je mnohonásobne širšia a vodnatejšia než Dunaj v Bratislave. A nikde nikto, pripadám si ako pred pár sto rokmi, kedy bol svet pomalší a vy, keď ste sa započúvali, počuli ste ticho. Keď ste pozreli na oblohu, váš nočný výhľad nerušili elektrické svetlá. Iba zvuky rieky a džungle, pravý život. Na tú cestu po rieke Courantyne, iba naše dva člny a my, nikdy nezabudnem. O Guyane, jedinej krajine kontinentu, kde je oficiálna reč angličtina napíšem nabudúce. Teraz to bola iba zastávka v exotickej Orealle.  

Ľuboš Fellner, BUBO

01

00:40

sep

2018

Džungľa - ako vyzerá prvocesta Viac o krajine

Džungľa - ako vyzerá prvocesta

Džungľa - ako vyzerá prvocesta Cesta do džungleV noci prídeme inak do veľmi slušného hotela, no moc si ho neužijeme, lebo o 3.00 vyrážame ďalej. Je tma a Boris hovorí, že cez cestu prebehávajú “jaguáre” a Milan na to, že “áno a štekajú” Boris sedí vpredu a kryje sa pred šípmi napustenými kurare. Mierime totižto do džungle. Ráno po 4 hodinách cesty sme na Surinamsko – Guyanskej hranici. Nasadneme do privátnej lodičky a vydáme sa hore proti prúdu. Máme opäť iných dvoch sprievodcov, náš terénny autobusík na nás musí čakať s ďalším šoférom a celkovo je to značne náročné na organizáciu, a nákladné. No to si uvedomujem iba ja, lebo som to platil. Zaplatil som veľa, no teraz sa madžgáme v jednej lodičke a tá sa nevie dostať do sklzu. Všetci sme ihneď celí od vody, tí čo sú vzadu sú nafetovaní z výparov nafty. Ideme polovičnou rýchlosťou, ale domáci sprievodcovia (máme dvoch špecialistov na džungľu), od ktorých to môj partner evidentne outsourcesoval, sa tvária, že to tak má byť. Neskôr sa bavím s inými profesionálmi a oni hovoria, že ísť sem do džungle sa nedá, že tam nič nefunguje, ľudia sú extrémne nespoľahliví. To je aj dôvod prečo sem nikto iný nechodí. Nikde nič, iba my na obrovitánskej rieke. Je to zážitok nebyť tých výkrikov, že sa potopíme a čo s nami bude. No čo čakáte od Európana, ktorému na živote a dokonca aj na čase záleží. Domorodci toto nechápu. Nikde ani lodičky, hodinu ideme a nestretneme nikoho. Našťastie ide okolo jeden čln. Náš je Surinamský, ale okolo ide motorák z Guyany. Veď prostriedkom rieky ide hranica medzi týmito štátmi. Je to lokálna linka do Oreala. A kapitán rozprávajúci zlomenou angličtinou nás troch zoberie, odľahčíme pôvodný čln a všetko je v poriadku, frčíme naplno, V Guyanskej loďke som napočítal 27 ľudí, sedia v podpalubí tichučko, nič im nevadí. Toto je značne nepravidelná linka a vyrazila sem preto, lebo v Oreala bude zajtra pohreb a teraz sem doniesli truhlu. Takže ideme na lodi s truhlou. Oreala je na Guyanskej strane, ale my vystupujeme ako keby nič, sme v novej krajine načierno. Dedinku obývajú arawackí indiáni a toto je ich rezervácia. Nikto iný v rezervácii nemôže pracovať a robiť im konkurenciu, iba oni. Na druhom brehu chrchlaninu vystriedala angličtina. “Som Arawak. Tu za dedinou máme jaguáre” Dostávame obed – nedal by sa tu kúpiť, keby sme nemali svojho kuchára, nenajeme sa. Prichádzajú mladé indiánky a otvorene kurizujú. Je šokantné, že sú veľmi pekné, skôr chudé a vyššie, nie ako tie v Bolívii či Amazonskej džungli. Evidentne totálne iný kmeň. Potom nasadáme opäť na čln, ďalší si prenajmeme a vyrážame hlbšie do džungle. Chceme prespať na Surinamskej strane a zastávka v Oreala bola načierno. Keby nás chytili colníci, máme veľký problém. Vstúpili sme do krajiny načierno. Ideme teraz pohodlne a o dve hodinky sme v Apoera.Mestečko v džungliApoera je ďaleko. Ďaleko od dnešného sveta. Nedá sa sem dostať a tak sem ani nikto nechodí. Nie je to ten bod, kde nikdy nikto nebol, no cudzinci toto miesto navštevujú zriedkavo. Ani dnes tu okrem nás niet nikoho a ani zajtra a ani o týždeň tu žiaden iný turista nepríde. Musíte totižto podstúpiť veľkú námahu, aby ste sa sem dostali, a niet ani dôvodu prečo. Poriadne sa tu nenajete – reštaurácie dnes prakticky neexistujú. Domorodci nevedia čo vlastne turista chce. Nedodržiavajú žiadne časy, žiadne dohody. Vy chcete uloviť piraňu? Tak si ulov, veď je to tak bežná vec a piraňa má toľko kostí, že sa nedá jesť. Načo je to dobré. No vy pri lovení potrebujete pomoc. Tu dostanete ťažko. „Jaguárov je tu veľmi veľa hneď za dedinou” hovoria, no ak chcete niektorého vidieť, tak povedia, zajtra. Mne sa tieto oblasti páčia, no asi som sám. Cítim tu ten zapadákov a viem, že tu sa dejú značne divné veci. Máme dvoch sprievodcov, jeden je ako keby šéf a kuchár, etnický Ind, ktorý miluje jogu a je evidentne homosexuál. Taký prazvláštny mix. Druhý je etnický černoch, ktorý sa smeje, je nezodpovedný, ale vie ohromne veľa vecí, je veľmi šikovný, rád sa smeje, fajčí marihuanu. Tento černoško zoberie lanko a háčik, navlečie na to kúštiček kože ryby, aby sa leskli, a hodí to do rieky, po ktorej sme prišli a v ktorej som pred chvíľou plával. Do minúty má obrovskú piraňu. Keď plávaš nesmieš mať náušnice, nesmieš mať prsteň, čokoľvek lesklé daj preč, piraňa útočí na lesklé predmety. Oni kúšu tak rýchlo, že jednému obhrýzli celú ruku a on to necítil, iba dal ruku von z vody a tá ruka tam už nebola..” hovorí černoško ako keby sa nič nedialo. “Prečo si ma poslal plávať?” pýtam sa. “No ty si bol cez deň, pirane útočia až keď sa zvečerieva a ty si veľký, a hovoril som ti, aby si sa metal, plával rýchlo, oni potom neútočia” ukľudnil ma. Nahodí nový háčik a opäť veľmi rýchlo chytí piraňu. Nemá žiadnu udicu, iba lanko a háčik, ktorý rozkrúti v ruke a hodí do tej kalnej vody ohromnej rieky, ktorá preteká džungľou. Aby nám demonštroval čo za monštrum je táto obrovská piraňa, priloží ju ku kríčku a piraňa ako nožnice z Hornbachu odsekne kríček ako najlepšia mašina. Piraňa, to je kosačka na konáre. Jano potom uvarí halászle z piraní, no dáme tam aj iné lepšie ryby a je to úžasné. Naviažeme hamaky - je tu na to taký prístrešok- a niektorí sa do nich zhodia a oddychujú. Štyria ideme s černoškom ku jeho kamarátovi, ktorý chytá z okolitej džungle hady a potom ich predáva na západ. Prechádzame peši dedinkou, mestečkom, okolo futbalového ihriska a kostola. Kamarát povie “nemám nič, príďte zajtra” Do prdele, poviem si. No potom sa kamarát usmeje a dovedie nás dozadu, kde vyberie 3 bedne s hadmi. “Tento je jedovatý, prudko jedovatý. Tento zelený, ten iba kúše, no keď ťa kúsne tak ti prereže tepnu a vykrvácaš, má vskutku ohromné zuby. A tento pytón, to je ešte dieťa” Drží pytóna za chvost a ten visí v úplnom pokoji. Dando si to chce vyskúšať, prechytí maličkého šedého hada, no ako to urobí, ten sa zrazu vymrští, Dandov stisk sa mu asi nepáči a kúsne Danda do ruky. Ten v panike hada zahodí asi 5 metrov od seba, ten preletí nad našimi hlavami a skončí pri múre domu. “Sorry, to som nechcel “ hovorí Dando, “ale strašne som sa zľakol, keď ma kúsol. Nevedel som uhnúť, bolo to tak rýchle” Ja sa pozerám na jeho ranu, dva zuby a krv na zápästí a ubezpečujem sa u “hadiarov”, že to bol naozaj pytón a teda, že to nie je jedovatý had. Našťastie jedovatý nebol. Jedovatého by som ti nedal držať” hovorí černoško a drží toho zeleného za hlavu a had je omotaný okolo jeho ruky v úplnom pokoji. “Vieš, to sú určité hmaty a ty sa ich musíš naučiť” Kamarát, lovec a priekupník s hadmi vyzerá inteligentne, v meste by mohol byť univerzitným profesorom, mi hovorí “Vieš, tu v džungli nemáme inú obživu, tak robím toto. Jedného hada predávam za 300 dolárov” 

Ľuboš Fellner, BUBO

01

00:36

sep

2018

Paramaribo /Riečne delfíny/ Jávska komunita Viac o krajine

Paramaribo /Riečne delfíny/ Jávska komunita

Paramaribo /Riečne delfíny/ Jávska komunita Paramaribo - UNESCO Vystúpime v centre mesta, je 13.00 a strašidelné teplo. Náš partner nás pozýva na Parbo, národné surinamské pivo vo veľkých fľašiach –konečne – a ľahký obed. Nemáme čas, máme natrieskaný program. Najprv so sprievodcom s modrými fúzikmi (v Reykjavíku som videl oranžové, ale modré to je po prvý raz), ktorý je ukrutným sympaťákom, prejdeme mesto. Celé drevené Paramaribo je pod patronátom UNESCO a je fakt pekné. Biely prezidentský palác, katedrála, ktorá je najväčšou drevenou stavbou sveta. Vedľa je parkovisko a z jednej strany je mešita a z druhej synagóga. Takto blízko to nie je nikde na svete. Mešitu sponzoroval Muhamad Alí (boxerista). Večer je centrum Paramariba nádherne osvetlené. Žije to tu, cítim civilizáciu a eleganciu, pritom temperament, aký dokáže vdýchnuť iba Afrika a v tomto prípade moróni a kreoli. Prejdeme mesto, nadýchame sa atmosféry a vyrážame na veľkú atrakciu – za riečnymi delfínmi. Riečne delfíny. Keď splavujem rieky sveta, napríklad Brahmaputru, Amazonku či posledne Mekong, tak vždy počúvam, že tu žijú riečne delfíny. No a nikdy som ich nevidel. Tu v Suriname ideme po rieke Surinam až k sútoku s riekou Commewijne River. Túto sme prekrižovali značne exotickým mostom na ceste z Francúzskej Guyany a ona oddeľuje jednotlivé departmenty Surinamu. Rieka Surinam je tu širokánska, neuveriteľne široká asi 20x ako Dunaj v Bratislave, 7 x ako Ganga vo Váránasí, jednoducho obrovitánska. Práve skončilo obdobie dažďov a rieka je plná vody. Slnko zapadá a naša motorová lodička skacká na vlnách rieky s brakickou vodou. Pri sútoku vidíme dve rozdielne farby vody. A vtedy vyskočia nad hladinu delfíny. Sú to druhé najmenšie delfíny sveta s ružovým bruškom a vraj ich tu žije viac než sto. My vidíme asi 7. A potom delfíny zmiznú a my ideme smerom k Atlantiku. No následne sa vraciame a zrazu sú okolo nás rodinky delfínov. Tmavé, ale aj úplne svetlé. Vidíme ich asi 15, či 20 kusov a to opakovane. Je to vskutku úžasný zážitok. Jávska komunita. Potom vyrážame pozrieť Jávsku komunitu. Indonézia bola holandskou kolóniou a preto do Surinamu priviezli z Batávie na prácu mnoho Indonézanov. Teraz je ich kuchyňa preslávená- satay, nasi goreng sú úplne bežnými jedlami a mnoho reštaurácii sa volá warung – čo znamená reštaurácia v Bahasa Indonesia. Jávania si uchovávajú svoje exotické zvyky, ktoré sa v samotnej Indonézii prestali už používať a práve tie si ideme pozrieť. Syn dôležitého člena dediny oslavuje dnes 1 rok a to sa musí osláviť. Zaplatili sme strašne veľa peňazí za to, aby sme mohli byť pri tom. Na jednej strane cesty sa koná “moderná” oslava narodenín s happy birthday to you. No na druhej strane sa v batikových šatách oblečení mladíci chystajú na predstavenie zabávať dedinu. Dedinka je vyše hodiny z Paramaribo a sme tu jediní bieli ľudia. Mladíkom dajú očuchať akési výpary, a zároveň začnú hrať na gamelan. Musím povedať, že to bola doteraz najlepšia hra na gamelan akú som zažil a ja som bol nútený to počúvať desiatky hodín. BUBO je vyše 25 rokov najväčším predajcom Indonézie a keď nám ambasáda odovzdávala diplomy, tak vždy vyhrávali. Keď prišli preslávení umelci z Indonézie, musel som prísť. Na gamelan hrá aj mnoho Slovákov, ktorí sa do Indonézie zamilovali. Hrajú úžasne. No dnešný gamelan bol inou ligou, vesmírnou, zrejme africký vplyv a rytmus urobili ten rozdiel a bolo to úžasné. Tma je všade a na dedinskom dvore sa pred hudobníkmi z gamelanmi vytvorilo pódium. Na to vbehnú mladíci, ktorí sa sklonia k nádobkám, z ktorých ide hustý dym a začnú ten dym vdychovať. Nafetovaní mladíci sa následne hrajú na opice, predvádzajú rôzne kúsky. Aby si neublížili, strážia ich starí chlapi – staršinovia, ktorí požívajú evidentne značnú úctu. Okolo pódia je spústa dedinčanov, všetci sa prišli na vystúpenie pozrieť. Tí z daného domu sedia v kreslách, vedľa mňa postáva asi 6 pubertiačiek a oproti pol dediny stojí a sleduje čo sa deje. Keď chlapci naskočia na malý bicykel a vrazia do druhých, všetci sa strašne smejú. Ide o ohromnú zábavu. Teda pre miestnych. Pripadá mi to ako vystúpenie mladíkov na zabavenie dediny a zároveň sa takto pozná temperament mladíkov, mladé dievčatá si vedia vybrať svojho milého a utuží sa vzťah aj medzi vystupujúcimi, ktorí boli rovnakého veku. Mne sa páči, že sme tu sami, že toto “vystúpenie” nie je turistické a málokto ho teda zažil. Bolo to ďaleko od Paramariba a podľa mňa by sa to neskôr rozbehlo. No museli sme odísť.. Máme totálne náročný program a nestíhame. 

Ľuboš Fellner, BUBO

01

00:32

sep

2018

Najmenšia krajina Južnej Ameriky Viac o krajine

Najmenšia krajina Južnej Ameriky

Najmenšia krajina Južnej Ameriky Krajina, o ktorej nevie nikto kde leží. Vy viete? Opýtajte sa známych. To, že je Surinam položený na pevnine Južnej Ameriky uhádne promile z nich. Pritom ten názov poznajú. Najmenšia krajina kontinentu a mentalita národa. Indiáni, Holanďania, Indovia, Černosi, Jávania. Surinam má 9 či 10 národností, ale týchto 5 sú tými hlavnými. Surinam je zahalený tajomstvom. Najmenšia krajina Južnej Ameriky, krajina, kde sa rozpráva flámsky. Medzi tou brazílskou portugalčinou a španielčinou zvyšku kontinentu je to značne exotické. Aj keď oni skôr rozprávajú taki taki, teda oficiálne Sranan Tongo, čo je vskutku zvláštny kreolský zvyk. Prísť do Surinamu mi pripadalo ako keď v Afrike priletíte do bývalých portugalských kolónií, do Guinea Bisau či na Svätý Tomáš, ktoré sú kultúrnou úrovňou vyššie. Surinamčania sú čistí, kultivovaní, elegantnejší. No zároveň sú neuveriteľne zaspatí a doslova neschopní. OK, vzťahovať na celý národ určité charakteristiky je tendenčné. No zdá sa, že malá konkurencia vytvorila ľudí, ktorí sú značne pomalí. O to viac sú presvedčení o svojej pravde. V servise sú možno ešte horší než Slováci. Snažia sa, veď aj my sme snaživý a pracovitý národ. No akosi detaily zaostávajú… Vysvetlím. Všade na svete máte služby nastavené tak, že sa snažíte a za to dostanete tringelt. Takže čašník sa usmieva, doslova okolo vás tancuje. To isté sprievodcovia či šoféri minivanu. Tu nie. Každý druhý deň meníme šoféra a sprievodcu – nedokážeme si k nim vytvoriť žiaden vzťah. Oni ako keby to ani nechceli. Hmm. Lokálna cestovka si odo mňa pýta údaje ako hmotnosť všetkých klientov, vyžaduje, aby sme mali všetky jedlá vopred zabezpečené, lebo inak sa nemáme šancu najesť a pod., program menia do posledného dňa. Zmenia jednu vec a vôbec im nedôjde, že treba zmeniť na to nadväzujúce aktivity. No poviem vám slušný horor. Keď trvám na to, že chcem navštíviť vnútrozemie, tak zistím, že na to cestovka potrebuje špeciálne znalosti –ďalších špeciálnych sprievodcov. Žijú v Suriname po generácie a ešte nikdy neboli ďalej ako 60km od pobrežia. No aj na prehliadku Paramariba, kde náš sprievodca odjakživa žije, potrebuje špeciálnych sprievodcov. Sám si netrúfa. V určitých úsekoch sa tvária, že všetko musí holandsky sedieť. No zároveň tu žije príliš veľa Indov, aby sa zasa nehovorila úplná pravda, respektíve, aby sa fantázia pustila na plné obrátky. Potom už naozaj nikto nevie čo pravda je. Vzniká chaos, nedôvera, veci prestávajú fungovať v domino efekte. No to je aj výhoda – ak s tým rátate- je tu minimum turistov a Surinam je váš a stojí rozhodne za to! Hraničné procedúry Do Surinamu prichádzame jednou z najkrajších hraničných prechodov. Na uzučkých motorových loďkách. Šoférujú ich hrdí Moroni, černosi, ktorých sem priviezli ako otrokov, ale oni utiekli do pralesa, kam sa nikto neodvážil. Zachovali si svoje zvyky z Afriky a hrdosť. Sú to čierne deti vody a na motorových člnoch sa pohybujú s neuveriteľnou istotou. Na strane Francúzskej Guyany nasadneme a po 15 minútach pristávame na druhej strane v Suriname. Predtým necháme lodičku zastaviť v centre Saint Laurante du Moroni a navštívime bývalé väznice a veľmi scénický černošský trh. Na vstup do Surinamu potrebujete víza, špeciálnu surinamskú kartičku, ktorá vám plápolá v pase a nesmiete ju stratiť. Kika pre ne letela do Amsterdamu. Tu meníme naše dve autá za veľký autobus. Hmm, je to tá klasická Toyota, ktorú domáci volajú 30 miestny veľký autobus, no v skutočnosti je to ideálne tak pre max 15 belochov. Nás je 10 a aj to musíme lepšie uložiť batožinu, aby sa nám išlo pohodlne. No hold sme zhýčkaní. Ideme taktiež prekvapujúco dobrou asfaltkou, na ľavej strane je džungľa, vpravo Atlantický oceán a divné názvy dediniek. Na hranici sme vymenili eura či doláre za SND (surinamský dolár) v kurze 1 Euro = 7.8 SND. Pred desiatimi rokmi bol za 1 USD 3.5 SND, no ja si pamätám aj obdobie kedy bolo za dolár vyše 10 SND. Peniaze môžete vymeniť aj v jednom z množstva kasín v Paramaribo. Kvalita rumu sa náramne zlepšila. Francúzska Guyana produkuje väčšinou ten biely a radšej kvalitnejší rum dovážajú z Martiniku. Tu je to vlastná produkcia a náš hotel v Paramaribo je hneď vedľa fabriky na rum. Do mesta vchádzame vysokánskym exotickým pontónovým mostom – také čosi ste nikde inde nemohli vidieť. Rieka Surinam je v tejto časti úzka, no aj tak je to obrovská masa vody. Keď potrebujú, aby prešli veľké lode, most posunú. 

Ľuboš Fellner, BUBO

24

02:23

nov

2014

Oslava dna nezavislosti Viac o krajine

Oslava dna nezavislosti

Surinam o 2 dni oslavi 39 rokov nezavislosti od Holandska. Od rana mesto tancuje, spieva, spievaju aj vtaciky v klietkach na nedelnej sutazi. Vcera sa bezal maraton, dnes sa gospelom v kostoloch oslavovalo. Sme pri tom vsetkom. Na veceru miestna specialita POM a vyborna ochutnavka rumov. Uzasny zajazd a zazitky. Zajtra prales a NP Brownsberg a pozajtra hura do Guyany.

02

21:01

jún

2014

Paramaribooo Viac o krajine

Paramaribooo

Tak znie momentalne popularna pesnicka o hlavnom meste Surinamu. Sedite si na brehu sirokej rieky, popijate pivko Parbo, do toho rytmy skor africkej hudby ako juhoamerickej, gycovy zapad slnka... Surinam je v tieny svojho suseda Brazilie. Byvala holandska kolonia si ponechala chrchlavy jazyk, holandske zakony a take to holandske povznesenie sa nad zivotom. Krajina, ktora ma vraj lepsie zakonzervovany brazilsky prales ako jehu juzny sused. Krasne drevene hlavne mesto skor pripomina zivy skanzem ako betonove dzungle v Bolivii, Peru ci v Argentine. Pre mna je Paramaribo jedno z najkrajsich juhoamerickych miest. Mix kultur od indov, cez cinanov az po byvalych otrokov. Z pohodoveho surinamu. Len nechapem sucasnu modu, ze mate hreben vo vlasoch. Hm? asi som uz stary, ze tomu nerozumiem:)

24

00:12

jan

2014

Guayanske dobrodruzstvo pokracuje Viac o krajine

Guayanske dobrodruzstvo pokracuje

Europsku uniu opustame vo velkom style - na potapajucej sa lodi. Vlastne ani nie tak na lodi ako na clne plnom batoziny s 16 pasaziermi, do ktoreho prudom natekala voda. 'Asistent kapitana' s kyblom v ruke nas sice popri vylievani vody uistoval ze 'there is no problem', ale akonahle sme zbadali, ze aj miestne tety zacinaju byt neiste, rozhodli sme sa na hranici presedlat. To sa samozrejme nepacilo danemu prepravcovi, ktory sa vehementne usiloval udrzat nas na palube. V tejto casti juznej ameriky je turistov ako safranu, a tak sa mu ani nedivim, ze nechcel prist o lukrativny kseft. Nakoniec nas zachranil colnik, ktory sa prisiel pozriet co je to na mole za humbuk. Hranicnu rieku Maroni do byvalej holandskej guayany sme nakoniec prekrocili v clne, ktory sa zvladol udrzat na hladine a my sme mohli pokracovat na nasej ceste do hlavneho mesta krajiny Paramariba. Surinamske taxiky nas privitali na lavej strane cesty, kedze tato najmensia krajinka juznej ameriky si okrem holandskeho a francuzskeho nesie aj britske dedicstvo. Aj napriekt tomu, ze ma Surinam asi polovicne HDP na obyvatela ako vedlajsia Francuzska Guiana nas prekvapili na vacsine trasy kvalitne a novucicke (cinske) cesty a moderny vozovy park, za ktory by sa nemuseli hanbit ani v Europe. V Paramaribe bolo od zaciatku vidiet, ze tu Holandania zanechali silnu stopy. Nielenze kazdy rozprava perfektnou anglictinou a nie je problem dohodnut sa, drevena holandska architektura v centre Paramariba patri k tomu najkrajsiemu co mozete v Juznej Amerike vidiet. S jedinym rozdielom. Bez vsadepritomnych turistov. Ak aj budete mat stastie a nejakych stretnete, mozete si byt takmer isty ze to su Holandania. Prave oni tvoria drvivu vacsinu vsetkych navstevnikov Surinamu. Surinam je dychberuca, prekrasne farebna, roznoroda a neuveritelne zelena krajina. O tom sme sa mali sancu presvedcit pri nasej navsteve dazdoveho pralesa v narodnej rezervacii Brownsberg, kde sme za cely den stretli 11!!! inych turistov. Aj preto sme mali moznost nerusene sa okupovat priamo v dzungli priamo v 'zaclone' vodopadu Leo Falls. Na svete nie je vela takych miest, kde mozete v najznamejsom narodnom parku krajiny sklbit takmer dokonalu samotu s navstevou jedneho z najzachovalejsich pralesov sveta. Ten surinamsky sa povazuje za klenot Amazonie kvoli minimalnym zasahom do jeho celistvosti vzhladom na takmer absolutnu nepreniknutelnost. Len miestami je narusany nelegalnou tazbou zlata. Na jednom takomto mieste sa nam dokonca podarilo zastavit a hlavny 'kapo' nam ochotne ukazal cely princip takejto tazby. Fotaky boli samozrejme zakazane, kedze ide o ilegalnu aktivitu, proti ktorej surinamska vlada tvrdo bojuje. Nam sa to vsak podarilo. V Paramaribe vladla taka pohoda a jedlo bolo tak dobre (a lacne), ze sme seriozne zvazovali, ze nase pokracovanie cesty do Georgetownu v Guayane o par dni posunieme. To nam vsak prekazil nas sofer Justin, ktory nas vyzdvihol nadranom, aby ako blesk uhanal na hranicu s Guayanou, kde premava len jedina kompa denne a kapacita je maximalne 15 vozidiel. My sme to nastastie, aj vdaka jeho style jazdy ala Ayrton Senna (130km/h v dedine) zvladli a mozeme pokracovat v nasom dobrodruzste v jedinej krajine Juznej Ameriky, kde sa zaiste dohodnete po anglicky. Dovidenia holandsky svet, dovidenia Surinam. Guyana get ready, BUBO's coming for you ;)

13

08:31

jan

2012

kupanie vo vodopade Viac o krajine

kupanie vo vodopade

Dobre ranko zo Surinamu, vcera sme boli na ture v dzungli. Vsade okolo nas vysikanske stromiska, cervena hlina a zvuky dzungle. na konci cesticky nas cakali vodopady a pod nimi zasluzene osviezenie. Hlavne mesto paramaribo ma tiez svoje caro. Drevene domy z na bielo natreteho dreva lemuju nabrezie s kolonialnou pevnosotou, barikmi a travnatimi parkami. byvame v jednom z nich a hned vedla je prezidentsky palac. Sem sme sa dostali po dobordruznej jazde po rozbitych cestach a plavbe lodkou cez rieku Marowijne z Francuzskej guyany jednej z posledenej kolonii. Nakukli sme aj na kozmodrom ESA a tiez tajomne ruiny jedenho z najhorsich vazeni kde francuzska vlada posielala sto rokov svojich obcanov na galeje. Vsade okolo nas je zelen 30 stupnov a mix ras vsetkych kontinentov. Akurat turisti tu nie su. Teraz nas caka posledna Guyana, ta Britska.

01

22:41

sep

2011

Najmenší suverénny štát v Južnej Amerike-SURINAM Viac o krajine

Najmenší suverénny štát v Južnej Amerike-SURINAM

Do Surinamu sme sa dostali z Francúzskej Guyany. Pohraničné mesto St.Laurent du Maroni na francuzskej strane lezi 120 km od mora v usti rieky Maroni. Budovy vaznice z ktorej sa Motýľovi podarilo ujsť dnes prerábajú na ubytovne pre turistov. Zamávame Europskej unii a na úzkom člne sa dostaneme na druhu stranu. V Suriname sa jazdí vľavo, to by nebol problem, horsie je to s cestami, ktoré od odchodu Holanďanov v roku 1975 akosi zanedbávajú. Výnimku robí cesta Afobaka z hl.mesta Paramariba na juh do džungle k priehrade, ktorá vyrába elektrinu pre fabriku na výrobu hliníka Suralco. Prírodná rezervácia Brownsberg leží 130 km od Parba (ako sa tu hovorí hlavnému mestu). Len posledných asi 20 km cesty je skutočný adrenalín - kolesá sa šmýkajú v polmetrových kolajach červeného mazľavého bahna, z ktoreho nás dostalo protiidúce auto s lepším obutim. Po troch hodinách jazdy sme sa dostali na plošinu Mazaroni, ktorá je síce len 500 mnm, ale ponuka krásny výhľad na jazero Brokopondo. Jedna z najvačších vodných priehrad na svete, na rieke Suriname zatopila do 1600 km2 pralesa v ktorom bolo 43 indiánskych osád. Kniha ČASU JE MALO A VODA STOUPA pútavo opisuje chytanie a sťahovanie ohrozených zvierat zo zatápaného územia. Podarilo sa nám tu vidieť Aguti zlatého - surinamského králika, množstvo obojživelníkov, najma pestrofarebné gekony a žaby. Najviac sme ale híkali keď popri nas preletel obrovský perleťovomodrý motýľ MORPHO s rozpatím krídiel až 15 cm. Asi sedem turisticky dobre značkovaných chodníkov nás nasmeruje na vrchol Mazaronitop, k vodopádom Lero a Irene, alebo priamo k jazeru. Vo vodopáde, ktorý má meno po Leovi Robertsovi som zažil mimoriadny úkaz: kruhovú dúhu. Rukami som sa oprel o guľatý balvan vo vode aby mi sila vodopadu masirovala chrbát, keď som ju zbadal: mala asi dva metre a hýrila všetkými farbami, bola dole okolo mňa a žiarila - citil som sa ako Stvoritel ktorý obklopený Gloriolou sa pozerá na Zem... Domáci sprievodcovia nám spravili PIC-NIC a pred zotmením sme boli naspäť v civilizácii, ktorú reprezentovalo skvelé litrové Parbo-bier, ktoré náš priateľ Bořek premenoval na PAŘBO.

11

22:40

mar

2010

Prales ako z Avataru Viac o krajine

Prales ako z Avataru

Dnes sme opustili pobrezie a drevenu architekturu hlavneho mesta Surinamu a pozreli to, cim raz bude ziarit na cestovatelskom poli. Prales. Inde vo svete musite jazdit den ci dva, aby ste mohli vzhliadnut nieco z povodneho Amazonskeho pralesa. Tu staci 3 hodiny mimo mesta a ste v zelenej nadhere. Moj pocit? Ze sa tu musel natacat novy oscarovy film Avatar. Nekonecne zelene plochy, stromy vysoke 40 ci 50 metrov so sirokymi korunami. Na pohlad vyzeraju vsetky rovnako, ale kazdy je iny, ma svoj ucel, tento rastie uz 400 rokov, tento ma tolko lian ze ho ani nevidite, tento ukryva termitisko a tamten ma pod korou tarantulu spiacu. Par vrestanov nam vrestalo du ucha... Pod malym vodopadom sa staci schladit a idete dalej spoznavat. nas sprievodca nas tak vtiahol do svojich poznatkov, ze sme ticho zasli. Matka priroda je mocna carodejka a to este nas caka vacsi skvost pozajtra. Let malym lietadlom nad dzunglou a pristatie pri najmohutnejsom vodopade. Drzte palce, zajtra dalsia krajina v Juznej Amerike. Guyana.

11

03:12

mar

2010

Paramaribo a Novy Amsterdam Viac o krajine

Paramaribo a Novy Amsterdam

A sme v Suriname. Preplavili sme sa cez siroku rieku Marooni na clne, ktory by u nas na Dunaj nepustili, na breh nas vytiahol kupajuci sa cernoch a vstupili sme do Holandskej Guyany. S Europskou uniou sme sa rozlucili v druhom najvacsom meste Francuzskej Guyany St. Laurent du Maroni, pozreli si prijimaci tabor pre trestancov, naposledy spomenuli na Dreyfusa a Motyla a sme prec. Surinam je celkom iny. Je az neskutocne, aky minimalny kontakt maju dve krajiny, ktore su si tak blizko. Jazdi sa vlavo, kreoli ustupili Indom a Indonezanom, no nadalej objavujeme krajiny, o ktorych sa vie tak malo. Na hranici sa nas surinamsky colnik pyta, ci sme vojaci. Dnes na recepcii zasa, ze preco sme z takej dialky prisli prave sem. Preco... Paramaribo je neskutocne. Drevene holandske domceky a medzi nimi atmosfera, ktora chvilami pripomina Javu, inokedy Kalkatu a potom zasa africky trh. Najmensi stat Juznej Ameriky, jediny nezavisly stat na zapadnej pologuli, kde sa hovori po holandsky. Stat, kde maju svoj povod Ruud Gullit aj Frank Rijkaard. Byvame priamo na nabrezi Waterkant, vyjdeme z hotela dolava a sme na Namesti nezavislosti (Onafhankelijksplein) pred prezidentskym palacom a parlamentom. K palmovemu sadu, kam sa chodili prechadzat najbohatsi plantaznici, to mame par krokov. Pevnost Zeelandia, kde Anglicania zaciatkom 17. storocia mesto zalozili a kde surinamsky diktator Desi Bouterse v decembri 1982 nechal zavrazdit trinast opozicnych novinarov a pravnikov, mame cez ulicu. Uzivame si mesto s celkom inou atmosferou ako susedne Cayenne a rozmyslame, komu Paramaribo pripomina co z toho, co videl doteraz. Nikto to zatial nedokazal pomenovat. Dnes rano sme si presli krasnu mughalsku mesitu (podiel moslimov je v Suriname najvyssi v Novom svete), ktora sa deli o parkovisko so synagogou. Na miestnom trhu pri rieke sme skoro nakupili holuby do polievky, no neodolali rambutanom. Potom lodou cez rieku Surinam do mestecka Novy Amsterdam s pevnostou, ktora kedysi chranila majetok bohatych plantaznikov. Ak v Paramaribe mate pocit, ze cakate dlho na autobus, staci mat cislo na vodica autobusu MHD. Zavolate mu, jeden spoj paramaribcom vynech a sofer vyrazi po vas. Genialne. Zajtra rano vyrazame do dazdoveho pralesa. Caka nas Brownsberg a centralny Surinam. Tato krajina nas bavi. Pozdravujeme domov, oslavu narodenin zapijame surinamskym rumom a vsetci sa mame dobre. Ozveme sa zas.

BUBO Covid garancia v cene

Preplatíme vám test aj domácu karanténu