Samosir na Sumatre Ostrov na ostrove

Dalsim dobrodruzstvom, ktore sme na nasej ceste zazili bol vystup na sopku Sibayak (2094m). Rozhodli sa ist vsetci aj ked v nasej skupine mame rozne vekove rocniky. Cestou hore nam zacalo aj prsat, ale nevzdali sme sa. Vsetci sme uspesne vystupili az na okraj kratera. Uplne iny svet. Akoby mesacna krajina. Ale krasne. Vsade to fucalo, bolo citit sirnate vypary a vidiet zlte sfarbenie. Vsetci sme boli radi, ze sa vystup podaril. To sme vsak este nevedeli, co nas caka cestou dolu. Zostupova trasa bola ovela narocnejsia ako samotny vystup. Nakolko bolo poprsane, cesta bola velmi klzka a tak sme sa nevyhli smykaniu ci dotyku s matickou zemou. A tak poniektori prisli krasne vymalovani, zablateni, ale to vobec nevadi. Vsetci sme to uspesne zvladli. Nebolo to lahke, niektori podali svoje zivotne vykony, preto naozaj ocenujem vsetkych, ktori sa zucastnili a zabojovali. Urcite vsak nikto nebanuje, pretoze to bol opat jeden silny zazitok, ktory sa z ludskej pamati neda vymazat. Nevidiet jazero Toba, to ako keby sme neboli ani na Sumatre. Preto nase dalsie kroky vedu k tomuto najvacsiemu jazeru juho-vychodnej Azie. V samotnom jazere sa nachadza este ostrov Samosir, priblizne o velkosti Singapuru. Ubytovani sme boli na Tuk Tuk-u. S tymi thajskymi tuk tukmi to nema vobec nic spolocne. V domacej Toba batackej reci to znamena polo ostrov. Prijemne miesto na oddych, ale aktivny, lebo my sme nelenili. Najskor sme sa vybrali lodou spoznavat okolie, krasne dedinky, typicke batacke domy na koloch so spicatymi strechami a pozreli sme aj tradicne tanecne vystupenie, do ktoreho sa neskor pripojili aj clenovia nasej vypravy. Trochu strachu nam nahnalo miesto vykonu „sudnych“ rozhodnuti v dedinke Ambarita. Stihli sme i viacere kralovske hrobky. Nasledujuci den sme sa este detailnejsie vybrali preskumat ostrov. Jedna skupina na motorkach, druha na bycikloch. Zazitkov bolo vela, takze pri vecernej narodeninovej oslave bolo co rozpravat. Jazero i ostrov Samosir urcite stoja za to a nevynechali sme ich ani mi. Spokojni, oddychnuti sadame do nasho busu a pod ho dalej na juh po Trans sumatranskej magistrale. Krany nazov, ale cesta bola miestami uplne ina. Ale mali sme zasa moznost pozorovat krasnu okolitu prirodu, hornaty kraj, rieky, sopky, horuce pramene, ryzove policka... Obdivovali sme pracu nasho vodica, ktory sa volantom veru nakrutil dostatocne, i jeho pomocnika, ktory mu vzdy dohodnutymi znakmi hlasil nebezpecentstvo. Zvycajne zasycal ako had, ci nazlosteny huser, hehe. V niektorych oblastiach sa nasypel teda statocne, ale teraz uz mozem povedat, ze sme celu cestu uspesne absolvovali.