Iránske mešity Zastávka v Iráne po ceste do Afganistanu

Iránske mešity patria k najkrajším na svete. Niet divu, že sme v Mašade, kde stojí najokázalejšia svätyňa zo všetkých. Nikdy som sa v lietadle takto neopil ako teraz. Vo Viedni v lounge sme vypili šampanské, cognac, campari a vodku s džúsom a v lietadle smerom do Istanbulu všetko červené čo mali. Neviem totižto či sa ešte niekedy napijem. Sú v tom 2 dôvody. Irán, Afganistan aj Pakistan sú extrémne "suché krajiny" No a bez hlavy sa veľmi zle pije, Turkish airlines majú rovnakú reklamu ako BUBO. Hrdia sa tým, že lietajú do najviac krajín sveta. Vedeli ste to? Teraz letíme do Ázie, počas sviatku Aid al Adhá a počas púti do Mekky. Ázia so staršou kultúrou než je v Európe je fascinujúca. Sem som začal cestovať a uchvátili ma rôzne náboženstvá a nimi ovplyvnený bežný život ľudí- tak odlišný od nášho. Nebude dlho trvať a Ázia nás predbehne aj ekonomický a začne a na nás pozerať zvrchu. Vráti nám nás terajší nadradený pohľad. "Áno mali ste veľké obdobie, no bolo to obdobie kedy ste nás kolonizovali, zotročovali celý svet, žili ste z nás. Teraz opäť nastáva naša doba." Prestúpime a letíme do Perzie. Osobne sem letím piaty raz, do starobylej vzdelanej Perzie. Slováci sa ešte aj dnes pred Iránom trasu, boja sa ho, podceňujú ho. Všetko je však inak. V lietadle je zrazu chaos. Žena oblečená v čiernom cadore sa trasie a tvrdí že umiera. Manžel s malým dievčatkom na rukách úporne hľadá pomoc. "kde je doktor?" prihlási sa Peržanka, všeobecná lekárka z Mašhadu a ja. Nemám šancu, veď ženy zabalenej v čiernych šatách od hlavy po päty sa nemôžem ani dotknúť, ba ani ju osloviť... No ona si vyberie mňa, bieleho šamana. Nič vlastne neurobím, zmeram jej pulz- je na začiatku filiformny- dám napiť a ukľudním ju. Dám preč kyslík čo jej dávajú lebo ona by skôr potrebovala dýchnuť si ČO2. O chvíľku je zdravá a už umrieť nechce a ja som hrdinom lietadla. Myslel som, že mi nalejú, no let do Mašhadu, najsvätejšieho mesta šítov je 'suchý" Mašhad môj obľúbený! Ročne do tohto mesta príde oficiálne 18 miliónov pútnikov. Neoficiálne oveľa viac. Včera bol ghorban či eid al ghorban, inde nazývaní eid al adhá. Bol spln a sviatok Obety, ktorý mám rád. Svätyňa Imáma Rezu je krásne vysvietená. Už aj bez toho je nádherná, no takto je ako z rozprávky. Teraz počas sviatkov sa napriek 500 hotelom nedá ubytovanie zohnať a pred modlitbou sa pred mešitou tlačíte ako na finále ligy majstrov. Dostal som sa na večernú modlitbu, stojím v šíku asi 10000 veriacich, ruky nie skrížené na prsiach ako sunita, ale voľne spustené vedľa tela. Keď nariekam dvíham ruky k hlave. Potom sa hodím na mramor a dotýkam sa zeme, teda iba skoro, medzi mramorom a mojou hlavou je taký malý hlinený "puk" priamo z Karbali. Ohromne silná atmosféra, neuveriteľné množstvo ľudí. Potom sa vyberiem k samotnej hrobke. Šiitské mešity vyzerajú z vnútra ako diskogula, zrkadielka sa odrážajú, všetko sa jaga. A zrazu je hrobka predomnou. Jeden predriekava, tisíce s plačom opakujú. Potom už nejdem, dav má nesie. Niektorých si hodia na plecia a nad hlavami ich posúvajú k hrobke, aby sa jej dotkli či otreli šatkou ktorú potom slávnostne donesú späť domov. Ženy idú k hrobke z druhej strany. Potom všetci od hrobky 8. Immama cúvajú, mnohí plaču, stoja s tupým pohľadom a z tranzu ich vyvedie až preplesk akousi " prachovkou" kt. tu používajú k udržaniu poriadku stovky dozorcov. Kúpim šafran, sušené marhule a dlhočizné nazelenalé sušené hrozienka- všetko najvyššia kvalita na svete, urobím fotky usmievavých mužov a zahalených žien. Som opäť tu, v mojom obľúbenom Mashade z ktorého sa mi vždy krúti hlava aj bez alkoholu. Začína naša veľká cesta najmenej navštevovanou časťou Hodvábnej cesty- pokračujeme Afganistanom.