Vietnam

Dve vlajky, dva svety? Ako dokáže budhizmus fungovať v komunistickom Vietname?

Sedím pred pagodou na jednom stĺpe (Chùa Một Cột) v Hanoji. Predo mnou stojí jedna z najzaujímavejších historických stavieb Vietnamu, malý budhistický chrám pripomínajúci lotosový kvet vyrastajúci z vody. V jeho okolí cítiť vôňu vonných tyčiniek, ľudia prichádzajú s kvetmi a v tichosti sa modlia. O kúsok ďalej pulzuje rušná Hanoj. Motorky trúbia, ľudia sa ponáhľajú do práce a nad ulicami vejú červené vietnamské vlajky so žltou hviezdou.

Pozerám sa na vietnamskú a budhistickú vlajku, ktoré vejú vedľa seba, a premýšľam nad dvoma svetmi. Nad komunistickou ideológiou a budhistickou filozofiou. Nad štátom, ktorý sa hlási k marxizmu-leninizmu, a náboženstvom, ktoré už viac ako dve tisícročia učí človeka hľadať vnútorný pokoj, súcit a oslobodenie od utrpenia.

Ako môžu tieto dva svety fungovať vedľa seba?

Dva odlišné svety, jedna krajina
Vietnam je socialistická republika vedená komunistickou stranou. Jeho oficiálna ideológia vychádza z marxizmu-leninizmu a materialistického pohľadu na svet. Štátne usporiadanie preto nie je založené na náboženstve. Napriek tomu je budhizmus vo Vietname výrazne prítomný v každodennom živote.

Pagody nájdeme v mestách aj na vidieku, mnísi v tradičných rúchach sú bežnou súčasťou života a počas budhistických sviatkov sa ulice zapĺňajú farebnými vlajkami a lampiónmi.

Budhizmus tu totiž nie je iba náboženstvom. Je súčasťou vietnamskej histórie, kultúry, rodinných tradícií a každodenného života. Pre mnohých Vietnamcov návšteva pagody neznamená nevyhnutne prihlásenie sa k určitej náboženskej identite. Je to miesto, kam prichádzajú zapáliť vonnú tyčinku, poprosiť o zdravie rodičov, šťastie pre deti alebo jednoducho nájsť chvíľu pokoja.

Človek tak môže pracovať v štátnom podniku, žiť v socialistickej krajine a zároveň pravidelne navštevovať budhistický chrám. Tieto dve veci preňho nemusia predstavovať žiadny rozpor.

Ako sa na budhizmus pozerá vláda?
Vietnamský štát budhizmus oficiálne uznáva a umožňuje jeho verejné fungovanie. Ústava zaručuje slobodu náboženského vyznania. Náboženské organizácie však podliehajú štátnej regulácii a dohľadu.

V roku 1981 vznikla s podporou štátu Vietnamská budhistická sangha, ktorá združila veľkú časť budhistických organizácií v krajine a stala sa oficiálne uznávanou náboženskou inštitúciou. Štát umožňuje fungovanie pagod, organizovanie obradov, náboženské vzdelávanie aj veľké budhistické oslavy. Zároveň však kontroluje náboženské aktivity a nezávislé skupiny, ktoré pôsobia mimo štátom uznávaných organizácií, môžu čeliť obmedzeniam aj represii.

Jedna vec je možnosť navštevovať pagodu, druhá sloboda organizovať nezávislé náboženské hnutie alebo verejne kritizovať politický systém.

Čo je na tom najzaujímavejšie?
Budha učil, že utrpenie súvisí s túžbou a lipnutím, napríklad na majetku, moci či neustálom uspokojovaní vlastných potrieb. Cestou k oslobodeniu je práca na sebe, súcit, skromnosť a pochopenie vlastnej mysle.

Komunistická ideológia zase deklaruje snahu o spoločnosť bez vykorisťovania a veľkých majetkových rozdielov. Samozrejme, ide o dva veľmi odlišné filozofické systémy. Kým budhizmus hľadá predovšetkým vnútornú premenu človeka, komunizmus sa sústreďuje na premenu spoločenských a ekonomických vzťahov.

V niektorých hodnotách sa môžu stretnúť – napríklad v dôraze na skromnosť, solidaritu a pomoc druhým. Ich filozofické základy sú však odlišné.

Chcete spoznať Vietnam, v ktorom sa komunistická minulosť prelína s budhistickými tradíciami? Vydajte sa s BUBO na zájazd Totálny Vietnam. V Hanoji navštívite aj slávnu Pagodu na jednom stĺpe, spoznáte Hočiminovo mauzóleum a Chrám literatúry. Cesta vás zavedie aj medzi ryžové terasy v okolí Sapy, do zátoky Ha Long či historických miest Hue a Hoi An.

A tak sa vraciam k dvojici vlajok predo mnou
Červená so žltou hviezdou reprezentuje štát, jeho politické usporiadanie a ideológiu. Pestrofarebná budhistická vlajka zase duchovnú tradíciu, ktorá prežila stáročia, dynastie, vojny aj politické zmeny.

Možno práve tento obraz vystihuje Vietnam lepšie než mnohé učebnice dejepisu a politológie. Krajinu, kde vedľa seba existuje moderný socialistický štát a hlboko zakorenená duchovná tradícia. Pre vládu je budhizmus súčasťou kultúrneho a náboženského života, ktorý však musí fungovať v rámci štátom stanovených pravidiel. Pre mnohých obyčajných Vietnamcov je to zase osobná záležitosť, rodinná tradícia a zdroj pokoja.

Sedím pred pagodou, pozorujem ľudí prichádzajúcich zapáliť vonné tyčinky a premýšľam, či človek skutočne potrebuje, aby mu politický systém určoval aj jeho vnútorný svet.

Štát môže určovať pravidlá, podľa ktorých spoločnosť funguje. Ale otázky, prečo sme tu, ako máme žiť, čo je utrpenie a kde nájsť pokoj, si každý človek kladie sám.

A možno práve preto vedľa seba vo Vietname stále vejú dve vlajky. Dva odlišné svety, ktoré nemusia mať rovnaké odpovede na všetky otázky, ale v každodennom živote jednej krajiny dokážu existovať vedľa seba.