Karo - jeden z najvzácnejších kmeňov juhu Etiópie

Z Turmi je to len 55km. Trvá nám to približne 2 hodiny. Najprv stretávame Hamarov a keď sa ľudia úplne vytratia, zbadáme prvé kravy a vieme, že sme blízko cieľa. Naše Landcruisery zvládajú cestu bravúrne a prichádzame na okraj zrazu. Na okraji veľká dedina, pod ňou rieka Omo. Toľko sme o nej počuli a čítali. Akonáhle vystúpime z áut, zhŕknu sa okolo nás domáci kmeňa Karo (Kara). Jeden z nich, krásne pomaľovaný bielym ílom, na mňa ukáže a rozbehne sa ku mne. Je to super pocit, keď si Vás po roku pamätá chlapík z takéhoto kmeňa (na fotke). Najprv sa pomotáme po dedine, nahliadneme do domčekov, a keď už si na nás Karovia trošku zvyknú, vyťahujeme foťáky. Niektorí fotia viac, niektorí menej. Všetci domáci sú krásne vyzdobení, dnes majú jeden zo svojich animistických sviatkov a sú nachystaní na večernú oslavu. Užívame si chvíle s týmto najmenším kmeňom údolia Omo. Je ich iba cca 1800 a možno sú čiastočne príbuzní s Hamarmi a Banna. Tak ako aj Hamari, robia rituál zvaný "Preskakovanie býkov". Týmto sa z chlapcov stávajú muži a môžu sa oženiť. Na znak, že to zvládli, si vyrežú do ucha značku, a tak každý vie, aké je jeho postavenie. Rovnakú značku sme si všimli aj na uchu náčelníka, ktorý má viac ako 70 rokov. Jeho postavenie je doživotné, po ňom vedenie klanu prevezme najstarší člen spoločnosti. Po nafotení dediny a rieky Omo sa vyberáme do miestnej školy. Chodí sem 146 detí od prvej po siedmu triedu. Učiteľov majú 11, čo je na miestne pomery viac ako dosť. Deti nám zaspievali štátnu hymnu a jednu lokálnu pesničku. Všetko by bolo ako u nás (ak nerátame jednoduché podmienky), ale černoškovia pomaľovaní bielym ílom, boli trošku odlišní. Neviem, ako by sa na to pozeral učiteľský zbor na slovenskej škole. Zážitok to však bol jedinečný.