Čakajte prosím...

Cez územie Nyangatom už vedie asfaltová cesta. V roku 2018 by mala spojiť Jinku s Turmi. My z tejto novej asfaltky schádzame a za kameňolomom hľadáme cestu. Dnešný deň je celodenný presun do mestečka Kibish na území kmeňa Suri. Prechádzame národným parkom Omo až prídeme na hranicu. Vstupujeme na územie toho najväčšieho kmeňa Omo valley. Surmov je pravdepodobne až do 300.000. Na ceste stretávame stádo niekolkotisic kráv s desiatkami ľudí. Hľadajú nove pastviny a napájadlá, kde by sa mohli usadiť. Postupne sa po náročnej ceste dostávame do Kibishu. Posledných 80km nám trvalo 6 hodín (z celkových 250km). Dve noci spíme vo veľmi jednoduchom kempe. Vlastne spočíval iba v oplotenom trávnatom priestore. Podmienky primitívne, ale sľub ďalšieho dňa nás položí do stanov na matrace. Muye nám pripravil výborne raňajky a dostávame prvú dobrú správu. Nášmu miestnemu sprievodcovi Amanu sa podarilo zorganizovať odber krvi. Krave. Autami sa odvezieme za dedinu a vchádzame do hustého porastu. O pár metrov stojíme v ohrade, kde sú polonahí a nahí Surmovia s kravkami. Jednu vyberú, zaviažu jej špagátom krk a nastrelia žilu. Podarilo sa to na druhý pokus. Každá krava môže raz za dva mesiace darovať cca 1.5 litra. Kto je dnes na rade, ten sa napije. Nie každý ten pohlaď zvláda. Väčšina to ale pozná z dokumentárnych filmov, teraz sa to odohráva pred nami. Chlapi dopijú krv a my ideme na prechádzku dedinou. Zastavujeme sa na rôznych miestach, fotíme, zabávame sa s domácimi aj bez spoločného jazyka. Prechádzame pomedzi domčeky a záhradky. V jednom iba mama s deťmi, inde staré panie s fajkami, niekde aj nejaký ten chlap. Na jednom nenápadnom mieste ženy pijú miestne pivo zo sorgumu. Za pár drobných nám ochotne zaspievajú a zatancujú. Krásne, živelné a nenútené vystúpenie. Odchádzame do centra. Tu je miesto, kde sa varí miestne pivo. V krčmách tu celé dediny vysedávajú od rána a okolo obeda sú už opití. Motáme sa medzi tradične oblečenými domácimi a sme stredobodom pozornosti. Sme tu jediní bieli. Pri obede nám Ermias dáva ďalšiu dobrú správu. Miestni dedinčania sú ochotní pre nás spraviť Dongu a máme prísť. Ideme teda ešte do dedinky, ktorá je neďaleko tohto miesta. Prichádza správa, že chlapi sa chystajú v rieke. Ideme sa pozrieť na rituálnu očistu. Odtiaľ nás vedú do húštiny a šlapeme asi 500m na čistinu. Tu sa to bude odohrávať. Donga je zákonom zakázaná, nakoľko sa pri nej často bojovníci zraňovali. Dnes je to skôr o technike a o prestíži. Zranenia sa síce občas vyskytnú, ale tímy sa snažia vážnym zásahom vyvarovať. Sme tu v období Dongy a túto kvôli nám (a našim peniazom) preložili o nejaký ten deň skôr. Prečo nie, keď môžu zarobiť. Aj tak by sa konala o pár dní. Pozeráme na ceremónie okolo toho. Obe dediny a ich tímy po cca 20 bojovníkov vstupujú za tancov a spevu do arény. Zopár z nich začína bojovať. Vyzerá to až príliš skutočne. Prvé "kolo" je rýchle a protivník sa ocitá na zemi. Poslednú ranu však už nedostane a je iba naznačená vedľa neho na zem. Prvé kolo vyhrali naši "pozývatelia". Nastupuje druhé kolo a do boja sa púšťa asi polovica, to znamená asi 20 ľudí. Palice mlátia o seba a občas vidno aj zásah do tela. Keď sa opäť ocitnú dvaja na zemi, staršina ukončuje aj toto kolo. Takto to pokračuje do piateho kola. Definitívny víťaz ma právo na vyber dievčiny, je predsa hrdina dňa. Pripomína mi to náš futbal. Dve mestá hrajú proti sebe o prestíž. Jednotliví hráči sú hviezdami a letia na nich baby. Ukáže sa tu jednotlivec a aj tím. Aj napriek tomu, že Donga už nie je tak skutočná ako pred 20 rokmi (skutočná sa hľadá veľmi ťažko a dlho), zážitok pre nás to je jedinečný a niektoré rany tiež. Jeden z bojovníkov ma tržnú ranu na holeni. Prikladá si na to listy stromu čo tu rastie. S úsmevom krivká preč. Ideme spolu s víťazmi dedinou, aby sme deň zakončili s domácimi v miestnej krčme na teplom pive. Keďže tu nie je elektrina, nemajú chladené pivo. Aj tak by ho nikto nekupoval. Surmovia sú na prvý pohľad drsní ľudia. Už od detstva ich zvykajú na bolesť a tvrdý život. Žijú vo veľmi odľahlej končine Etiópie a to udáva rytmus ich života. Sú pastieri a poľnohospodári. Obliekajú sa tradične a je viac odhaleného ako zahaleného. Veľa mladíkov chodí úplne nahých, až kým sa nestanú mužmi. Ich úhlavní nepriatelia sú Nyangatom a Toposa z Južného Sudánu. S týmito vedú vojny o pastviny a napájadlá pomocou automatických zbraní, hlavne AK-47. Mladí muži si za každého zabitého nepriateľa spravia značku na tele. Skarifikácia je bežná aj u žien. Tie sa takto vyzdobujú. Ďalšou "ozdobou" je labreta, drevený alebo hlinený kruh vložený do narezanej spodnej pery. Postupne vkladajú väčší a väčší. Aby boli ešte krajšie, rodičia im v detstve vyrazia dva spodné zuby. Hovorí sa, že to bolo robené kvôli obchodníkom s otrokmi, aby boli neatraktívne. V dnešnej dobe si už mladé ženy peru nenarezávajú. Skarifikácia je však veľmi populárna. Taktiež je populárne sa maľovať prírodnými farbami. Opúšťame údolie Kibisha a nechávame tu za sebou mnoho. Či už 5-biroviek za fotky, alebo srdce s domácimi detičkami. Každý po svojom. Návšteva tohto kmeňa aj napriek strastiplnej a nepohodlnej ceste stala za to. Neskôr sa nám to ešte viac rozleží v hlavách a uvedomíme si, kde sme to vlastne boli a čo sú ti Surmovia zač. Dokonalý zážitok z juhu

 



Zobraziť viac príspevkov z krajiny Džibutsko

Vianočná akcia 2018

Etiópia - Danakil " Cesta do pekla"
E

Afrika  

Etiópia


náročnosť

7 dní

Trvanie

1810€ 1665

Vianočná akcia 2018

Etiópia Veľký okruh - komfortne
K

Afrika  

Etiópia


náročnosť

16 dní

Trvanie

4340€ 3993

Vianočná akcia 2018

Severná Etiópia
K

Afrika  

Etiópia


náročnosť

10 dní

Trvanie

2460€ 2263

Vianočná akcia 2018

Južná Etiópia + Džibutsko komfortne
K

Afrika  

Džibutsko, Etiópia


náročnosť

11 dní

Trvanie

2610€ 2401