Indžera, čo ochutnať v Etiópii, tipy a triky

Ako prvý bozk, tá chuť, keď ochutnáte indžeru, je zážitok, ktorý nikdy nezabudnete. Nie vždy to však vyjde. Ja vždy hovorievam: “táto kyslá placka je na vzhľad podobná handre na utieranie podlahy, a aj tak chutí.” To však preháňam. Poznám ľudí, ktorí indžeru milujú. Indžeru v nížinách robia zo sorgumu a tá je tmavá, na náhorných plošinách je to z etiópskej obilniny “tef”. Ja rád tef fotím pri západe slnka, sú to také jemné blonďavé vlásky, ako keby tam ani zrniečka neboli, všetko je tak jemné a romantické. Potom sa múka dá fermentovať na tri dni do vody, pridáte kvasnice a skvasené sa to pečie na Mitade. Indžera musí byť čerstvá, potom je mäkká a slúži ako tanier , na tú veľkú palacinku sa kydne jedlo, mňa kraje napríklad mäso a do stredu šťava. Je sa rukami a to tak, že indžera je v strede a každý si odkmasne kraj indžery najbližšie k sebe a tou naberie sósu a mäso. K tomu sa podáva ďalšia indžera v stočených rolkách, ktoré sa podobajú na teplé uteráčiky v lietadlách a šťava sa neustále dodáva do prostriedku pôvodnej indžeri. Indžeru som paradoxne nejedol prvý raz v Etiópii, ale v Eritrei, a bola vynikajúca. Bol som v reštaurácii, ktorú vlastnila rodina z kmeňa Tigrinya, keď s nami rozprávala, cítil som sa ako v Jeruzaleme, tá reč je veľmi podobná, vychádza z liturgického prastarého jazyka ríše Axum, z Gəʿəz. No a tá prvá skúsenosť s indžerou bola šokom, nebol som si istý, či to jedlo nie je pokazené, nechutilo mi. Z toho istého kmeňa bol aj posledný veľký Etiópsky premiér a prezident Meles Zenawi, ktorý demokraticky vládol (nastúpil skoro po komunistickom prezidentovi Mengistu a tak západ prižmúri oči nad všetkým) 22 rokov a teraz je pochovaný v Addis Abeba v katedrále Svätej Trojice, ktorú sme včera taktiež navštívili. Indžeru som jedol v mnohých luxusných reštauráciách, no najviac mi chutila včera na nedeľnom obede. Bolo to nečakané, zastavili sme sa v dome rodiny šoféra Masfena a oni nás pozvali na obed. Bairut –Birhanu nás privítala vo svojom malom domčeku na periférii, ako vzácnych hostí. Vôbec som to nečakal, vcelku som sa bál tohoto stretnutia. Po prvých rozhovoroch povedali, že musíme jesť, že je to pripravené a najprv pobehali s kanvičkou a lavórom a umyli nám ruku, tak ako je to v Etiópii dobrým zvykom. Potom na stôl doniesli obrovskú čerstvú placku, na ktorej bolo toľko kôpiek mäsa koľko nás bolo, v strede bola úžasná oranžová omáčka. Mäso bolo hovädzie Tips a k tomu Kai wat z cicero. Odtrhávali sme si túto poróznu placku, naberali mäso a omáčku a pomaličky vkladali do úst. Bolo to úžasné, Bairutin hanblivý syn Yisakov si zavolal dve posily, kamarátov od susedov a spievali nám. Sesternica v tradičnom etiópskom kroji zatiaľ pripravovala kávovú ceremóniu a všetko rozvoniavalo. Na linoleovej lacnej dlážke bola rozložená tradičná zelená tráva a všetko to bolo autentické a milé. Podľa mňa mi ten obed chutil z rovnakého dôvodu, ako mi indžera nechutila vtedy v Eritrei. Tam som sa bál, že je jedlo pokazené, nedôveroval som mu, nevedel som že má proste tak chutiť. A teraz som mal naopak úžasný pocit, že som si dal toľkú námahu a priletel do Addis Abeba a odovzdal charitu, a že to nebolo trápne, ale naopak sa to stretlo so silnou odozvou. Injdžra je čosi ako Etiópskym chlebom, presne tým, čo je pre Číňanov ryža, teda všetkým; a je základom skoro každého jedla. No mám pre vás okrem toho, že jedlo vám chutí hlavne podľa okolností, v akých ho konzumujete, aj jednu praktickú radu zo včera. Ani prvá pusa totižto nebýva bohviečo, a tak treba skúsiť opäť a nabrať si viac pálivej omáčky. Cudzincom ponúkajú menej pálivú, no vy si vypýtajte tú najpálivejšiu, takú, akú jedia oni sami, v tom je ten trik. Tá kyslá chuť so štipľavou drsnou omáčkou spolu ladia a zrazu pocítite rozkoš skúseného gurmána.