Tichomorské Nové Írsko Naprieč Novým Írskom, zabudnutým rajom

Kaledónia je latinský názov pre Škótsko a Hebridy sú ostrovy nachádzajúce sa západne od Škótska. Írsko je od Hebríd naozaj kúsok. Nová Kaledónia, Nové Hebridy, Nové Írsko ležia na opačnej strane Zeme v Tichom oceáne. Jamesovi Cookovi na jeho druhej ceste okolo sveta v roku 1774 pripomínali tieto ostrovy jeho domovinu. Nová Kaledónia patrila Francúzsku, Nové Hebridy (dnes sa volajú Vanuatu) boli kondomíniom Francúzov a Britov a Nové Írsko bolo exotickou kolóniou Nemecka. Nové Írsko je z týchto ostrovov dostupné najťažšie. James Cook sa sem nikdy nedostal a ostrov takto nazvali až Austrálčania začiatkom 20. storočia. Letíme sem “priamo” z Port Moresby na trase Lae – Hoskins – Rabaul – Kavieng, teda cez menej známe letiská. Latangai, hlavný ostrov je slíž v tvare muškety, kde sa pažba približuje ostrovu Nová Británia a my sme pristáli na hlavni na tom najvzdialenejšom bode, tesne pod rovníkom. Nové Írsko je veľmi dlhý ostrov, vyše 360km, no tu na severe je široký od 10km do 40 km, celý ostrov je veľmi uzučký. Chrbticu ostrova tvoria hory (najvyššia 2380m), viete vyjsť hore do sedla autom a prekrásne vidíte na jednej strane Bismarckovo more a na druhej Tichý oceán. Okolo sú stovky ostrovčekov, najväčšie sú Lihir, Nový Hanover (Lavongai) a aj my máme v pláne prejsť zopár z nich, Nové Írsko chceme dôkladne spoznať. Čistotou konkuruje ostrovu Sawai, homárov má viac než Anegada a ja sa cítim ako pred 20 rokmi na Aitutaki. Sme tu dlho pred ostatnými. Vydávame sa krížom cez ostrov po Boluminski highway, cestu nazvanú podľa Franza Boluminského, narodeného v severnom Poľsku, ktorý bol počas Nemeckej koloniálnej nadvlády hlavným šéfom ostrova. Chodil na koni a presviedčal dedinčanov, aby si zobrali na starosť “svoju” časť cesty. Boluminski náčelníkov presvedčil o prospešnosti projektu a hlavne, aby sa o cestu naďalej pravidelne starali. V trópoch je to riadna pakáreň čosi udržať funkčné. Všade popri ceste sú kokosovníkové palmy, obrovské stromy chlebovníkov a statné mangovníky, zopár druhov banánovníkov, arekové a ságové palmy. Všetko je tu akési väčšie než inde, a zelenšie. V dedinkách potom stromy Frandžipani s bielučkými kvetmi a farebné Buganvílie. Vysekaná tráva, vysadené crotony, nikde ani papierik, všetko ako v luxusnej botanickej záhrade. U nás listy crotonov v kochlíku opadajú, tu sú ich nasadené tisíce: zelené, žlté, oranžové, červené. Medzi tým presvitá modrý oceán a modrá obloha s bielymi hutnými mrakmi. Oceán je na uzučkom ostrove vždy veľmi veľmi blízko. Svet sa tu riadi jasnými tisícročnými pravidlami. Ulovíš homára, zapiješ ho kokosovým mliekom, upečieš svinku, zatancuješ si. Je to raj na zemi so spústou veľkookých detí. A takto nejako žili naši predkovia desaťtisíce rokov. Keď ste TU, cítite, že toto je tá správna cesta. Správna diaľnica životom. U nás zvyknú boháči hovoriť: Ťažko sa žije ľahko. Tu sa aj chudákom Ľahko žije dobre. “Na ktorý ostrov chceš ísť?” Oni nezvolia trasu, nevedia čo chcete, nechápu, že sklonená kokosová palma na malilinkom ostrovčeku obkrúžená tyrkysovou vodou je to, čo chcete. Pre nich je ten ostrovček problémom, lebo môžu loďou (tzv. banana boat) štrajchnúť o koraly. Prejdeme 3 takéto ostrovčeky a keď ideme späť, začne pršať. Vtedy je náročné fotoaparát vytiahnuť, tropická búrka je tak fascinujúca. Na večeru si dávame sviňu v domorodom mumu. Takto sa varí všade v Pacifiku, sviňu prikryjete starými, červenými rozžeravenými kameňmi, nahádžete na to banánové listy a necháte dusiť 3 hodiny. Našu sviňku obalili ešte iným druhom listov kvôli lepšej chuti, dusí sa priamo s kau, ktoré sa potierajú kokosovým mliekom. Takto isto sa pre nás robí v separátnom mumu, na inom mieste, zelenina, taro či spomínané bataty, ktoré tu volajú kau. Denis mi má k tomu naloviť 20 homárov, no tie sa lovia za splnu a tak z toho nič nebude. Každopádne jedlo je božské, svinka mäkučká, proste paráda. Základom života je prastará a unikátna kultúra Malangan, ľudia žijú omnoho viac v súzvuku s morom. Muži nosia lap – lap (sarong), obrovské percento detí sú blondiaci s takým obrovským kučeravým “mikrofónom! na hlave. Domorodé masky majú väčšinou motív rýb, duchov oceánu. Hroby sú postavené tak, že keď je búrka, tak sa ich more dotýka. Duch mŕtveho sa podľa malanganskej tradície vracia späť do mora. Ich jazyk je nádherne poetický a aj rytmus jazyka mi pripomína more. Máme čas, zvečerieva sa a prekladajú mi zopár prastarých legiend. Všetko sa deje na pláži. Základom je princíp antiindividualizmu, všetko sa robí spolu. “Žralok je dobrý, je to dobrý boh, uznávame ho, je silný, statočný, nádherný, je to dobré zviera, prevtelený lovec. Najlepší lovci sa menia na žralokov a žraloky na lovcov”. Na vydlabaných drevených kanojkách, ktoré šaman potrel bylinkami 2 km za rífom, v hlbokom oceáne hľadajú duše predkov v telách žralokov tigrovaných, žralokov kladivohlavých, ktorých je tu veľa, alebo v žralokoch mako. More je malanganským rajom. Jednu masku pomaľovanú prírodnými farbami v strede ostrova kupujem. Od Noaha Sialisa, a on je synovcom slávneho Ben Sisiu. Ide o masku dvoch rýb a bojovníka, ktorý ich má obe prebodnuté oštepom. Tie ryby mu dodávajú silu. Bojovník je malanganským duchom a volá sa Valik. Kto ho má, toho šťastie neminie. Mám ju teraz upevnenú nad vstupom do mojej kancelárie. Je vzácna, kúpil som ju predsa tak ďaleko.