Kŕmenie gigantických úhorov v Novom Írsku

Po hodinke cesty z Kaviengu sa pozdravíme so šéfom dediny Laraibina s Mai Mai, ktorou je žena Kathy Hiop. Čiperná starenka melanézskych čŕt s hustými blonďavými vlasmi a pevným stiskom ruky. Teda podanú ruku mi stíska oboma dlaňami a asi 3 minúty ma nechce pustiť. Prezerá si ma bystrými očami. Potom zavelí a pred jej náčelnícky dom vbehnú bojovníci v zelených sukienkach a za zvukov bubnov privítajú našu BUBO skupinu. Potom dáme drobný dar a oficiálne nás vpustia do dediny – už je to odobrené, nezjedia nás, považujú nás za priateľov – a môžeme vstúpiť ďalej smerom k moru. Tak čisté riečky som nevidel ani na Aljaške hovorím si, keď sa poprechádzame. Táto dedinská riečka je tak čistá, že by tu mohli chovať úhory. To napadlo aj Kathy respektíve jej tento nápad niekto pošepol. V Kaviengu, v hlavnom meste sme od Číňanov kúpili rybacie konzervy. Teraz ich obsah dáme chlapíkovi, ktorý ich vhodí do potôčika a o chvíľu sa vynorí najväčší úhor akého som kedy videl, je to monštrum, vodný drak. Mieri si to k chlapíkovi, ktorý vhodil do vody ryby. Úhor má zuby ostré ako žiletky. “Chce to niekto skúsiť?” pýta sa. A tak idem a skúšam úhora najprv kŕmiť a potom podobrať, no “šmýka sa ako úhor” Vždy mi vykĺzne a potom ako padne si to namieri ku mne, k mojej nohe. Chce sa pomstiť? Ustúpim, no chlapík na mňa kričí, “stoj!” Zrazu sa zjavia ďalšie úhory, je ich asi 5 a idú za bossom k mojej nohe a ňuchajú ju. Dúfam, že nevoniam rybacinou, ráno som bol na rybom trhu. No potom to bossa prejde a odpláva preč, nechce sa pomstiť a sním odplávajú aj jeho podriadení. Je to naozaj bohovský zážitok a voda je čistejšia než čistá a úhory monštruózne. Keď nie žraloka, držal som aspoň zubatého úhora. Pozor: Pri kŕmení musíte dávať obrovský pozor a nedotknúť sa papule úhora, iba mu mäsko hádzať z výšky.