Mešita Bibi Khanum

Vedeli ste, že najväčšia historická mešita v strednej Ázii sa nachádza v uzbeckom Samarkande? Počas našej BUBO prehliadky mesta ju s našimi lovcami zážitkov samozrejme navštevujeme. Nazýva sa Bibi Khanum, alebo v preklade "Ctihodná kráľovná". Výstavba tejto ohromnej budovy sa začala v máji roku 1399, v čase, ktorý vypočítali astrológovia a na priebeh prác údajne dohliadal samotný Timur Veľký. Názov "Ctihodná kráľovná" odkazuje práve na jeho prvú a najstaršiu manželku Sarai Mulk Khanum (okrem nej mal Timur počas života ďalších štyridsaťdva manželiek a konkubín). Sarai bola Timurovou dôverníčkou a častokrát mu údajne radila aj v politických otázkach. Počas manželových vojenských výprav dohliadala na stavbu mešity a bola odhodlaná ju dokončiť podľa jeho plánov a prianí.

Legenda hovorí, že sa preto obrátila na šikovného miestneho staviteľa, ktorému sľúbila bohatstvo, ak projekt dokončí včas. Staviteľ mal však jednu podmienku- žiadal, aby mu bolo dovolené raz kráľovnú pobozkať. Tá ho samozrejme odmietla a ponúkala mu všetky krásne ženy zo svojho okolia. Zamilovaný staviteľ však kontroval poznámkou, že pohár vody a pohár vína vyzerajú navonok rovnako a oboje síce uhasí smäd, ale iba víno mu urobí radosť zároveň. V zúfalstve kráľovná nakoniec podmienku prijala a dovolila staviteľovi, aby ju pobozkal na líce. Bozk bol však taký vášnivý, že zanechal na kráľovninom líci stopu. Keď Timur krátko nato dorazil do Samarkandu, mohol skutočne obdivovať dokončenú mešitu, ale videl aj bolesť v očiach svojej manželky. Nariadil zabiť staviteľa. Ten bol na vládcovu reakciu pripravený a keďže bol dostatočne zručný, aby postavil v tej dobe najväčšiu mešitu v Strednej Ázii, pomohol si aj s týmto problémom- postavil si krídla, vyliezol na najvyšší minaret mešity a odletel ďaleko do Perzie.

Takto znie samozrejme rozprávka, skutočný príbeh mešity bol omnoho menej poetický. Keďže sa s výstavbou stavitelia skutočne ponáhľali, aby potešili svojho vládcu, dokončili ju za necelých 5 rokov. Táto okolnosť v kombinácii s nesmiernou veľkosťou budovy viedla k statickým problémom - čoskoro sa uvoľnili prvé tehly. Niektoré z nich spadli na modliacich sa ľudí a zvyšní veriaci sa odvtedy údajne báli mešitu navštevovať. A hoci sa v 16. storočí uskutočnili rozsiahle renovačné práce, budova bola opustená a v 17. storočí sa už prakticky nepoužívala. Obyvatelia Samarkandu využili „stavebný materiál“ tak, že sa z mešity postupne stala ruina. Do dnešnej podoby sa začala transformovať až počas sovietskej éry a koncom 20. storočia, keď uzbecká vláda nariadila obnovu niektorých jej častí.

Vďaka tomu dnes môžeme obdivovať 40 metrov vysoký hlavný portál, vnútorné nádvorie s rozlohou 540 metrov štvorcových, klenutú galériu podopretú 400 stĺpmi a 3 modlitebne, ktoré je možné navštíviť. Budova mala pôvodne štyri veľké minarety a dve menšie, osemhranné veže na každom z dvoch portálov. Tie sú však zachované len čiastočne. Veľkoleposti celej stavby to však ani v najmenšom neuberá a každý, kto mešitu vidí musí súhlasiť, že titul "Ctihodná kráľovná" nesie právom.