Palác lásky

Na úpätí strmého kopca, v jemnom vetre údolia Bekaa dominujú paláce z obdobia Osmanskej ríše, ktoré zhotovili otroci v 19. storočí. Medzi mohutnými letnými sídlami a hektármi prastarých olivovníkov či viničov stojí jeden palác. Bol postavený z číro čistej lásky učiteľom a architektom Moussom Abdel Karim Al-Maamari. Libanonský umelec sa preslávil, aj keď nie cielene, palácom, ktorý postavil dievčaťu, do ktorého sa zaľúbil ešte ako 15-ročný chlapec. Predtým ako sa ale ponoríme do príbehu, povieme si čosi o samotnom architektovi.

Moussa Al-Maamari sa narodil 27. júla 1930 v obyčajnej libanonskej dedinke Al-Fakiha nachdzajúcej sa v údolí Bekaa, kde dnes stojí aj jeho „Hrad Moussa“. V Al-Fakiha dominuje na strmom kopci stará kurdská pevnosť z 10. storočia. Nie nadarmo žil mladý Moussa so svojou rodinou pod hradbami, po odchode križiakov v 13. storočí dostali jeho predkovia na žiadosť Sultána Al-Zahir Baybarsa na starosť opevniť hrad. Architektúru a stavbárstvo mal v génoch.

Ako 10-ročného chlapca ho matka prihlásila do školy známej ako „Al-Mutanabbi“, aby pokračoval vo svojom vzdelávaní. Keď mal pätnásť rokov, spoznal lásku svojho života, ktorá mu slúžila ako múza celých 60 rokov od ich prvého stretnutia. Často tieto príbehy zamilovania nie sú až tak jednoduché, jeho vysnívaná mala totižto aristokratickú krv a žila v paláci so svojou rodinou, kdežto on bol obyčajný syn stavbára.

Keď sa k nej Moussa pokúsil priblížiť, aby spoznal dievča svojich snov, aristokratka ho zosmiešnila a povedala: „Až keď budeš vlastniť palác, ma môžeš osloviť.“ Moussa hrdo vyhlásil: „Len sa prizeraj.“ Po jeho slovách sa začína skutočný príbeh mladého chlapca, ktorý o pár hodín neskôr na hodine výtvarnej výchovy namiesto vtáčika na strome nakreslil mohutný palác pre svoju princeznú.

Učiteľ v amoku kresbu roztrhal, udrel Moussa palicou z vykázal ho z triedy. Keď sa ale ukľudnil, prihovoril sa chlapcovi a s údivom sa spytoval, či palác patril jeho predkom. Nezaprel sa a odpovedal: „Videl som ho v sne.“ Profesor bol natoľko prekvapený, že jeho slová zobral ako pokus o urážku a chlapcovi opäť udelil pár rán za drzosť. Profesor sa po bitke pobral po svojom, Moussa si dobitý kľakol na zem a pozbieral potrhaný nákres paláca s prísahou, že palác, ktorý načrtol si raz vskutku postaví.

Niekoľko dní po incidente v škole, sa Moussa rozhodol opustiť dedinku Tartous, v ktorej študoval. Odchádzal bez toho, aby to komukoľvek ráčil oznámiť, a vydal sa do obchodníckeho sídla krajiny: do Sidonu v južnom Libanone, kde žil jeho strýko Issa al-Maamari. Issa práve pracoval na obnove hradu v Sidone, a tak mu nezostalo nič iné, ako pomôcť a pridať sa k reštaurátorskému tímu.

Ubehli dni, týždne, mesiace a roky. Moussa naďalej pokračoval v práci so svojím strýkom na obnove hradov a historických budov v Libanone, až kým sa nestal aj on sám profesionálom. Pracoval na reštaurovaní starožitností vystavených v múzeách a palácoch a stal sa známym v libanonskom riaditeľstve pre starožitnosti. Zamestnal sa aj v libanonskej Electricity Company, kde sa mu podarilo našetriť 15 000 libanonských libier, ktoré použil na svadbu s Mariou Eid, dcérou starostu dedinky, nad ktorou dnes stojí jeho hrad - Deir al-Qamar. Tam, presne na mieste, kde bolo prvé oficiálne hlavné mesto Libanonu, si z krvopotne naškrabaných peňazí kúpil pozemok. Po kúpe mu ostalo len necelých päťtisíc libier na dodatočné prerábky.

Moussa začal realizovať svoju prísahu pohŕdavej aristokratke v roku 1962. Osobne dohliadal na dopravu kameňov z lomov na svoj pozemok, ktorých počet presahoval cca 6500! Roky manuálnej práce ale pomaly začali dobiehať už postaršieho Moussu. Hrad si vyžiadal svoju daň preťažením a následnou osteoporózou, ako aj predĺženie jednej z jeho rúk o dva centimetre. Hrad len po necelých 5 rokoch dennodennej práce stál vo svojej plnej kráse v roku 1967. Prvý človek, ktorý hrad navštívil nebol nik iný ako libanonský prezident Camille Chamoun, ktorého portrét a podobizeň je jedna zo sedemdesiatich piatich v paláci.

Svojimi umeleckými znázorneniami ľudí chcel Moussa poďakovať za ich pomoc počas výstavby či už ho podporili mentálne, fyzicky, hmotne a či duševne. Moussa k obrazom pridal aj zbierku starovekých zbraní, ktoré pochádzali od obdobia osmanskej éry až po francúzsky mandát nad Libanonom a Sýriou. Táto zbierka je považovaná za jednu z najväčších na Blízkom východe, obsahuje 16 000 kusov zbraní, ktoré sa dá navštíviť len po zaplatení vstupu.

Moussa položil poslednú tehlu svojho paláca v roku 2012, kedy začal uvažovať nad vyhľadaním dievčaťa, ktorej splnil svoju prísahu. Vďaka jeho kontaktom vo vláde a za hranicami drobného Libanonu, našiel Sayidu, dievča, ktoré miloval, keď mal 15 rokov. Podľa jeho informátorov sa presťahovala do New Yorku v USA. Začal premýšľať, ako ju do paláca priláka. Nakoniec po dohode s bratrancom žijúcim v USA vymysleli plán.
Bratrancovi sa podarilo pozvať už staršiu ženu do paláca v Libanone bez uvedenia mena či dôvodu návštevy. Sayida z privátneho vozidla vystúpila na úpätí doliny Bekaa, vošla s údivom cez nízke dvere, ktoré Moussa schválne postavil nízke, aby sa mu namyslené dievča konečne poklonilo po dlhých rokoch jeho úsilia, tak ako sa jej poklonil on, keď mal len necelých 15 rokov.

Po 67 rokoch odlúčenia medzi dvomi teenagermi sa Sayida vítajúceho pána spýtala: „Povedzte mi, ste Moussa al-Maamari?“ Príbeh po ich stretnutí nepokračuje v rozprávkovom znení, Moussa si nikdy dievča nezobral za ženu, a ona sa nikdy nenasťahovala do jeho paláca v libanonských horách.
Zomrel v 31. januára 2018, smútil za ním vskutku celý Libanon, dnes ale jeho životné dielo stojí aj naďalej a aj keď je menej známy turistom, odporúčam vám navštíviť Moussa dielo.