Japonsko - prečo je tu tak čisto?

Dnes ma zavialo do príjemného mestečka s takmer provinčnou atmosférou. Turisti sem určite chodia, veď sa tu nachádza veľavážená pamiatka v podobe chrámového komplexu Kakurin-ji. No dnes ich tu bolo akosi pomenej, respektíve ja som nestretla nikoho a to som nachodila viac než 10km. Chrám sa nachádza v milom a klasický po japonský udržiavanom parčíku, kde sa všetci premávajú na bicykloch.. To sa mi páči, že sú takí "bike-friendly".. A tak si tu sedím na lavičke a čakám na bus.. Nechávam sa unášať tou až nezvyčajnou pohodou. Zdá sa mi, že sa zrazu čas spomalil.. A vtom.. Predo mnou "zaflekuje" takmer 100ročná babička.. No dobre, určite nemá 100 rokov, ale určite k nim nemá ani ďaleko. Japonsko sa pýši obdivuhodnými štatistikami, že má vyše 50 000 obyvateľov nad 100 rokov, respektíve že je jeden z najdhšie sa dožívajúcich národov na svete.. Tiež sa hovorí o tom, že Japonsko spotrebuje viac dospelých plienok ako detských kvôli starnúcej populácii.. Ale o tom možno inokedy :) Babička to mala vypočítané. Zastala asi 1cm od mojej topánky. V košíku naložený zelený čaj, nejaký svetrík a drobný nákup. Všetko tu inak balia do takých mini igelitiek, na ktorých sú často až detsky naivné obrázky. Tak presne takúto má aj pani. Pôsobí to trochu komicky: 100ročná babička s detskou igelitkou. Usmieva sa na mňa a jemne pokyvkáva hlavou na pozdrav. Vyzerá presne ako všetky japonské babičky. Má tak maximálne 1,5m, nohy ohnuté do "o", tak ale tak, že by len ťažko mohla byť brankárkou v národnom teame. Na hlave má klobúčik a do predu narazený obrovský tmavý silt. Pochybujem, že niečo vidí.. Ale zas, "nesejmula má", takže niekde parkovacie senzory mať bude :) zo sáčika vyberá vonné tyčinky a ponáhľa sa ich zapáliť do malého chramiku pred pamiatkou.. Nechápem ten zhon, ale ok.. Sedím si ďalej v kľude... A zrazu.. Ani neviem, ako... mám okolo seba asi 15 babičiek na bicykloch. Parkujú mi priamo pred nohami, akoby tam mali nejakú tajnú značku a všetky vyzerajú, že nepatria do národného futbalového teamu. Všetky sú slušne, spoločne sa zdravia, aj kyvkajú hlavami a dokonca zdravia aj mňa.. Tak im naspäť odpovedám a len tak si tam kývam na lavičke všetkými smermi.. Jedna si dokonca ku mne prisadne a niečo mi švitorí.. Pokračujem vo svojej taktite usmievania sa a kyvkania hlavou.. A zrazu si všimnem, za babička zviera v ruke papier, niečo ako plagát. A jediné, čo na ňom svieti po našom je dnešný dátum a "15.23".. Pozriem na hodinky.. Neverím vlastným očiam!! Nech je to akýkoľvek zraz, dali si čas na 15:23!! Toto sa môže štát iba v Japonsku.. A do toho dobehne aj ťa babička, čo pálila vonné tyčinky v chráme.. Teraz chápem ten zhon.. Ona proste nechcela meškať.. Babičky sa pohrúžia do debaty. Ja sedím len kúsok od nich, takže akoby sa cítim súčasťou debatného krúžku. Podľa mňa si hovoria niečo ako: Hovorí ťa, čo dobehla od chrámu: "Počujte, minule som kúpila v akcii tieto vonné tyčinky!!! Sú parádne!! Vydržia takmer dvojnásobok, čo tie klasické!!" A všetky zborovo odvetia: "Haaaa, ahaaaj, Hei" a pri tom sa klaňajú.. Jedna sa klania aj mojím smerom, takže opäť sa klaniam s nimi.. A potom ďalšia povie niečo asi v štýle: "Neblni, veď sú také isté ako tie ostatné" A všetky zborovo odvetia: "Hááá, ahaaaaj, Hei" a usmievajú sa a stále sa klaňajú.. Takto nám príjemné plynie čakanie na môj bus. Jedna z nich sa stále na mňa usmieva a klania.. Až mi je to smiešne, ale pokračujem v "hre" a vravím si, že aj tak o chvíľu dorazí môj bus. A tak sa aj stalo. Lenže.. Ťa "najkyvajucejsia" babička nastupuje so mnou... Nepoznám pravidlá tejto hry, ale budiš.. V autobuse to celé pokračuje.. Hrozne sa mi chce smiať, ale obávam sa, že to by bol koniec. Ona má niekde tajnú kameru a vsadila sa s ostatnými, že kto z nás dvoch to dlhšie vydrží. A potom mi to dôjde: Tie japonské babičky boli proste tak vychované, že poslali jednu, aby sa presvedčila, že dobre nájdem cestu späť na stanicu. A tak sa naozaj úctivo ukloním. Teraz už vážne aj s obdivom. Dorazíme k stanici.. Všetci vystúpime a babička sa za mnou poslednýkrát ukloní a ja si všimnem, že pod tým tmavým šiltom nepozerá na mňa, ale na moju prázdnu fľašku v ruke.. "Také your trash home"- "zoberte si svoje odpadky domov" znejú nápisy po celom meste a mne dôjde, že ona nebola odprevadiť mňa. Ona sa bola presvedčiť, že som tú prázdnu fľašku nikde nenechala.. Trochu ju sklamem, ťa fľaška so mnou nepocestuje na Slovensko. Na stanici som predsa len našla odpadkový kôš :)