Víno z Gruzínska Krajina vína

Krajina pohostinných ľudí. Krajina vína a skvelého jedla. Zdravíme z Gruzínska! Naša cesta kaukazským trojlístkom pokračuje po krajine, ktorú každý z počutia pozná, no nie každý si ju vie predstaviť. Posledné dva dni sme prečesávali úrodné údolie Alazani, kde sme sa dostali oblasti Kacheti skutočne pod kožu a vychutnávali si krásu niekdajšieho kachetského kráľovstva, ktoré neskôr rozvrátili Peržania. Povedzte v Gruzínsku Gruzíncovi Kacheti a on Vám odpovie víno. Aj preto má Kacheti prezývku „gruzínske Toskánsko“ a my sme si jeho povesť dokonale vychutnali. Túlali sme sa kláštorom Alaverdi s obrovitánskou vežou, stúpali do schodov v kláštore Gremi, kde bolo dlhé roky sídlo miestnych kráľov a hľadeli na hradby v Telavi, kam sa napokon hlavné mesto oblasti presťahovalo. Dostali sme sa pod kožu aj gruzínskej kuchyni a tak ako v Azerbajdžane aj tu sme hľadali rôzne gastronomické špeciality. Chačapuri imeruli, Chačapuri adžara, Lobio, Lobiani, Tschinkali, Mcchadi, Chvistari. Ťažko zapamätateľné názvy sú už pre nás znamými lahôdkami. Aká by to však bola návšteva Kacheti, ak by sme sa nezatúlali do vinohradov? Vo vinárstve Chareba sme si vychutnali prvé vzorky a ďalšie sme spoznali u Schuchmana. Vieme už rozlišovať medzi tradičným gruzínskym vínom a vínom robeným európskym spôsobom. Gruzínci radi hovoria, že víno pochádza odtiaľto a treba im dať za pravdu, pretože ho dodnes robia tradičným, starovekým spôsobom. Do zeme zapustia obrovské hlinené amfory zvané qveruli a tak nahádžu hrozno aj so šupkami či jadierkami a nechajú ho fermentovať. Až po 2 týždňoch sa nádoba zatvorí ploským kameňom a obsype sa pieskom aby neunikal vzduch. Keď je víno hotové, je organické, bio a má ešte kopec všelijakých moderných prívlastkov, no jeho chuť je nezameniteľná. Dokonca biele víno po vybratí z qveruli má jemnp, koňakovú farbu a tak je príjemnym prekvapením. Azda najchutnejším vínom je červené víno z odrody Saperavi, ktoré dosahuje v Gruzínsku tie najväčie ocenenia. Po gastronomických dňoch v Kacheti sme sa vybrali do kláštorného komplexu Davit Garedža. Kláštor v strede ničoho, kde sú len stepi, polostepi a polopúšte pôsobí úžasným dojmom a dokonca sme sa vyštverali aj na pahorok, kde sme v prázdnej krajine hľadali stopy kláštorov so vzácnymi freskami v kostolíkoch z 9-13.storočia. Podobajú sa na tureckú Kapadokiu, len tieto sú menej známe a takmer vôbec nenavštevované. Davit Garedža má ešte jednu zvlášnosť. Akonáhle totiž človek vylezie na hrebeň pahorku, ocitne sa v Azerbajdžane. Tak sme sa na tejto ceste už druhý krát dostali do Azerbajdžanu a pozreli si niekoľko jaskýň aj na jeho území. Sme natoľko šikovný, že sme sa už prešli aj starým Tbilisi, odviezli sa lanovkou ponad staré mesto, prezreli si pevnosť, katedrály a posedeli si v príjemnej gruzínskej reštaurácii na večeri s lokálnym tbiliským pivom. Po povodniach, ktoré tu zarezonovali pred cca 3 týždňami nie sú v meste ani stopy a keby človek o nich vtedy nepočul, ani by nevedel, že sa tu niečo dialo. Len v dennej tlači rezonuje slovíčko „Ashmalakha“, ktoré s povodňou súvisí, pretože stará legenda, ktorá môže mať pôvod v Afrike hovorí, že ak človek stretne v šelmu akou je napríklad tiger, stačí povedať nahlas Ashmalakha a zviera si ľahne k nohám. Takto narážajú na osud tigra, ktorý ušiel s ostatnými zvieraťami z miestnej ZOO a vraj sa ešte nenašiel. Každý Gruzínec má k tomu vlastné vysvetlenie. Chlapík na recepcii tvrdí, že ušiel do lesa, taxikár hovorí že sa utopil a preto ho nenašli a v obchodíku si zase myslia, že ho zabili. Tak či onak, všetko je v Tbilisi v naprostom poriadku a už sa tešíme na zajtrajší Kazbeg.