Stalinov rodný dom | Zážitky BUBO

Gruzínske Gori sa navždy prepletie s postavou Stalina. Narodil sa tu a práve tu nájdete aj jeho rodný dom. Od kedy sme sa hlásili naposledy prešli len dva dni, ale pocitovo sú to minimálne dva týždne. Veď sme odvtedy prešli posvätnú Mtskhetu a hľadeli od kostolíka Džvari na sútok riek Mtkvari a Aragavi, kráčali sme katedrálou Sveitiskhoveli a rozprávali si legendu o chodiacom stĺpe, Kristovom rúchu či odťatej ruke znázornenej na stene svätostánku. Svojou tajomnou aurou nás pritiahol aj kláštor Ananuri ležiaci nad tyrkysovým jazerom. Nesmierne fotogenické miesto sme si vychutnali do posledného kameňa. Hovorí Vám niečo termín „Vojenská cesta“? Nie? Ide predsa o najdôležitejšiu kaukazskú tepnu spájajúcu Tbilisi s osetským Vladikavkazom. My sme z nej prešli takmer 90 percent aj to len preto, že sme nepokračovali do Ruska, ale našim cieľom bolo mestečko Kazbegi utopené v náručí krásnych kaukazských štítov. Cestou sa do Kaukazu dostávali vojaci ruskej cárskej armády, ktorá na popud kráľa Erakleho II. mala Gruzíncov len chrániť, no ako to býva zvykom, zmluvy sa niekedy zmenia len na nič nehovoriace slová na papiery a tak sa Rusi rozmohli a pohltili celé Gruzínsko, ktorého povestné kráľovstvo sa rozpadlo. Je však aj symbolom romantiky, ktorá dokáže Kaukaz vyčarovať a tak ňou išiel nielen Puškin či Lermontov, ale aj mnoho iných dobrodruhov, pre ktorých to bol životný zážitok. Zážitok to bol aj pre nás, pretože Gruzínsko je nesmierne krásnym kútom zeme. Obed sme strávili na brehu zurčiacej rieky. Žiadna reštaurácia, žiadne nákupné centrum plné zhonu, nič len stôl postavený dva metre od rieky, kde sa mieša hlas vetra so žblnkotom vody a lísti na stromoch. Kaukaz. V mestečku Kazbegi sme neváhali, preskočili do džípov a vyviezli sa hore ku gruzínskej ikone zo 14.storočia. Je ňou kláštor Tsminda Sameba na vrchole kopca nad ktorým sa dvíha majestátny Kazbeg. Ten sa síce zahalil do jemných oblakov, ale to asi len gruzínsky hrdina Amirani či bájny Prométeus, ktorý na hore žije chcel mať kúsok súkromia bez pohľadov zvedavých turistov. Ak človek doteraz nemiloval Kaukaz, teraz mu podľahne. Krása tohto miesta sa nedá opísať, preto ju človek musí zažiť na vlastnej koži. Aj ráno malo Kazbegi magický nádych a tak sme neodišli hneď, ale vychutnávali sme si ešte pohľady na okolité hory. Počasie sme mali skvelé, hoci nám hlásili dážď, no silou vôle sme ho odvrátili a obloha sa vyfarbila do blankytne modrej. Kaukazské štíty nás poslali na miesto zvané Gori, aby sme navštívili najslávnejšieho Gruzínca. Prezreli sme si krásnu drevenú chalúpku ako vystrihnutú z ruskej rozprávky, kde sa narodil v roku 1878 malý chlapec menom Josip Vissarianovič Džugašvili. Vtedy ešte nikto netušil, že jeho meno sa v priebehu rokov zmení na symbol smrti, ktorý presiahol smrť samotnú. Hrdina. Vodca strany. Vodca proletariátu. Despota. Vrah. Beštia s oceánom krvi na rukách. Stalin. Jeho meno dodnes rozpútava vášne a človek svojim rozumom neobsiahne zverstvá, ktoré na svete rozpútal. V Gori leží jeho múzeum a my sme sa prešli jeho príbehom na starých fotografiách či pri jeho osobných veciach a dokonca sme prešli aj opancierovaným vlakom, ktorý ho priviezol na slávne konferencie na Jaltu či Teheránu, kde sa stretol s Churchillom a Rooseveltom. Aj napriek jeho úlohe v dejinách ho 46 percent Gruzíncov nevníma negatívne. Je predsa náš. Niektorí hovoria. Svet zla sme nechali za múrmi múzea a radšej sme sa ponorili do skalnatého sveta najstaršieho gruzínskeho mesta s krkolomným menom Uplistsikhe. Kedysi tu stály pohanské chrámy, obchodovalo sa tu a svah žil čulým životom. Dnes dýcha len ruinami, no nesmierne pôsobivými a pomerne neobjavenými turistami, čo sme si patrične vychutnali. Dnešný večer v Tbilisi je náš posledný. Niektorí z nás sa išli zrelaxovať do sírnych kúpeľov, iní sa flákajú uličkami hľadajúc posledné suveníry a zajtra už budeme pokračovať túto krásnu cestu do susedného Arménska.