Tamada

Tamada je šéf stola či rečník, ktorý inteligentne prevedie spoločnosť najkrajším večerom. Alebo obedom. Zažil som tamadu večer, začal prednášať na supre (ohromnej oslave) prípitky asi o piatej poobede a skončil o tretej ráno. Bolo to v Kacheti, v kniežatstve vína, kde som sa zúčastnil “festivalu vína”. Tamadu som zažil aj počas malého obedu priateľov. Až osobná skúsenosť mi dovolila pochopiť, o čo ide a tu sa snažím túto skúsenosť sprostredkovať vám.

Tamada na vínnej supre bol už v druhej reštaurácii, kam nás doniesol náš šofér na najväčšom Mercedese. Teda myslel som si, že máme najluxusnejšie auto, však sme mali “S klasu”, no na parkovisku sme boli najmenším autom, lebo všetko ostatné boli Maybachy. Takáto spoločnosť sa tu zišla, predseda parlamentu, poslanci, veľvyslanci Gruzínska v Írsku, Indii a zástupca ministra zahraničných vecí. Prišiel aj veľvyslanec Talianska tu v Gruzinsku.

Reštaurácia vôbec nepôsobí luxusne, sú to drevené lavice a drevené stoly, vo výhľade nám bráni igelit ktorý nás chráni proti vetru. Sme totižto na akejsi terase. Ak výzor nie je najlepší, tak obsluha a jedlo je úplne iná liga - najvyššia. Veľa zeleniny, ochunám rajčiny a sú moje druhé najlepšie hneď po Tadžikistane. Mäso, ktoré je akosi menej spracované než u nás, také prírodnejšie, so všetkými cievami a šľachami. A, samozrejme, víno.

Nepodávajú sa rôzne druhy. Na festivale som mohol ochutnať 250 druhov vína od rôznych výrobcov. Tu podávali jedno víno a hotovo. Sprevádza nás Zurab, ktorý festival organizuje a keď prechádzam popri stánkoch, pýta sa: “červené? biele? polosladké?” A my ochutnávame a zajedáme nie mäsom a syrom, ale orechami a orechami vo vínnej šťave - áno, čurčchela.

Tu na oslave žiadne sorty, nikto si nič nevyberá, je to iba jedna sorta. Víno sa podáva v sklenených džbánoch a ak je jeden džbán vypytý do polovice, vymenia ho za plný. Ide o “ambrové” víno. O víno, ktoré bolo zakopané pod zemou v hlinených amforách vytretých medom. Táto výroba vína je pod patronátom UNESCO. Vitikiultura pod patronartom UNESCO je na ostrove Pico na Azorských ostrovoch ale aj tu v Khacheti pijete a zároveň sa vzdelávate - to je príjemné.

Víno kvevri (qvevri) ma dostalo. Južne od Tbilisi prednedávnom vykopali takéto kvevri – tekutina (víno) v ňom nebola, no ostali zrniečka, stonky, lebo takto vcelku sa víno robí v Gruzínsku aj do dnešných dní. Všetko do kvevri nahádžu. Pri posudzovaní bol prítomný medzinárodný team a ten potvrdil, že toto víno sa v Gruzínsku vyrábalo v 7. tisícročí pred naším letopočtom, teda pred 8 000 rokmi. A teraz pijem víno vyrobené tou istou metódou. Najvyšší predstavitelia štátu ho pijú a takto vyzerá večierok, ako si ho predstavujú Gruzínci.

Tamada chytí mikrofón a ďakuje bohu, Ježišovi Kristovi, veď Gruzínci nie sú iba národom, kde vzniklo víno, oni sú taktiež národom, kde vznikalo kresťanstvo - prvým pravoslávnym ortodoxným národom, ktorý prijal kresťanstvo za svoje štátne náboženstvo. Pár rokov pred nimi boli susedia, Arméni, no tí sa prežehnávajú dvoma prstami (Gruzínci troma) a „Arméni sú Gregoriáni“, vysvetľujú mi.

Keď Tamada dorozpráva prípitok, všetci vstaneme. Teda nie všetci, som tu as Miškou a ona ako žena môže sedieť. Zakričíme Kau - mar - džos a vypijeme pohárik. Ihneď mi ho susedia dlolejú. Jeme, pijeme, ja pijem aj vodu, teda Borjomi (čítajk bordžomi), moju najobľúbenejšiu minerálku a po štvrť hodinke Tamada opäť chytí mikrofón a pripíja si na dobrých ľudí, na tých, čo chcú lepší svet.

Za nami je stôl a po tom, čo do seba po stojačky obrátime ďalší pohárik, sa od toho stola ozve spev. V Gruzínsku zásadne spievajú muži. Viac hlas, mnohohlas, je to úžasné. “Niektorí vyštudovali spev, ale mnohí sa proste s obrovským talentom narodili,” vysvetľuje mi Zurab. Na to si musím vypiť aj bez Tamadu. A tu začne spev zpredu. Akoby sa pretekali, kto bude lepší. No títo vpredu to sú ozajstní profíci aj oblečení v domorodých gruzínskych krojoch s ostrými kyndžalmi za pasom.

Polyfonický mužský orchester, čosi úžasné. Ďalšia úžasná ukážka gruzínskej kultúry. Tamada príde k nášmu stolu, víta sa s mužmi jedným bozkom na líce. A pokračuje a pokračuje, dlhočizné prípitky, ktoré vyzývajú k dobru a spravodlivosti. Pomôže to poslancom a vláde? Evidentne sa tu všetci poznajú, sú jedným klanom, kamaráti. “Poznám jeho otca, mamu, poznal som jeho deda..” predstavuje mi Zurab štátneho tajomníka ministerstva zahraničia. Volá sa Vladimír, ale všetci ho volajú Bobo, také “chlapské meno”, vysvetľujú mi. Tamada pokračuje: „na zdravie naším ženám a naším milenkám, aby sa nikdy nestretli!!“

Na ďalší deň obedujeme v Mtschete, v historickom hlavnom meste Iberie (výcxhodnej časti starého Gruzínska. Tou druhou západnou je Kolchida). Odtiaľto z Mcchety sa hlavné mesto v 5. storočí presunulo do Tbilisi. Pri stole nás je 7, no aj tak jeden z nás je Tamada. Je to Imre, má maďarské meno, lebo jeho otca fašisti zostrelili v Maďarsku počas II. sv. vojny a on sa zaprisahal, že ak prežije, dá svojmu synovi maďarské meno po svojich záchrancoch. Sľub dodržal.

Imre začne prípitky za dobrých ľudí. Pijeme Tsinandali, bielu sortu a nie kvevri. Stôl sa prehýba, stále nosia nové a nové jedlo a čašníčka vždy obehne celý stôl a naloží každému. Jeden z tucta druhov chačapuri “piza so syrom”ako aj chlieb, taká gruzínska bageta, vynikajúca, musia mať v tejto reštaurácii pec na drevo. Je to luxusná reštaurácia, najlepšia v Mtschete. Tanier mi vymenia 12 ráz, vždy za čistý. “Keď ješ činkali (khinkali), tak ti nesmie šťava vytiecť na tanier,” vysvetľujú mi, ako sa je gruzínky plnený “knedlík”. Má taký úchop a je plnený mäsom s bylinkami. “Jemne zakúsni a vysrkaj šťavu,” radia mi. Tanier musí ostať úplne čistý! Musím povedať, že sa mi to úplne nepodarilo, no vraj nevadí na začiatočníka.

My chlapi sa vždy pri každom prípitku Imreho postavíme a zakričíme kaumardžos, no dve dámy, ktoré sú pri stole, môžu sedieť. Imre si pripíja na dámy a hovorí o tom, že nám skrášľujú stôl.

Robiť Tamadu je ťažké. Ten človek musí vedieť pekne a múdro hovoriť. Mal by vedieť spievať aj hrať na hudobný nástroj. Imre počas obeda prednesie asi 7 prípitkov. Zurab nepije absolútne nič, no užíva si spoločnosť. Prišiel aj jeho synovec, ktorý je diplomatom. Prišiel z Jerevanu na víkend. “Strýko chcel, aby som bol právnikom, no ja som videl jeho život diplomata, a tak som sa vydal na dráhu diplomata,” vysvetľuje.

Tamada ma inšpiroval, skúsim to zaviesť doma a na každomesačných večierkoch, ktoré vo firme koncom každého mesiaca poriadame. Od začiatku chcem, aby to bolo riadené, aby to nebolo iba hlúpe slovenské pitie - ožrať sa. Gruzínci sú mi veľkým vzorom.

Imre si pripíja opäť, teraz na Zuraba a hovorí, z akej rodiny je a ako ho Zurab dostal do práce. Poznajú sa 30 rokov. Zurab žije väčšinou v Monte Carlo a má problém s garážami, kam umiestniť tie Lamborghini a Bentley. “Vieš čo, vymenil som Bentley za Maybach a som spokojnejší,” vysvetľuje mi svoj aktuálny problém. No Imre o Zurabovi hovorí ako o dobrom človeku. A tak si uvedomím, že toto by mohlo byť aj u nás. Keď chcete, aby tamada o vás povedal dobre, musíte dané veci aj robiť. Nestačí byť bohatý, úspešný, no musíte byť aj dobrým človekom, ktorý pomáha komunite.