Denali - národný park Aljašky Vlčí alfa samec pod najvyšším vrchom sveta

Nachádzame sa v centrálnej Aljaške, v obkolesení zasnežených vrcholov najvyššieho miestneho pohoria Alaska Range. Dnes máme v pláne zatúlať sa do národného parku Denali, ktorý sa s rozlohou 24.500 štvorcových kilometrov rovná polovici Slovenska. Vyrážame pomerne skoro ráno, keďže je pred nami 7-8 hodín putovania nepoškvrnenou prírodou. Nasadáme do autobusu. Vzdialenosti sú tu priveľké a času je primálo na to, aby sme tu blúdili peši. Ďalšia vec – chceme vidieť čo najviac. Viesť nás bude skúsená sprievodkyňa, ktorá pracuje v parku cez 20 rokov a medveďa grizly, pre nás len ledva badateľnú bodku na svahu, zbadá na kilometre. Tak nám ju teda opísali. A tak aj bolo. Približne po polhodine sme zastavili a dostali pokyn sledovať svah na ľavej strane. Vraj sa na malom ľadovci ochladzuje hnedá medvedia samica grizly s mladými. Polovica autobusu ju stále nie a nie lokalizovať. V tom prichádza na radu rangerka, ktorá kamerou namierila priamo na chlpáčov a tí sa nám zjavili na monitoroch vysunutými nad našimi hlavami. Nádherná rodinka. Práve tieto z hôr plaziace sa ľadovcové jazyky slúžia pre mieste tvory ako miesta, kde sa môžu cez deň trochu osviežiť a schladiť. Národný park Denali je zmesou rozličných výškových pásiem. Začali sme v nižšej nadmorskej výške v hustých lesoch miestnej tajgy. Ako postupujeme vyššie a vyššie, stromov ubúda. A ten vzduch! Taký čistý a svieži, že ho je škoda dýchať. A práve preto ho vdychujeme plnými dúškami. Pokračujeme vyššie. Zbadali sme ďalšieho medveďa grizly, tento krát staršieho samotára, ktorý sa pásol na neďalekej lúke. Scenéria okolo nás je neskutočná. Stromov ubúda. O hodinku už nevidíme ani jeden. Vošli sme do tundry. Vrcholce hôr, pyšne sa týčiacich nad riekami prameniacimi kdesi pod ľadovcami, nám nedovoľujú pustiť fotoaparáty z ruky. Čo je naším dnešným hlavným cieľom? No predsa, vidieť čo najviac zvierat a spočinúť očami na „Veľkej hore“ (ako ju pôvodní obyvatelia kmeňa Koyukon nazvali). Denali. V roku 1896, keď hora ešte nemala oficiálny moderný názov, ju zlatokop nazval po vtedajšom prezidentskom kandidátovi Williamovi McKinley-m. Tento názov bol oficiálne uznaný a používaný až do roku 2015, kedy sa aj Barack Obama pričinil o to, že prosby indiánov budú vyslyšané, a hora bola opäť premenovaná na Denali. Vraj je šanca niečo okolo 10%, že ju uvidíme v plnej kráse, pretože hora je taká obrovská, že má vlastné počasie a väčšinu času je zahalená v oblakoch. Neostáva nám nič iné, len dúfať. Tri hodiny ubehli a my ju vidíme po prvý krát. Síce je ešte približne sto kilometrov ďaleko, no pohľad na ňu je úchvatný. A budeme ešte bližšie. Snáď počasie vydrží. Cestou sme natrafili na obrovské stádo sobov Karibu, ktorí sa, podobne ako medvedia rodinka, vyvaľujú na ľade a snehu. Veľa ho nie je, musia sa potlačiť. V turistickom centre Eielson sme približne na obed a pohľad, ktorý sa nám tam naskytol, zachytil jeden z klientov. Najvyššia hora sveta. Hlúposť, však? Nie tak úplne. Denali skutočne je najvyššou horou sveta v prípade, že ju meriame... logicky – teda od základne po vrchol. Tak, ako by ju merali ľudia, ktorí by nepočítali s tým, že stovky kilometrov odtiaľto je more, od ktorého by sa jej výška mala počítať. Základňa Denali je vo výške 609 metrov nad morom, vďaka čomu sa tento obor týči do výšky až 5 a pol kilometra. To je to, čo vidíme na vlastné oči. To je to, čo vidíte na priloženej fotografii. Pre porovnanie si vezmime oficiálne najvyššiu horu sveta – Mt. Everest. Základný tábor, teda základňa hory, sa nachádza vo výške približne 5 kilometrov nad morom. Pri pohľade hore teda vidíme Everest týčiť sa do výšky „len“ niečo cez 3,5 kilometra. Denali je skutočne „The Big One“. Cestou späť nám rangerka rozpráva aj o zvieratách, ktoré sme zatiaľ nevideli a reč padla na vlka. Vraj na celom území národného parku žije 72 vlkov, ktorí sú porozdeľovaní do ôsmich svoriek, teda na území polovice Slovenska pobehuje 8 alfa samcov a 8 alfa samíc. Malá šanca stretnúť čo i len jedného z nich, však? Bubo karma však opäť zafungovala. Nie kilometer od nás, ale priamo pred nami, pred autobusom... na ceste! Jeden z alfa samcov. Kráča k nám. Je toto možné?! Rangerka sama neverí vlastným očiam. Ihneď oznamuje: „Toto je jeden z alfa samcov a pravdepodobne je na prieskume okolia, pretože nevidíme jeho svorku.“ „Ako viete, že je to alfa?“, spýtal sa ktosi. „Podľa obojka“, odpovedá rangerka. Obojok skutočne mal a neohrozene si vykračoval po ceste. Na vážnosti mu trochu ubralo to, že sa tesne pred autobusom vymočil, čo autobus náramne pobavilo. Žeby nám tým chcel niečo naznačiť? Dnes sme opäť mali šťastie. Aljaška je naozaj úžasná, nepoškvrnená, divoká a nespútaná. A čaká práve na vás.